TEATRO.SK - Prvá internetová divadelná revue    
TEATRO.SK - Prvá internetová divadelná revue
ročník VI., číslo 5 - 6, október - november 2001
Vitajte

...prvá internetová divadelná revue...
|späť | teoretické / historické články | recenzie | rozhovory |
| profily / portréty | knižné recenzie | besedy | festivaly / prehliadky |
| reportáže | zo zahraničia |
| ARCHÍV | DIVADLO.SK | NetHovory | SCENA.CZ |
FESTIVALY

E-Mail : info@rmd.sk Divadelná Nitra má za sebou prvú desaťročnicu
SHAKESPEARE AKO AGRAFA?

KATARÍNA DUCÁROVÁ


Na Slovensku máme už niekoľko rokov len jeden veľký divadelný festival. Je ním Divadelná Nitra, pretože tie ostatné, okrem Bábkarskej Bystrice a zdecimovaného Kaukliara, najprv postihla nepriazeň mocných, sprevádzaná ekonomickými problémami a následne boli zrušené. Z festivalov, ktoré vznikli po novembri 1998, takýto osud postihol Festival inscenácií slovenských hier aj obnovenú Májovú divadelnú Nitru ako prehliadku slovenských divadiel. A tak sú u nás skutočné divadelné sviatky len raz do roka. Vtedy, keď sa uskutočňuje medzinárodný divadelný festival v Nitre. Na plagáte jeho desiateho ročníka bola ikona Shakespeara obkľúčená rôznymi písmenami. Jedno z nich mohlo napríklad znamenať slovo agrafa. Ozaj, viete že agrafa je ozdobná spona?



      Nitra je v porovnaní s dejiskami mnohých iných divadelných festivalov vo svete pomerne malé mesto. Napriek tomu si ho už pred tridsiatimi rokmi slovenskí profesionálni divadelníci vybrali za miesto celoštátnej súťažnej prehliadky činoherných inscenácií zájazdových divadiel - Májovej divadelnej Nitry, ktorú po osemnástich ročníkoch v roku 1992 nahradila Divadelná Nitra. Z májových sviatkov divadla v Nitre sa stali sviatky jesenné. Sprvoti zamerané najmä na výberovú prezentáciu domácich činoherných divadiel doplnenú o diela z iných druhov divadelnej tvorby v hlavnom programe alebo umenia vôbec (film, hudba, výtvarné umenie, literatúra) počas sprievodných akcií a pouličných happeningov. Neskôr čoraz viac orientované opačným smerom - uvádzanie hostí zo zahraničia so zámerom stať sa miestom kultúrnej výmeny medzi východnou a západnou Európou. To podčiarkuje aj prívlastok medzinárodný, ktorým Divadelná Nitra označila sama seba po prvý raz v roku 1995.

      Tento rok teda Divadelná Nitra zavŕšila svoje prvé decénium. O tom, aká bola doterajšia desaťročná existencia podujatia, vydali čiastočné svedectvo jeho organizátori prostredníctvom publikácie Festival na ceste do Európy. V publikácii totiž nájdete súpis inscenácií a sprievodných akcií za uplynulých desať rokov, zoznam hraných autorov i režisérov, ktorí sa uviedli v Nitre. Získate z nej prehľad aj o tom, ktoré inštitúcie, fondy alebo nadácie na spolupodieľali na organizovaní festivalu, kto sa ho zúčastnil alebo kto ho z podnikateľskej sféry finančne, materiálne alebo inak podporil. Niekoľko dôležitých faktografických údajov tam však budete hľadať zbytočne. Zoznam tvorcov dramaturgie jednotlivých festivalových ročníkov alebo menoslov individuálnych hostí a osobností z domácej i zahraničnej tvorivej scény či divadelných vedcov, kritikov, teoretikov a publicistov, ktorí sa ich zúčastnili, v nej nie je. Ostali v anonymite. Za tých, čo sa z festivalu Divadelná Nitra pokúšajú "vytvoriť malý slovenský Avignon", má v publikácii slovo len Darina Kárová, doposiaľ jeho jediná riaditeľka. Nie je to však slovo prvé, ale takmer posledné. Aj keby sme nechceli, našli by sme v tom značný kus symboliky. Ústrednou postavou tohto podujatia je práve jeho riaditeľka.

