|
Ceny Jozefa Kronera za rok 2000
KUMŠT NA JAVISKU, SRDCE NA DLANI
KATARÍNA DUCÁROVÁ
|
Už po tretí raz patrilo jedno októbrové popoludnie v bratislavskom Zichyho paláci stretnutiu osobností zo sveta divadla, filmu, televízie a rozhlasu. Už po tretí raz sedeli v tej istej miestnosti tvárou v tvár hercovi Jozefovi Kronerovi známi umelci. A do tretice z rovnakého dôvodu sa medzi nimi vytvorilo zvláštne duchovné spojenie. Nebola to však žiadna špiritistická seansa, hoci Jozef Kroner sa už pozeral na všetkých len z fotografického portrétu. Nebolo to ani žiadne kultové stretnutie, aj keď sa Kronerovo meno v ten deň spomínalo často. Raz v jednej, vzápätí zase v inej súvislosti, pretože práve jeho herecké majstrovstvo sa stalo symbolickým metrom na posudzovanie divadelných, filmových, televíznych a rozhlasových počinov v danom roku nás.
|
V deň Kronerovych nedožitých 75. narodenín (20. marca 1999) dvadsať významných osobností spoločenského a kultúrneho života Slovenska založilo Spoločnosť Jozefa Kronera, ktorá si dala za cieľ rôznymi formami propagovať jeho umelecké a ľudské posolstvo. Jednou z nich sa stalo odovzdávanie dvoch cien tým, ktorí si to za svoje celoživotné dielo alebo tvorivý čin roka zaslúžia.
Pre odovzdávanie Cien Jozefa Kronera za herecké umenie v rôznych médiách sa stala typickou atmosféra srdečnosti, úprimnosti, dobroprajnosti a vzájomného porozumenia. Cítili sme to pred dvomi rokmi, keď sa ich prvými nositeľmi stali Ladislav Chudík a Milan Kiš. Nezmenený pocit sme mali minulý rok, keď ceny preberali Andrej Mojžiš a Emília Vášáryová s Emilom Horváthom. A rovnakou spriaznenosťou všetkých prítomných sa vyznačovala táto slávnosť aj po ďalších dvanástich mesiacoch. Preto mohol predseda Spoločnosti Jozefa Kronera, spisovateľ Jozef Leikert, v úvode odovzdávania cien za rok 2000 odcitovať svoje slová z úvodu ku knihe Osud tak chcel: "Dva roky sme k Tebe chodili na múdre dišputy. Nikdy si sa nevyvyšoval, nevychvaľoval, ale ani na nič nereptal a nesťažoval sa. Život si bral ako dar, ktorý by mal každý vďačne prijať, nech je už akýkoľvek. Vždy si viac staval na tých šťastnejších okamihoch a dokázal si sa tešiť aj z maličkostí. Neraz sme pribehli len tak, na slovíčko, hľadali sme azyl pred uponáhľaným svetom, často zlým a závistlivým. Vtedy si nám hovorieval, že všetko, čo sa dá zaplatiť, nemá cenu. Tú treba hľadať kdesi inde."
Jozef Leikert spolu s Máriou Mackovou strávili pri písaní tejto knihy v prítomnosti Jozefa Kronera mnoho času v posledných rokoch jeho života. Mohli teda väčšmi, ako my ostatní, spoznať, z čoho sa dokázal tešiť, čo ho hnevalo, trápilo alebo nad čím sa len usmieval s dobroprajným pohľadom. Podobným tomu aký má aj na spomenutej fotografii, ktorá sa stala dôležitou súčasťou udeľovania týchto cien. Akoby už v okamihu jej vzniku vedel, že umenie sa môže stať azylom pokoja či lásky, že v živote sa treba tešiť z maličkostí. Ba možno aj to, že raz sa budú na Slovensku odovzdávať Ceny Jozefa Kronera. Právo navrhnúť kandidátov na ocenenia majú všetci riaditelia divadiel, filmových a divadelných inštitúcií a umeleckých vysokých škôl. Každý rok ich teda čaká neľahká úloha - nominovať tých, ktorých umelecké výkony neskôr posúdi odborná porota. Tento rok jej predsedal filmový režisér Martin Hollý. Ako povedal vo svojom krátkom zhodnotení súťaže, bola to pre neho veľká česť. Potom oznámil dlho očakávané výsledky.
