|
PRIMADONA BRATISLAVSKEJ OPERY
LADISLAV ČAVOJSKÝ
V novembri tohto roka sa významného životného jubilea dožila jedna z prvých a prvoradých speváčok Opery Slovenského národného divadla. Margita Česányiová (nar. 28. 11. 1911 v Studienke) oslávila deväťdesiate narodeniny.
|
Staré mamy nás uspávankami čičíkali, Margita Česányiová krásnym spevom viac než štyridsať rokov (1933 - 1976) lákala do operného sna. Zamatovým hlasom opájala viaceré generácie návštevníkov Opery SND. Najprv bola operetnou divou. Temperamentné dievča zo záhoráckych borovicových hájov malo v krvi kálmánovský čardášový rytmus, čaro straussových valčíkov, no najviac jej pristala lehárovská melodika. Celý klasický i moderný operetný repertoár bratislavského divadla mal poruke vynikajúcu interpretku. Opereta v predvojnovom čase tu bola zásluhou Česányiovej, Hozu a ďalších "veľká". Sólisti i domácim skladateľom dali svoje srdce i hlas, a tak Dusík vážne konkuroval Frimlovi či Nedbalovi.
Po operetných hrdinkách veľkého formátu (Hana Glawariová, Safi) v opere najprv spievala lyrické postavy a po nich stali sa jej trvalou doménou dramaticky vyhrotené veľkooperné heroíny. Aj v modernej opernej literatúre si našla predlohy, ktoré stvárnila spevácky i herecky neobyčajne presvedčivo. Bola to v prvom rade Katrena zo Suchoňovej Krútňavy, Milena zo Svätopluka, Zuza z Cikkerovho Jura Jánošíka a baladizmom preniknutá cigánka Košťana z rovnomennej Konjovićovej opery.
Česányiovej umenie žiarilo v plnom lesku dlhý rad sezón. Ako pevná umelecká konštanta sa vracala na javisko v úlohách Rusalky, Marienky (Predaná nevesta), Tatiany (Eugen Onegin), Dony Anny (Don Giovanni), Leonory (Fidelio). Nezabúdalo sa ani na postavy, v ktorých sa objavila iba raz, na Libušu, Miladu, Jenůfu, Rechu, Sentu, Ariadnu z opier Smetanu, Janáčka, Halévyho, Wagnera, Straussa.
Najosobitejšie si jubilantka "privlastnila" Verdiho, Začala z konca majstrovho odkazu, Desdemonou. Postupne pribúdali do súpisky jej širokého verdiovského repertoáru Leonora z Trubadúra, Aida, Alžbeta z Dona Carlosa, Amélia z Maškarného bálu, Abigail z Nabucca, Lady Macbeth. Sedem verdiovských najdramatickejších hrdiniek, sedem tromfov našej verdiovskej heroíny.
Stvárnila presvedčivo ženy zlé, završujúce krutosťou poznačený život samovraždou (Abigail, Lady Macbeth). Bližšie jej však boli hrdinky nešťastné, trpiace, no v utrpení silné, milujúce a milované. So smútkom v hlase podmaňujúco vyspievala melodicky rozmanité verdiovské škály ľúbostného ošiaľu, vernosti až po hrob. Úchvatné v jej podaní boli pasáže rozlúčky Aidy s Radamesom na dne hrobky, kráľovnej Alžbety s Carlosom pri hrobe slávneho panovníka veľkej ríše, či Leonory s trubadúrom Manricom. Boli to všetko záverečné scény opier, v ktorých horúci cit milencov začala škrtiť ľadová ruka smrti.
Nepamätáme si ju v inscenácii komickej opery. Veselou vdovou bola iba v operete. Česányiová bola na javisku v zrelých rokoch vždy vážna, tragická. Ani zlosť, des a démonickosť jej nepristali. Vždy bola viac Desdemonou ako ženským démonom.
Neučila nikoho spievať, nemala žiakov, bezprostredných nástupcov, ktorí by šírili jej dobré meno medzi mladšími speváckymi generáciami. Zišla z javiska, zišla z očí - zišla z mysle? Pamätníci si na ňu stále spomínajú, ostatní majú možnosť občas si vypočuť jej hlas z rozhlasu. Aj na televíznej obrazovke umelkyňu občas divákom pripomenú. Trvalé svedectva o Česányiovej umeleckej ceste a nezvyčajnom talente ostali v množstve žičlivých kritík i časopiseckých medailónikov. Monografia by však určite potešila nielen jubilujúcu speváčku, ale aj obdivovateľov jej dramatického umenia. Aby sa nezabudlo na operetnú mladosť a opernú zrelosť primadony bratislavskej opery.
