Už tu objavujeme neuveriteľný paradox: to, čo je z oblasti inštinktov (a máme tu na mysli prírodnú túžbu tvorcu umenia potešiť tvorbou seba a iných), súvisí so živočíšnosťou, preantropickosťou, ale v súvislosti s umením sa vzťahuje výlučne na ľudskú, humánnu činnosť. To, čo sa v súvislosti s umením domáha racionálneho, teda rýdzo ľudského riešenia - anticipovať umením dobro a didakticky ho presadzovať, má čisto utilitárne, teda od humanistickej a antropologickej vznešenosti na hony vzdialené pozadie. Kto chce umením
iba alebo
až oblažovať, je na jednej strane človekom prinajmenšom mimoriadnych ľudských kvalít, lebo jeho lineárne myslenie je vystužené obrazovým videním, no na strane druhej je iba nositeľom pudov (inštinkt a pud sú synonymá), akže sa nedomáha
vyšších cieľov umenia - etického a výchovného efektu. Kto však chce umením pôsobiť na rozum a správanie sa príjemcu, ostáva iba pri slovách a rezignuje na všetky negatívne príklady umenia ako antipedagóga, antididakta či dokonca škodcu, inšpirátora zločinnosti, vrážd a samovrážd.
ZÁSTOJ UMENIA V ŽIVOTE
 : Prinajmenšom od čias Aristotela vieme, že ľudstvo odjakživa vzrušovala otázka zástoja umenia ako vzoru, ukazovateľa príkladu. Antická tragédia možno prevzala od predchádzajúcich kultúr presvedčenie, možno k nemu dospela iba cez vlastnú národnú skúsenosť, že v divadle sú úspešné predovšetkým deje výnimočné a sujetová výnimočnosť sa nezaobíde bez zobrazovania násilia, vrážd, smrti. To však následne plodilo obavu z toho, že škaredý vzor podnecuje škaredé činy. Sám Aristoteles musel byť pod silným tlakom verejnej mienky, keď vymyslel a sformuloval tézu o mravnej očiste ako dôsledku negatívnych aktov. (Ostatne, vymyslel to múdro: do úvah o mravnom dosahu divadla pojal iba tragédiu; burleskná fraška, orgie pri fallických výjavoch, roztopaše dionýzií stáli v tej chvíli mimo jeho záujmu; aké je potom ľahké ešte aj dnes vyhlásiť, že etické je kritériom umeleckosti a takto šmahom vyčiarknuť z umenia celú jeho jednu polovicu!)
Ak sa na tomto mieste vzdáme podrobnejšieho rozboru teórie spomínanej mravnej očisty, ale budeme samotnú očistu akceptovať ako
exemplum per negationem, dospievame k ďalšiemu paradoxu na poli vzťahu estetiky a etiky: pripusťme, že škaredý čin vyvolá v nás hrôzu z predstavy, že by sa čosi podobné mohlo stať nám alebo našim blízkym a my budeme od tejto chvíle náchylnejší vyvarovať sa podobnej škaredosti alebo zlu; opakom by teda mohli byť situácie, ktoré vznikajú po zobrazení kladných činov v dráme. Hrdinstvo by malo teda podnecovať hrdinstvo, vznešenosť vznešenosť, odvaha odvahu, láska lásku. Vieme však, že v praxi to tak býva málokedy. Pesimisti dokonca tvrdia, že v tomto ohľade je umenie intaktné. Hitler mal plné ústa chvál na nemeckú klasiku, Stalin plakal, keď počul spievať pieseň Suliko.
Štatistiky však jasne dokazujú negatívne vplyvy umenia vtedy, keď sa ono zapodieva negatívnymi príkladmi: po vyjdení Goetheho románu Utrpenie mladého Werthera stúpol počet samovrážd mladých mužov v nemeckých kniežactvách a po zverejnení Tolstého Anny Kareninovej sa začali na román odvolávať samovrahyne. Pri pesničke Szomorú vásárnap sa tu i tam osamovraždievali maďarskí dôstojníci a po amerických thrilleroch a "akčných" filmoch stúpa počet násilností mladistvých ...