Tretím nositeľom ceny za celoživotné dielo sa stal herec Jozef Dóczy (nar.1929). Porota ocenila jeho vynikajúce stvárnenia viacerých filmových, divadelných, televíznych a rozhlasových postáv, ale dôvodom na udelenie ceny bolo predovšetkým Dóczyho 45-ročné pôsobenie v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Keďže mu z vážnych rodinných dôvodov nemohol cenu osobne odovzdať jej minuloročný laureát Andrej Mojžiš, poslal mu tento zvolenský herec aspoň blahoprajný telegram so želaním pevného zdravia, lásky, optimizmu a ďalších pekných hereckých príležitostí.
V sále Zichyho paláca A. Mojžiša pri laudácii napokon zastúpil riaditeľ nitrianskeho divadla František Javorský. Na to sa však v predvečer vyhlásenia výsledkov nechal vraj dlho presviedčať. Pretože, ako povedal, necítil sa byť najkompetentnejším pri hodnotení Dóczyho diela. Ale kto napokon mohol zasvätenejšie hovoriť o Dóczyho rokoch strávených v nitrianskom divadle, ako jeho riaditeľ? Navyše, šťastný riaditeľ. Riaditeľ divadla, ktorý môže v krátkom časovom slede dvom zo svojich hercov zablahoželať z rovnakého dôvodu - za to, že sa stali nositeľmi Cien Jozefa Kronera. V roku 1999 dostal Cenu Jozefa Kronera za postavu Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche Milan Kiš, Dóczyho kolega a dobrý priateľ. Mohlo to však byť aj naopak. Aspoň teoreticky a určite by nikto nespochybnil rozhodnutie komisie, keby M. Kiš dostal cenu za celoživotné dielo a J. Dóczy za niektorú skvelo odohranú rolu.
V Nitre Dóczymu s Kišom hovoria aj zlatí chlapci. Od svojho nástupu do angažmán v nitrianskom divadle strávil s nimi František Javorský dvadsaťjeden rokov. A predsa sa mu nehľadali ľahko slová, ktoré by výstižne približovali Dóczyho lásku k divadlu a aj jeho ľudskú podstatu.
"K nám mladším a najmladším si vlastne ako otec. Možno už aj ako dedo, dobrý a láskavý. Vždy a za každých okolností pripravený pomôcť. Odkedy Ťa poznám, usmievam sa nad horoskopmi. Takého netypického škorpióna hádam nenájdete na celom Slovensku. Vďaka krásnym postavám, ktorým si dal život, vedia na celom Slovensku, ale aj za hranicami, že Jozef Dóczy - to je Nitra, to je nitrianske divadlo," týmto slovami sa napokon Dóczymu prihovoril F. Javorský. "Na scéne si pre nás vynikajúcim partnerom, pre tých mladších priam učiteľom hereckého umenia. V osobnom kontakte si príjemným spoločníkom. Skrátka, vieš vytvoriť srdečnú atmosféru, máš rád divadlo a aj keď to nedávaš okázalo najavo, miluješ ľudí, ktorí v ňom pracujú i tých, ktorí do neho prichádzajú každý večer. So svojim mimoriadnym zmyslom pre humor a neobyčajnou tvárnosťou si sa stal ideálnym predstaviteľom postáv komediálneho žánru. Niekedy však tvoje herectvo zvážnelo. Svoje postavy si zafarbil melanchóliou, nostalgickým úsmevom, či grimasou trpkosti alebo nekonečnej láskavosti. Ako dobré zrelé víno vychutnávame tvoj šarm, schopnosť ovládať náladu publika jediným gestom, zmenou mimiky, záchvevom hlasu. "