DVAJA TENORI
LADISLAV ČAVOJSKÝ
Málokto zrejme vie, že september je mesiac, v ktorom sa narodili dve výrazné spevácke osobnosti slovenskej opery. Dvaja tenori, ktorí majú spoločného oveľa viac ako sa na prvý pohľad zdá.
JANKO BLAHO (15. 9. 1901 - 24. 4. 1981)
PETER DVORSKÝ (25. 9. 1951)
|
Jeden storočný, druhý polstoročný.
Jeden prvý, obaja prvoradí.
Jeden mŕtvy, no nezabudnutý; druhý živý, no už nesmrteľný.
Obidvaja začínali v Opere SND. Jednému toto divadlo zostalo celoživotným domovom, druhý je ako doma aj v mnohých svetových operných domoch.
Na celé litánie by sme mohli rozpísať zhody a rozdielnosti medzi týmito opernými hviezdami. Každý však na našom opernom nebi žiaril sám a nemohlo byť medzi nimi ani tradičnej profesionálnej žiarlivosti, lebo keď jeden pohasol, druhý sa rozsvietil.
Janko Blaho bol prvý Slovák medzi opernými umelcami Slovenského národného divadla. Prvým bol nielen vtedy, keď sám stál v rade, ale aj keď sa veľa neho postavili ďalší naslovovzatí umelci. Medzi tenoristami postavou neveľký, vysokými tónmi najvyšší. Umelecká cesta tenoristov býva oslnivá, ale zväčša krátka. Razom zažiaria, ich kariéra má prudký vzostup, nedlhú kulmináciu a potom postupný či strmý ústup zo slávy. Tenoristi musia spevácky dospieť skôr mladí než zrelí, či nebodaj starí. Alebo musia vypovedať boj prírode, premáhať ju aj seba, hľadať vhodné uplatnenie aj v staršom veku. Janko Blaho čosi také dokázal. Na javisku bratislavskej opery a operety spieval 43 rokov, od sezóny 1923/24, v divadle sa s ním rozlúčili po skončení sezóny 1965/66. Ani potom sa neodmlčal. Kým dýchal, spieval. Shakespearove slová z Hamleta: A všetko je mlčanie ... sa v jeho prípade naplnili až 24. apríla 1981. Necelého pol roka pred jubilejnou osemdesiatkou.
Operný spev študoval v Prahe a v Miláne, česká a talianska tvorba boli jeho doménou. Najčastejšie, bezmála tristokrát spieval Janíka z Predanej nevesty. Na začiatku aj na konci kariéry obliekal kostým Rudolfa z Bohémy a Pinkertona z Madame Butterfly, Alfréda z La traviaty, Vojvodu z Rigoletta, ba aj Manrica z Trubadúra. Puccini a Verdi boli pre Blahov hlas rovnako vhodní ako Smetana.
Nemohol vyrastať na pôvodnej opernej tvorbe. Keď bol spevácky zrelý, slovenská operná tvorba bola pokusnícka. Keď sa zrodili Suchoňove a Cikkerove umelecky vrcholné opusy, tenorové party v nich boli určené hrdinským hlasom. Slovenská opera sa nestihla Blahovi zavďačiť veľkou úlohou. Vrcholným interpretačným činom nášho prvého tenoristu v pôvodnej tvorbe bolo jeho vysoko vyzdvihované sólo v Suchoňovej kantáte Žalm zeme podkarpatskej.
O rodnej zemi v rodnej reči Blaho veľa nespieval. Celý život prežil v speve a piesni. Spieval všetko, čo sa spievať dalo, spieval všade, kde mal poslucháčov. Spieval celému Slovensku a po celej krajine. Nahral množstvo piesní a šlágrov na gramofónové platne. Jeho hlas šíril rozhlas, ktorý sa zrodil a dospieval spolu s interpretom. Popularitu si Blaho získal aj hosťovaním v operetných inscenáciách Slovenského ľudového divadla, ktoré vo vojnových rokoch neobišlo ani jedno mestečko. Blaho mnohé spievanky nielen prespevoval, ale ich aj vyhľadával, zbieral, zapisoval a vydával. Nič mu nebolo cudzie, ani pesničky ľudové, ani piesne umelé, opery ani operety, kantáty ani šlágre. Národným umelcom bol oveľa skôr ako dostal toto najvyššie oficiálne ocenenie, štátne "blahoslovenie".
