Na rozhraní dvoch tisícročí nie sú obrazy z jedného mesta, v ktorom sa jedni vrhajú napríklad k tribúnam s metalovou hudbou a druhí sa primkýňajú k tlejúcim ohniskám dávnejšieho hudobného odkazu, ničím zvláštnym. 

Tak to bolo aj počas tohtoročného augusta v talianskom prímorskom meste Pesaro, v rodisku Gioacchina Rossiniho (1792-1868), jedného z najväčších Talianov, kde sa uskutočnil 24. ročník Rossini Opera Festival. Podujatie, na ktorom z večnej pahreby opernej kultúry vyletujú nádherné iskry, ktoré sa zoskupujú do fakle odkazu adresovaného ďalším generáciám najmä zásluhou Rossiniovskej nadácie (Fondazione Rossini). A tak nečudo, že rok čo rok dokážu oduševnelí diváci zaplniť v Pesare veľký štadión, divadlo aj scénu miestneho konzervatoria päťkrát po sebe pri prezentácii troch operných diel z Rossiniho bohatého odkazu a o ďalších početných koncertoch, ktoré sú súčasťou festivalu, ani nehovoriac. 

Tento rok mali festivaloví návštevníci veľký zážitok najmä z uvedenia vyše štvorhodinovej opery Semiramide v priestore haly Palafestival. Rossini túto tragickú melodrámu z prostredia babylónskej ríše Rossini skomponoval na základe Voltairovej La Tragédie de Sémiramis a po prvý raz ju uviedlo v roku 1923 Teatro La Fenice. V Pesare bolo dielo inscenované novátorsky. Scéna (navrhol ju scénograf a kostýmový výtvarník William Orlandi), ktorú tvorili mapa sveta a veľký okrúhly stôl s blikajúcimi počítačmi, pripomínala zasadaciu miestnosť, v ktorej sa konfrontovalo večné ľudské „politikum“ s individuálnymi osudmi. Modernou režijnou strohosťou (réžia Dieter Kaegi) sa podčiarkla osudová morbídnosť, ba zvýraznila sa aj perfídnosť charakterov postáv tohto operného diela. Pritom nič neubudlo na výpovedi rossiniovského koloratúrneho pátosu interpretovaného v mraziacej dokonalosti hlavnými protagonistami (Darina Taková - Semiramide, Daniela Barcellona - Arsace, Ildar Abdrazakov - Assur, Gregory Kunde – Idreno a ďalší). Semiramide,
 

podľa B. Smetanu vrchol čistého štýlu bel canta, je vývojovým punktom, na ktorý tématicky nadviazal Verdi Nabuccom a Aidou. Z podrobného bulletinu, ktorým sú vybavené všetky festivalové akcie, sme sa dozvedeli, že doteraz na popredných svetových scénach len od roku l962 odznelo 76 nových inscenácií tohto bravúrného diela.

Základ každého ročníka festivalu tvoria tri inscenácie. Tento rok druhou z nich bola inscenácia jednodejstvovej Adiny, ktorú po prvý raz v Pesare v roku 1999 inscenoval režisér Moni Ovadia na scéne Giovanni Carluccia. Hrala sa opäť v Auditoriu Pedrotti a bola režijne i spevácky vyrovnaným (reprízovaným) vkladom do 24. ročníka festivalu, hoci viacerých z nás zrejme potrápila otázkou, kam ju štýlovo zaradiť. Nebola pravou semiseriou, ale skôr operou seria s invenčnou autoreminiscenciou skladateľa na hudobné čísla zo svojich predchádzajúcich diel. 

Keďže jedným z festivalových pravidiel je hrať každú inscenáciu na inom javisku, v malebnom chráme Teatro Rossini sa odvíjal Gróf Ory v réžii Španiela Lluís Pasquala, ktorý bol zároveň aj autorom scény a kostýmov. Opera, ktorá ma v sebe veľkú dávku francúzskeho espritu (titul v 60. rokoch dvadsiateho storočia uviedla aj Opera SND), predstavuje majstrovu rozlúčka s komickým žánrom. Dielo motivačne nadväzujúce na Cestu do Remeša (triumfiálne znovuobjavenou
 

Záber z inscenácie Rossiniho opery Grof Ory. Spieva Juan Diego Florez, v pozadí Bruno Pratico, ktorý spieva Rainbauda. Foto: archív festivalu

dirigentom C. Abbadom v 80. rokoch dvadsiateho storočia) s novými pasážami tvorí úchvatný zmyselno-pôvabný rossiniovský kus, ktorý ožil v brilantnej interpretácii skvelého peruánského tenoristu Juana Diega Flóreza (prezentoval sa aj excelentným samostatným koncertom) a jeho vynikajúcej partnerky, sopranistky Stefanii Bonfadelliovej, ktorá ako grófka Adela podala bezchybný výkon. S hlbokou pokorou k partitúre a oduševnelým šarmom Orchester del Teatro Comunale di Bologna viedol dirigent Jesús López Cobos. Pesarské internacionálne obecenstvo, právom mlsné a kritické, strhol k „standing ovations“, ktoré patrilo aj Pražskému komornému zboru (účinkoval vo všetkých troch inscenáciách) vedenému Lubomírom Mátlom. 

Milovník vážnej hudby mohol byť po návšteve 24. ročníka Rossini Opera Festival naozaj spokojný. Festivalový program bol vyvážený a veľmi vydarený.

Počas leta sa v Taliansku uskutočňuje množstvo hudobných festivalov. Jedným z miest, kde podobne ako v Pesare prebieha operný festival – len v komornejšej aréne - je Macerata. Organizátori tamojšieho sviatku opery sa opierajú o osvedčené opusy. Z nich sme pri výlete do Maceraty mali možnosť vidieť večnosti hodnú Donizettiho Luciu di Lammermoor. Bola to osvedčená, aj keď v treťom dejstve príliš expresíve ladená, staršia inscenácia s ponurou, ale funkčnou scénou nedávno zosnulého J. Svobodu z Prahy. Excelentým výkonom v nej upútala našu pozornosť M. Deviaová, ale rovnomerné a vysoko kvalitné výkony podali aj ostatní aktéri tejto drámy. V Macerate býva v hľadisku veľmi dobrá atmosféra. V aréne Sferisterio sedia diváci len v polkruhu oproti javisku, preto je tu znamenitá akustika umožňujúca postrehnúť všetky nuansy výkonov. 

Aké je publikum navštevujúce operu v Taliansku? Sú to ľudia dneška, pre ktorých sa sledovanie tohto hudobného žánru nestalo žiadnou snobskou záležitosťou, ale mocným žriedlom umeleckého zážitku a povznesenia. V hľadisku operných predstavení sú zastúpené všetky vekové kategórie, ktorých zástupcovia majú určite radi aj ďalšie formy umenia. A možno sa právom domnievať, že mnohí z nich zároveň holdujú aj ľahšej či hlučnejšej hudbe súčasnosti. Opere to však neublíži. Vždy si nájde nových favoritov.


(Autor pravidelne sleduje operné dianie doma aj vo svete.)