Jozef Dóczy je Nitran telom aj dušou. Obrazne by sme o ňom mohli povedať, že korene má stále na tom istom mieste. Aj tie herecké, veď v nitrianskom Divadle A. Bagara hráva od roku 1956, a to ešte nespomíname jeho účinkovanie v tamojšom ochotníckom divadelnom krúžku. Ale rovnako dobre ako hereckým umením by sa uživil aj inými povolaniami - napríklad ako kuchár, výrobca vínka alebo ľudový rozprávač. Veď Dóczyho guláš a iné špeciality ako napríklad klobásky v červenom víne alebo maďarské lečo bez vajec už mohol ochutnať za tie roky, čo ich pripravuje, naozaj kde-kto a vždy si pochutil. Rovnako ho stihli presláviť historky zo súkromného či profesionálneho života. Preto ho len tak niečo nedokáže vyviesť z miery. Pri preberaní ocenenia v podobe plastiky od akademického maliara Jozefa Mundiera, obrazu a grafického listu od akademického maliara Petra Galvánka, však svoje pohnutie nevedel skryť. Bolo mu to vidieť na očiach a počuť na hlase. Vtedy spomenul aj to, čo ho spájalo s Jozefom Kronerom: "Prežil som s ním mnoho nezabudnuteľných osobných i hereckých udalostí. Hoci sme boli fyzicky celkom odlišní, duševne sme si boli veľmi blízki a mali sme aj spoločný cieľ. Rozdávať ľudom smiech a radosť. Jozef Kroner ovplyvnil aj moju hereckú kariéru. Dodnes počujem tieto jeho slová - Jožo, keď budeš pristupovať ku každej role s úctou a celý srdcom, nikdy nebudeš starnúť. Nikdy nebudeš na javisku sám."
Jozefa Dóczyho do profesionálneho divadla v Nitre "pretlačilo" jeho výnimočné herecké nadanie. To z neho urobilo obľúbeného protagonistu najmä veseloherných úloh, v ktorých prejavil zmysel pre všetky druhy a odtiene komediálneho prejavu. Diváci si z nich určite mnohé pamätajú, preto spomeňme len tie z posledných rokov, ktoré sú výrečným svedectvom Dóczyho nestarnúceho hereckého umenia - sir John Falstaff (Veselé panie z Windsoru), Jakub (Jeppe z vŕšku), Javtuch (Slečinka), mäsiar Lazar Wolf (Fidlikant na streche), Tót (Rodina Tótovcov). Ktoré z postáv sa však jemu samému uchovali najdlhšie v pamäti? Sú vôbec také?
"Herec vám veľmi ťažko povie, ktorá z postáv by to mohla byť. Ja som s láskou hrával každú postavu, ktorú som dostal. V poslednom období sa mi napríklad veľmi dobre robila postavička vo Fidlikantovi na streche, hoci to nebola veľká úloha. Z tých starších by som mohol spomenúť Bukovčanovo Luigiho srdce (1973). Úloha v ňom, to bola pre mňa zmena žánru, hoci ja naozaj najviac hrávam vo veseloherných tituloch. V Luigiho srdci som však hral takú dramatickú, tragikomickú postavu."
Každý z nás má isté sny a túžby. Aké sú tajné herecké želanie Jozefa Dóczyho? Sníva tento herec, ktorý je už divadelným veteránom o postave, ktorú by rád stvárnil? Vdýchol jej dušu svojim hereckým umením?
"Už nie. Už som sa toho nahral toľko, že mi to stačí. Teraz si budem niečo písať. Mám také zápisky, z ktorých by som chcel pripraviť knižôčku. Či sa mi to podarí, uvidím," stihol nám na danú tému povedať predtým, ako sa vybral naliať priateľom burčiaku zo svojej vinice, obľúbeného miesta na Zobore, kam sa chodieva odreagovať aj pripravovať na úlohy v divadle. Stratil sa v dave priateľov a gratulantov. Kdesi medzi nimi sme zazreli aj Milana Kiša, Dóczyho najlepšieho priateľa. Vraj sa majú radi ako ozajstní bratia. Škoda, že sa k nim nemohol pripojiť aj Andrej Mojžiš, ďalší z vynikajúcich kamarátov.