Janko Blaho spevom oblažoval iba svojich rodákov, za hranice a ďaleko do sveta sa dostal zriedka. Zato hlas Petra Dvorského znel v celej Európe, v Japonsku aj v Amerike. Často viac spieval v cudzine než doma. Prisvojovala si ho Praha, Viedeň ho zaradila do zoznamu najčestnejších členov Štátnej opery. Dostal titul v Rakúsku medzi spevákmi najcennejší - Kammersänger. Dvorský ako "dvorný" spevák. Milánske hosťovania v La Scale najlepšie vystihuje titul článku Dvorský zaspieval na "scale" vysokej ...
Dvorského hlas sa rozliehal zo všetkých významných svetových operných scén. Všade sa páčil predovšetkým ako pucciniovský interpret. Rudolfom v Bohéme zaskočil v La Scale za indisponovaného Josého Carrerasa - a to bol jeho výskok medzi tenoristickú elitu. S pavarottiovskou farbou spieval po svete Cavaradossiho, Pinkertona, legendárny sa stal jeho Des Grieux z Pucciniho Manon Lescaut. Z verdiovského repertoáru doma najlepšie poznáme jeho lyrického Alfréda z La traviaty, Vojvodu z Rigoletta, Riccarda z Maškarného bálu, Alvara zo Sily osudu, v Amerike však už stelesnil aj hrdinského Otella. Z odkazu Donizettiho si privlastnil naivného Nemorina (Nápoj lásky) aj žiarlivého a tragického Edgarda (Lucia di Lammermoor). Taliansky repertoár si obohatil aj o úlohy a skladateľov menej hraných. S najväčším ohlasom interpretoval Maurizia z Cileovej opery Adriana Lecouvreur.
Mladý Blaho i začínajúci Dvorský sa pred viedenským obecenstvom zaskveli v exponovanej postave talianskeho speváka zo Straussovej opery Gavalier s ružou. Obom tá talianska operná ruža nádherne rozkvitla. Obaja mali veľmi podobný nielen taliansky, ale aj francúzsky repertoár. Dvorského doma preslávil a cestu za hranice otvoril Gounodov Faust, z Massenetovej opernej literatúry veľmi úspešne naštudoval Rytiera des Grieux a Werthera.
Slovenskú operu spieval Dvorský na Slovensku. Ondreja zo Suchoňovej Krútňavy najprv naspieval na gramokomplet, potom stelesnil aj na javisku Opery SND. Najkrajší hlas zo všetkých predstaviteľov ingrica Záboja v Suchoňovej hudobnej dráme Svätopluk mal práve Dvorský. Najúchvatnejšie sa Dusíkova pieseň Najkrajší kút v šírom svete rozliehala v podaní operného speváka Petra Dvorského. V divadlách, na koncertoch aj na námestiach. Tam mal najvďačnejšie obecenstvo. Operný sólista bol dušou kľúčmi vyzváňajúceho davu.
Tradičný plagát s hlavičkou Teatro alla Scala Dvorského meno ohlasoval často. Vždy v dielach talianskych majstrov. Ale bola aj jedna pre nás neobyčajne vzácna výnimka. Do piesňového recitálu z tvorby Koželuha, Smetanu, Dvořáka a Čajkovského náš spevák zaradil aj štyri piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského zo zbierky Slzy a úsmevy. Slzy dojatia a blažený úsmev v nás vyvoláva pohľad na ten plagát (1984). Pretože tak prvý a zatiaľ jediný slovenský skladateľ zaznel na pôde svetovej opernej Mekky! Zásluhou Dvorského sa na jednom mieste ozývalo talianske bel canto i krásny slovenský spev.
Keby za nič iné, už len za tento ojedinelý skutok sme mu zaviazaní veľkou vďakou.
Dvorský však naše "dvorenie" nepotrebuje. Za to my túžime stále znova a znova počúvať jeho očarujúci, najkrajší hlas našich čias. Najľúbeznejší slovenský tenor.
|