      Väčšina z doterajších ročníkov Divadelnej Nitry mala svoje modifikované poslanie aj svoj vizuál. Jeden bol napríklad venovaný človeku a jeho symbolom bol dom (1994). Miesto, kde človek žije. Iný sa stal ostrovom slobodnej komunikácie (1998), ďalší sa zaoberal témou osobnosti na prelome tisícročí (1999). Bol však aj ročník bez vymedzeného okruhu tém (1995), hoci práve na ňom sa vykryštalizovala jedna z hlavných línií festivalu - predstavovanie mladých hereckých, režisérskych a scénografických osobností.
      Výtvarným znakom Divadelnej Nitry 2001 sa stal portrét Williama Shakespeara, ktorého diela sú považované za akýsi základný kameň svetovej drámy. Portrét zasadený do zhluku písmen, s ktorými sa dalo vraj rôzne pohrávať. Neviem, či to bol najšťastnejší výber obrazovej charakteristiky jubilejného ročníka. Podľa riaditeľky festivalu Dariny Károvej mal síce Shakespeare na plagáte každého upozorniť predovšetkým na duchovné dedičstvo ľudstva a byť aj symbolickým vyjadrením dramaturgickej skladby programu uplynulých festivalových ročníkov, na ktorých dominovali práve Shakespearove diela. Ale to zrejme, keďže počas tohtoročného jubilejného ročníka sa dostal Shakespeare na program len raz, málokto z bežných návštevníkov podujatia zo samotného plagátu prečítal. A okrem toho, jubileum je považované predovšetkým za príležitosť na zamyslenie sa. Nebolo preto predčasné použiť motív rebríka, teda znak používaný na znázornenie hodnôt, stúpania či klesania, cesty "ku hviezdam" alebo tiež do "pekelných hĺbok", už pri charakterizovaní deviateho ročníka tohto podujatia? Otázka ostáva, aj keď zoberieme do úvahy, že organizátori nechceli, aby bol program desiateho ročníka odlišný, čímsi výnimočnejší ako tie predchádzajúce alebo dokonca prelomový. Pretože s jubileami je to už raz tak - vždy sú sprevádzané zvedavosťou, očakávaniami aj istou bilanciou. A tie nepopierateľne mal aj celý organizačný tím festivalu. Inak by predsa nezaradil do programu desiateho ročníka medzinárodnú konferenciu na tému Festival na ceste do Európy, ktorú sprevádzalo aj vydanie rovnomennej publikácie. Pravda, použiť rebrík a nevystúpiť po ňom vyššie ako doposiaľ, by bolo pri jubileu oveľa riskantnejšie ako inokedy. Mnohé sa nemuselo vydariť. Reálnosť tejto hrozby sa napokon najlepšie dala vyčítať z nepomeru počtu tém ponúknutých na spracovanie a príspevkov, ktoré publikácia priniesla.

