Divadelné inscenácie jednej z legiend svetového divadla minulého storočia, anglického divadelného i filmového režiséra Petra Brooka, mali možnosť spoznať pri svojich návštevách v zahraničí i niektorí naši divadelníci. Preslávil sa nekonvenčnými inscenáciami hier autorov súčasnej svetovej dramatiky, divadelnými adaptáciami veľkých literárnych eposov, ale najmä interpretáciami hier W. Shakespeara. Po desiatich rokoch, keď v r. 1991 do Viedne priviezol inscenáciu Shakespearovej Búrky, prezentoval sa opäť na divadelnom festivale Wiener Festwochen. Počas niekoľkých večerov mali diváci možnosť vidieť dve jeho inscenácie - Oblek a Hamleta.

---

      Literárnou predlohou Brookovej inscenácie Obleku je poviedka juhoafrického spisovateľa Can Thembu, ktorú zdramatizovali Mothobi Mutloatse a Barney Simon. Brookova inscenácia je svojráznou, divadelne bohatou, adaptáciou tejto dramatizácie, ktorej základom je rad dramatických situácií okolo ľúbostného trojuholníka: žena medzi dvoma mužmi. Jedného dňa privedie manžel domov nového priateľa, do ktorého sa manželka zaľúbi. Aby Matilda, pri neočakávanom návrate manžela Filemona domov, nebola pristihnutá pri nevere, prinúti milenca k odchodu von oblokom - bez obleku. Manžel zistí ženinu neveru a trestá ju tak, že tento oblek - pekne upravený a zavesený na vešiaku, premení na nástroj pomsty. Oblek sa stáva "tým tretím", ktorý je neustále s nimi a medzi nimi (v izbe, jedálni i v spálni). Keď raňajkujú, musí manželka pripraviť raňajky i pre oblek, ktorý visí preložený na voľnej stoličke - je hosťom na raňajkách. Keď spia, je zasa vedľa postele na stoličke prítomný v spálni, atď. Oblek žije v tejto domácnosti svoj vlastný život. Táto ľudsky absurdná situácia dáva manželskému vzťahu zvláštne podfarbenie a režisérovi je východiskom pre príťažlivé divadelné riešenia ďalších situácií i nálad komplikovaného vzťahu.
      Filemon (Hubert Koundé) chce takouto netypickou "terapiou" Matildu (Tanya Moodie) donútiť, aby na svojho milenca Mafikela (Sotigui Kogaté) zabudla. Tento proces "odmilovania" prináša v Brookovom režijnom stvárnení množstvo perfektne režijne i herecky vypointovaných i bravúrne zahraných komických i vážnych situácií. Ako pars pro toto spomeňme aspoň jednu: keď sa už zdá, že Matilda na milenca zabudla, padne jej Mafikelov oblek opäť do očí. Je sama doma, vezme oblek a sediac na stoličke rozohrá nádhernú etudu vášnivého objímania s milencom Mafikelom. Navlečie si na ruku rukáv Mafikelovho obleku a objíma i pohládza seba - akoby ju objímal milenec. Úsmevne rozohrávaný príbeh končí tragicky - Matilda ťarchu psychického nátlaku neunesie a spácha samovraždu: vyzuje sa, ľahne si na posteľ a schúli sa do klbka. Tu ju nachádza manžel, myslí si, že spí. Chce si k nej ľahnúť - inscenácia akoby sa vrátila späť do východiskového bodu, z ktorého začínala (obidvaja spali a po chvíli sa zobudili a šli k raňajkám) - zistí však, že manželka je mŕtva. Pochopí svoj omyl a hlboký žiaľ vyjadruje vizuálne výrazným rytmickým trhaním pleca, keď v náručí sediac na posteli drží mŕtvu manželku. Dokrčený oblek leží pred nimi na dlážke. Nielen táto záverečná scéna, ale všetky, počas celej inscenácie, sú podfarbované sugestívnym hudobným sprievodom.

      Inscenácia Obleku sa hrá vo francúzštine, hrajú černosi z Afriky. Je to koprodukčná inscenácia viacerých divadiel združených pod skratkou C.I.C.T. Hrá sa na prázdnej scéne, kde je prestretý červený koberec a niekoľko najnutnejších rekvizít. Navonok je to "chudobné" divadlo - je však bohaté divadelnou fantáziou. Je to divadlo sugestívnej reči tela, pohybu i hlasu a mimoriadne komunikatívne. Režisér Brook tu nič nepredstiera, nezakrýva, divák hneď od začiatku pochopí princíp hry. A tento princíp hry, hravosti, je asi jeho najcharakteristickejším znakom. Hrá sa bez prestávky a oproti iným Brookovým inscenáciám je táto úplne krátka - trvá len 90 minút.

(Text sme so súhlasom autora prevzali z denníka Nový deň, kde vyšiel 7. 7. 2001.)