ZMYSEL A POSLANIE DRÁMY
A opäť paradoxy s otáznikmi: Ježiš Kristus, matka Tereza alebo princezná Diana sa nestávajú spravidla predmetom umeleckého zobrazenia preto, že autori očakávajú od svojich obrazov preberanie takzvaného kladného príkladu (hoci využitie takéhoto príkladu v didaktickej rovine je, samozrejme, možné a robí sa to od vekov, už dávno pred Komenským, ale s umením to má spoločné iba to, že aj
teatrum mundi, aj
schola ludus patria do sféry nahrádzania reálneho podobenstvom, komparáciou a metaforou). Skôr naopak: Kristus aj pápež, Magdaléna i Diana sa stávajú skutočnými literárnymi postavami až vtedy, keď ich autori obnažia v ich vnútornom či vonkajšom spore, v konflikte prebiehajúcom medzi ustálenou predstavou o postave, o Ježišovi či Magdaléne, a medzi ich aktuálnym stavom, postojom alebo názorom. Lebo už je to raz tak, že zmyslom i poslaním drámy nie je ani vychovávať, ani poučovať, ale jatriť emócie, zasadzovať citové šoky. A tvrdenia, dokonca aj tie, ktoré sa tvária vedecky, že umenie na nás pôsobí
šokovou terapiou, teda že najprv nás rozcitlivie a tým vzápätí zapôsobí poučne i výchovne, sú doložené iba v negatívnom zmysle - aj hlúpe decko a aj naivný vrah sa pred súdom odvolajú na to, že zlé skutky, ktoré vykonali, videli v kine alebo v divadle, ale nijaký moderný svätec, misionár či dobrodinec vám nepovedia, že sa stali dobrými vďaka príkladom z umenia a literatúry. Ostatne, keby umenie naozaj malo pozitívny a dokázateľne blahodarný vplyv na ľudstvo, prečo by sa potom naše končiace sa storočie, ktoré poskytlo najmasovejšie možnosti umeleckej apercepcie, vyznačovalo najkrutejšími vojnami a najhroznejším hromadným vyvražďovaním ľudí?
Rozprával mi ktosi veľmi blízky a veľmi dôveryhodný, že keby sa bol s takým dobrým umením, s akým sa stretáva v posledných rokoch, stretol už dávnejšie, možno by sa bol vyvíjal k lepšiemu, ako sám povedal, už pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. V ďalšom rozhovore sa však ukázalo, že to "lepšie" sa mieni ako čosi, čo je politicky, svetonázorovo vykryštalizovanejšie. Ipso facto, politicky orientované umenie dopomohlo k svetonázorovej dotvorenosti recipienta. Je to naozaj povzbudivý príklad. Keby mi však respondent potvrdil aj to, že je pod vplyvom umenia tolerantnejší k svojmu okoliu a nežnejší k vlastnej manželke, bol by som náchylný uveriť, že jednako len má umenie aj konkrétny pozitívny vplyv na skvalitňovanie citového života človeka. Lenže ja som sa v živote stretával skôr s čímsi opačným: čím viac kontaktov s umením ktosi mal, čím viac bol niekto sám aktívnym umelcom a denne ukazoval krásno v knižkách, na obrazovke alebo z javiska, tým vyprahnutejší bol jeho vlastný citový život a tým zatvrdilejšie sa držal svojich necností až do úplného sebazničenia, ako trebárs starodávny rétor - umelec Savonarolla alebo nedávno zosnulý slávny Frank Sinatra. Ba ešte aj vo sfére takého zdidaktizovaného príjmu umenia, akým je každodenná účasť na omšovom obrade, kam chodia veriaci rovnako v záujme dosiahnutia emotívneho potešenia duše ako aj získania rozhrešenia a nových nádejí, sa nájdu zatvrdilci, schopní po návrate z kostola vynadať chudobnému príbuznému, že bol nadmieru rozšafný pri naberaní si dobrôt z "dobrodincovho" stola a stĺcť deti preto, že sa pri návrate z chrámu neprežehnali pred symbolom Umučenia.