      Festival nás naučil začiatkom každej jesene cestovať do Nitry a počas jedného týždňa tu absolvovať desiatky divadelných predstavení. Pravda, ak je na to vôľa zamestnávateľov, prípadne si dokážeme nájsť iné zdroje krytia finančných nákladov spojených s pobytom na festivale. Zvyčajne je to však tak, že tu nemôžeme pobudnúť celý čas. Ekonomické dôvody nás jednoducho nútia vybrať si. Tento rok šesťdňovú prehliadku domácich a zahraničných divadiel (28. 9. - 3.10. 2001) tvorili vystúpenia sedemnástich súborov z deviatich krajín. Inak povedané to bolo 21 inscenácií uvádzaných v hlavnom programe na javiskách dvoch nitrianskych divadiel - "veľkého" Divadla Andreja Bagara a "malého" Starého divadla. Množstvo sprievodných akcií zaradili do festivalového off-programu odohrávajúceho sa na rôznych miestach v meste.
      Súčasnú slovenskú tvorbu na festivale v roku 2001 reprezentovali Divadlo Andreja Bagara z Nitry (William Shakespeare: Hamlet, réžia Róbert Alföldi z Maďarska; August Strindberg: Hra snov, réžia Gintaras Varnas z Litvy), Divadlo GUnaGU z Bratislavy (Viliam Klimáček: English is easy, Csaba is dead, réžia Viliam Klimáček), Jókaiho divadlo z Komárna (Peter Shaffer: Amadeus, réžia József Czajlik), Divadlo Astorka-Korzo ´90 z Bratislavy (Heiner Müller: Kvarteto, réžia Soňa Ferancová), Činohra Slovenského národného divadla (David Harrower: Nože v sliepkach, réžia Silvester Lavrík) v hlavnom programe. V off programe ich doplnili Divadlo z Pasáže Banská Bystrica a Stromy, Bratislava (Mesto, réžia Ján Štrbák), bratislavské Divadlo a. ha. (Miloš Janoušek: Duchovplná rozprávka, réžia Jozef Gombár) a nitrianske Teatro Tatro (Červená čiapočka alebo Klauni všetkých krajín, spojte sa!, réžia Ondrej Spišák).
      Okrem vystúpení domácich divadiel ponúkal plagát desiateho ročníka podujatia produkcie súborov z Bulharska (Divadlo Sofia - Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry, réžia Stojan Kambarev), Českej republiky (Klicperovo divadlo, Hradec Králové - Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry, réžia Vladimír Morávek; HaDivadlo, Brno - Mark Ravenhill: Faust /Faust je mŕtvy/, réžia Jiří Pokorný), Francúzska (Central Dramatuque National de Normandie, Comédie de Caen - Anton Pavlovič Čechov: Čajka, réžia Eric Lacascade), Maďarska (Divadlo Thália, Budapešť - Franz Xaver Kroetz: Túžba, réžia Tamás Ascher), Poľska (Teatr Polski, Vroclav - Anton Pavlovič Čechov: Višňový sad, réžia Pawel Miškiewicz), Ruska (Baltic House Theatre, Petrohrad - Škola hlupákov, predstavenie vzniklo na základe románu Sašu Sokolova v réžii Andreja Mogučija), Veľkej Británie (Frantic Assembly, Londýn - Nicola McCartney: Podsvetie, réžia Scott Graham a Steven Hoggett) a USA (David Parker & the Bang Group, New York - David Parker: "Blahorečenie").
      Bol to teda program, v ktorom dostala širší priestor prezentácia diel mladých režisérov, ktoré vznikli v divadlách na Slovensku. Najviac sa takýchto inscenácií našlo v repertoári hostiteľského divadla. Aj z cudziny boli a k mladých reprezentantom európskej réžie patrili tí, čo ich vytvorili. Keďže práve ich objavovanie a propagácia na linke Východ - Západ patrí k festivalovým prioritám, účinkovalo domáce Divadlo Andreja Bagara v programe Divadelnej Nitry 2001 až dvakrát. Ba dostalo sa mu aj cti inscenáciou Hamlet festival otvoriť. Pod túto jedinú podobu Shakespeara na jubilejnom festivalovom ročníku sa podpísal maďarský režisér Róbert Alföldi. Bola to podoba netradičná, vytvorená samými modernými inscenačnými prostriedkami, ktoré inscenátorom poskytol svet súčasných informačných technológií (počítače, internet, mobilné telefóny). Mnohí predstavenie neprijali. Režisér Alföldi podľa nich totiž neinscenoval Shakespearove dielo, ale si Hamletovu tragédiu len "požičal". Využil ju na zhmotnenie svojich vízií o medziľudských vzťahoch. Nitrania v medzinárodnej konkurencii ukázali aj výsledok spolupráce s litovským režisérom Gintarasom Varnasom, čiže inscenáciu Strindbergovej Hry snov. Jej uvedenie bolo zároveň poslednou poctou Alešovi Votavovi, výraznej osobnosti slovenskej scénografie.
      Ďalším výrazným znakom festivalového programu bolo, že v jeho skladbe prevažovala súčasná dráma a klasiku zastupovala najmä tvorba Čechova. Apropo Čechov. Určite si vylepšil skóre v súpise autorov uvedených na festivale. Veď tentoraz sa tri Čechovove hry (Čajka, Tri sestry, Višňový sad) hrali v bulharskej, českej, francúzskej aj poľskej produkcii. Z toho Tri sestry boli festivalovému obecenstvu ponúknuté v dvojnásobnej scénickej podobe. Prvú prezentovalo Klicperovo divadlo z Hradca Králové, druhú bulharskí divadelní tvorcovia. Predstavenie českých divadelníkov bolo rozhodne bohatšie na divadelné obrazy, hoci režisér Morávek pri ich tvorbe zotrval pri viacerých svojich vyskúšaných nápadoch. Bulharské Tri sestry v réžii Stoja Kombareva sa síce tiež snažili ponúknuť objavný inscenačný tvar, ale udržať ním divácku pozornosť počas celého predstavenia nestačili. Darmo nás posadili priamo na javisku akoby na jednu stranu v staničnej čakárni a v druhej hrali príbeh o ľuďoch chytajúcich posledný vlak svojho života.
      Pri hľadaní pomenovania toho, čo sme tento rok v Nitre videli, nám prichádzali na um slovné spojenia ako agresívne, provokujúce, umelé alebo chladné, citovo vyprahnuté inscenácie. Mnohé z nich sa festivalových divákov pokúšali šokovať aj svojou brutálnosťou, vulgárnosťou a odkrývaním tabuizovaných tém. Vlne cool dramatiky a predstavení búrajúcich všetky konvencie sa zrejme nedá vyhnúť ani v našich zemepisných šírkach. Rozdiely sú však aj pri jej interpretácii veľmi zreteľné. Jednoducho téma bude vždy len polovicou úspechu. O tú druhú sa musí svojim majstrovstvom pričiniť celý realizačný tím. Tentoraz nás o tom presvedčili napríklad tvorcovia z brnenského HaDivadla. Ako alternatívu ku klasike a Čechovovej tvorbe ponúkli inscenáciu Marka Ravenhilla, súčasného anglického dramatika. Jeho Faust je normálnym životom neuspokojená postava, človek hladný po sebazničujúcich zážitkoch. Svojim správaním alebo postojom k rodičom v mnohom veľmi podobný hrdinovi z holandskej produkcie hry, ktorú sme videli minulý rok na festivale Divadlo v Plzni. Tam však okrem zobrazenia surovej reality a naturalistických scén nebolo nič. Tu sa našlo aj niečo iné. Dobré herectvo a odvaha použiť vyjadrovacie prostriedky filmu či pohybového divadla v záujme výpovede diela.