Ktorá z Cien Jozefa Kronera má väčšiu spoločenskú váhu zatiaľ ťažko povedať. Je významnejšia cena za celoživotnú tvorbu alebo tá druhá, za najpozoruhodnejší umelecký počin? Možno raz medzi nimi bude badať zreteľnejší rozdiel. Tento rok to však tak ešte nebolo. Obidve ocenenia boli rovnako významným vyjadrením uznania za kumšt. To druhé získal Marián Geišberg (nar. 1953), herec Činohry SND. Porota mu udelila Cenu Jozefa Kronera za najpozoruhodnejší výkon v roku 2000 za originálne stvárnenie postavy Benedicta v hre Simona Graya Na konci hry.
"Vždy, keď prichádzajú do nášho divadla noví herci, tak sa trochu zabávame tým, že sa usilujeme uhádnuť, čo asi budú hrávať. Ktorých hercov budú môcť po čase aj zastupovať. O Mariánovi Geišbergovi sme hádali všeličo. Niektorí hovorili, že má hudobný hlas ako pán Machata. Iní, že je taký vysoký ako pán Chudík. Dnes vieme celkom iste, že Marián k nám prišiel do divadla preto, aby hrával tie najťažšie, najzaujímavejšie, niekedy menej vďačné, inokedy veľmi vďačné, charakterové role. A práve tieto role hrávali v našom divadle pán Kroner, pán Filčík alebo pán Mistrík," povedala Emília Vášáryová predtým, ako svojmu kolegovi z divadla odovzdala cenu. Vyjadrila presvedčenie, že nad ním držia ochrannú ruku všetci spomínaní majstri divadelného kumštu, lebo chcú, aby ich štafetu niesol ďalej. Spomenula, že v divadle ho považujú aj za akéhosi mušketiera.
Kým prišiel Marián Geišberg do Bratislavy, pôsobil po absolvovaní štúdia na VŠMU v roku 1979 najprv v prešovskom a neskôr v martinskom divadle. Už v prešovskom angažmáne mu od začiatku zverovali veľké úlohy v dramaticky vypätých situáciách. Teda v každom divadle, do ktorého zatiaľ v kročil, svojim herectvom zanechal viditeľnú stopu. Zrejme však nie takú, ktorá bola hodná podobného ocenenia. Reagoval by však aj vtedy rovnako úprimne ako teraz, keby ho za všetko, čo urobí, oceňovali ako na bežiacom páse? Raz divadelnými cenami, inokedy cenami za literárnu alebo hudobnú tvorbu? Určite nie. A nemohol by povedať ani nasledujúce slová: "Cenu beriem ako verejné pohladenie, ktoré zaväzuje. Mám 48 rokov, z toho sa 27 rokov venujem divadlu, ale toto je prvá cena v mojom živote. Prvé verejné pohladenie, na ktoré som veľmi pyšný a vôbec sa za to nehanbím. " V súčasnosti Marián Geišberg hráva nielen na javiskách Činohry SND, ale zaujímavé herecké príležitosti mu poskytuje aj bratislavské Divadlo A. ha.
Keď sa začala písať história odovzdávania Cien Jozefa Kronera, zakladatelia nadácie zdôrazňovali aj to, aby si verejnosť počas tohto dňa spomínala na to pekné, čo Jozef Kroner a jeho hereckí kolegovia v živote urobili, čo sa im podarilo, prípadne splnilo. Preto túto slávnosť netvorí len odovzdanie ocenení, vyslovenie blahoželaní a gratulácií. Prípadne zopár pohľadov venovaných Kronerovmu portrétu. Preto má počas nej priestor aj samotné umenie v interpretácii alebo priamo z autorskej dielne tých najlepších. Tento rok znelo v podaní Štefana Bučka, Jozefa Dóczyho, Jána Kronera i Mariána Geišberga. Prvý z nich prečítal Kronerovu poviedku Testament, druhý k nej pridal monológ z Falstaffa z Veselých paní z Windsoru. Tretí svojim čítaním z poviedky Illusion déja vu zo zbierky Onomatopoje pripomenul jednu z Geišberových záľub, ktorý sa napokon prezentoval ako známy pesničkár - spevák, textár i hudobník.
|