Viem, chýbajú mi tu pozitívne príklady. Napríklad taký, že keď divák uvidel na javisku dvanásť zbytočných smrtí v niektorej zo Shakespearových tragédií, ešte v divadle si zaumienil, že sám sa podobnej násilnosti nikdy nedopustí. A naozaj to nikdy neurobí. Môžeme vyhľadať tucty takýchto príkladov. Ibaže strach z dôsledkov násilia majú aj milióny tých, čo nikdy nijaký hrozný čin v divadle alebo na plátne nevideli. Aristotelovská katarzia neplatí totiž iba pre umenie. A človek sa nerodí so znamením vražedníctva, ale ani hrdinstva a blahorodnosti. K pozitívnym či negatívnym činom ho v živote dovedú okolnosti, genetické vybavenie, výchova a vzory. Nie už vzdelanie, teda suma vedomostí, a iba v nepatrnej miere umenie. Pod pomenovaním "nepatrná miera" rozumiem tú neveľkú sféru umenia, ktorá súvisí s výchovou a osvetou, kam patrí celá spomínaná
schola ludus, literárna tvorba pre deti a takzvané kalendárové príbehy, nie však už celá nádherná biblia, kde je na prostého čitateľa priveľa
lartpurlartizmu.
VLASTNOSTI A FUNKCIE UMELECKÝCH DIEL
Ale je tu ešte posledný paradox, ktorý zneisťuje zástoj umenia v živote človeka. Už od čias antiky sa umenie delilo nie predovšetkým na
vznešené a
pokleslé, ale na provládne, prorežimistické, a na protivládne, iným slovom
ľudové. Ak sa "vysokému",
vznešenému umeniu nepripisovali nijaké propagandistické ciele,
ľudové umenie vyháňali z krajín pre lascívnosť a úpadok vkusu, ale najmä preto, že bolo latentným nástrojom poburovania proti moci. A naozaj: existujú v dejinách umenia obdobia alebo aspoň jednotlivé počiny, v ktorých sa umenie prejavilo ako nástroj propagandy. Treba však vedieť, že politická a propagandistická sila umenia nevytryskla z diel ako artefaktov umenia, ale z toho, že každé umelecké dielo je verejným objektom, stáva sa majetkom más a ako také má vplyv na tvorbu masovej psychózy. Táto vlastnosť sa dotýka akéhokoľvek verejného podujatia, prejavu či vystúpenia, rečnením na tribúnach počnúc a uskutočňovaním svetských slávností či cirkevných obradov končiac. V skutočnosti však zostanú iba rozprávkami tvrdenia, že za socializmu sa vďaka hrám o družstevníctve podarilo dosiahnuť také a také percento kolektivizácie, ako aj odvolávania sa na to, že tá či oná inscenácia sa premenila na takú či onakú protištátnu demonštráciu. Zvlášť v divadle treba prísne oddeliť schopnosť slova splodiť obraz, čo je zmyslom javiskového umenia, alebo nám priamo vyzvať recipienta, aby súhlasil či protestoval proti čomusi, už či je to vládna moc alebo aktuálny počin miestneho starostu. V Sofoklovej Antigone možno objaviť zmyslové rozmery tragickosti alebo hľadať podnet k obrane masochizmu; na Michelangelovom Dávidovi možno obdivovať krásu ľudského tela alebo sa oplzlo vyžívať pri pohľade na nehypertrofovaný mužský úd; u Beaumarchaisa sa môžeme zasmiať na Figarových figliarstvách alebo si zúfalo domýšľať prepojenie Almavivovho záletníctva s heslom "in tyrranos" vyslaným z tábora protivníka.
Iba ak vyložíme umenie, vrátane umenia divadelného, ako pole kreatívnosti, ktorá zostávajúc kreatívnosťou, stráca atribút "umelecká" (a to je vlastnosť každej kreatívnosti), môžeme umeniu pripísať aj vlastnosti a funkcie, ktoré sa vymykajú zo zornej výseče estetiky - výchovnú (či protivýchovnú), vzdelávaciu (či vzdelávanie negujúcu), zmravňujúcu (či znemravňujúcu), a propagandistickú. Ale budú to atribúty sekundárne a nikdy ich nemožno od umenia a priori
vyžadovať. (1998)
(Medzititulky do textu vložila redakcia).