      Program medzinárodného divadelného podujatia v Nitre je ako mozaika. Tento rok bola zložená z ponuky inscenácií diel klasikov aj nekonvenčných súčasných dramatikov, medzi ktorými sa po pauze objavilo tiež meno slovenského autora (Viliam Klimáček). Ale aj priaznivci tanečného umenia si prišli na svoje. Vo festivalovej dramaturgii si našli vystúpenie skupiny choreografa a stepára Davida Parkera z USA. Bol to veľmi vtipný a zábavný program postavený na pohrávaní si s ľudskou sexualitou a vzťahmi medzi zástupcami obidvoch pohlaví vypovedaný v niekoľkých jazykoch tanca (step, balet). Preto je pre naše divadelníctvo škoda, že popri Divadelnej Nitre neexistuje napríklad celoštátny festival, na ktorom by sme mohli sledovať ako sa u nás ujímajú inšpirácie z iných divadelných kútov sveta. Aby sa v praxi naplnilo to, po čom sa pri zakladaní Divadelnej Nitry volalo.

(Na cestu do Nitry a na zakúpenie vstupeniek na vybrané predstavenia prispelo autorke Ministerstvo kultúry SR prostredníctvom finančných prostriedkov vyčlenených na tento účel pre Združenie slovenských divadelných kritikov a teoretikov.)