o Ste chlapec z dediny – ako ste sa zoznámili s tým vzrušujúcim svetom divadla, ktorý si vás podmanil?
- Ja som od mala bol veľký ochotník, už v ľudovej škole som hral kráľa v rozprávke Soľ nad zlato. Môj otec bol nemanželské dieťa na Ábelovej, farárova sestra prišla do hriechu, a narodil sa a vyrastal vedľa Timravy. Slančíkovci boli učiteľská rodina a Rellovci boli farárska evanjelická rodina. Keď otec vyrástol, poslali ho do Budapešti, tam ho vychovávali v ústave, ktorý sa usiloval, aby z takýchto bezprizorných detí vyrástli šíritelia maďarskej kultúry. Otec sa vyučil za obuvníka, ale keď sa vrátil, nesplnil to, čo od neho vychovávatelia čakali. Usadil sa v Uhorskom, v dnešnom okrese Poltár, založil potravinové družstvo, postavili si tam aj javisko a tam sme robili ochotnícke divadlo.
o Robili? Teda hrával aj otec?
- My sme boli štyria súrodenci a hrali sme všetci. Učiteľ, farár, notár v Uhorskom, všetci boli Maďari a otca nenávideli, že propagoval slovenskú kultúru. Pritom obec to bola stopercentne slovenská. Otec mi napríklad často rozprával o prvej Lehárovej operete Drotárik,
Drótostóth to Maďari volali. Prvé dejstvo sa odohráva v Trenčíne, potom drotárik prevezme ten podnik, kde bol učeň – to bolo podľa skutočného príbehu, Lehárov tesť mal jeho dcéru, toho drotárika, ten napísal libreto. Otec bol deväťkrát na tom predstavení, poznal túto operetu veľmi presne a on sa v tom drotárikovi videl. Ja som doniesol túto operetu, ešte originál s rakúsko-uhorským štempľom, že sa povoľuje hrať, preložil som to, ale nikdy som to nedokázal presadiť. Ani v Prešove, ani na Novej scéne. Starokomik je totiž Žid, krásna a vďačná komická postava, ale vždy sa to tak dáko pobabralo, raz sa nepatrilo takto jasne definovanú postavu v divadle exponovať, potom boli zasa Židia podozriví…
o Vráťme sa ale nazad – po dedinskom divadelnom detstve nasledovala „divadelná mladosť“ v meste…
- Keď som potom študoval na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici, celé mesto ma poznalo ako herca, nie ako študenta – ochotnícke divadlo bolo môj živel. Vedľa mňa študoval Peter Karvaš, pani Husáková, a každú sobotu sa školy striedali v usporadúvaní takých stretnutí, kde talentovaní ľudia recitovali svoje texty a tak podobne. Ja som bol známy ako ochotnícky herec a napríklad na sedemdesiatiny pani Terézie Vansovej som pripravil akadémiu, kde sme sa objímali a bozkávali – ona bývala v Banskej Bystrici, neďaleko hudobného skladateľa Viliama Figuša-Bystrého. Ten bol predsedom spevokolu, kde som tiež účinkoval a tak som ho vyprevádzal, keď nás bol skontrolovať. Asi už nežije nikto z tých, čo mali možnosť poznať týchto dvoch vzácnych ľudí. Ale poznal som aj Jozefa Gregora Tajovského či Ferka Urbánka. Tajovský bol predsedom Slovenskej ligy. Ja som ho poznal keď sme hrali jeho hry, ale Slovenská liga mala dozor nad Záhradníckou hospodárskou školou v Malinove. A Ferko Urbánek bol v Slovenskej lige tajomníkom. A tak obaja chodili do školy, ktorú som navštevoval. Pani riaditeľka tam organizovala všelijaké kurzy, aj pre dievčatá – a vždy ich učila aj to, ako sa robí ochotnícke divadlo. My chlapci, čo sme tam študovali sme boli – dnes by sa mohlo povedať – „kmeňoví“, a hrali sme.
o Je to už strašne dávno, ale predsa – spomeniete si na niečo z autentických stretnutí s osobnosťami, ktoré sú dnes „maturitnými otázkami“? Akí to boli ľudia?
- Pamätám sa, že Tajovský a Urbánek debatovali o tom, prečo martinské Ústredie slovenských ochotníckych divadiel nechce, aby sa Urbánkove hry hrali. Keď som sa po skončení školy v Malinove vrátil do Uhorského, založil som ochotnícky súbor Ferka Urbánka a hrali sme asi všetko, čo napísal. Tajovský bol náročnejší, ale napríklad Ženský zákon sme hrali. Veľkým problémom pre nás, ochotníkov, bolo, že sme nemali texty. Od Timravy sme dostali rukopis Pávy, tú sme hrali asi ako prví. A mimochodom, keď som potom v Prešove Pávu upravil pre rozhlas a s riaditeľom Prídavkom sme jej do Lučenca, kde bývala, napísali list, aby počúvala, že jej hra bude v rádiu, poslala nám krátku, ale smutnú odpoveď, že bohužiaľ, ona ešte rozhlas nemá.
o Študovali ste v dobe, keď na Slovensku jestvovalo jediné profesionálne divadlo. Mali ste možnosť vidieť jeho predstavenia?
- Keď vzniklo profesionálne divadlo, nebola nejaká divadelná škola, herci sa vyberali spomedzi ochotníkov. Janko Borodáč bol vždy predseda poroty na prehliadke v Martine a tam si vyberal ľudí do Národného divadla. A dostali sa tam skutočne vynikajúci ochotníci. Aj neskôr, keď už škola bola, cítili najmä divadlá ďalej od Bratislavy, že je absolventov málo a ochotníci boli divadelne skúsenejší, lepší, pripravenejší na podmienky, v akých vtedy divadlá pôsobili. Veď to boli štrapácie! Prešovské divadlo, ktoré som zakladal, bolo zájazdové a obchádzalo celé Slovensko, takže okrem umeleckej stránky tu bola náročnosť aj iná – bolo treba vydržať neraz kruté podmienky. Vysokú školu potom absolvovali stovky ľudí – a koľkože je už takých vynikajúcich, ako boli spomedzi ochotníkov Huba, Pántik a celý rad ďalších?!
o Spomenuli ste Prešov – vieme, že ste boli medzi tými, čo v tomto meste iniciovali vznik profesionálneho divadla, ktoré dnes nesie meno Jonáša Záborského. Ako sa ten nápad zrodil?
- Bola svetová vojna, stratili sme juh, divadlo v Košiciach – a v Prešove bola divadelná budova. No namiesto toho, aby sa divadlo z Košíc presťahovalo do Prešova, vedenie odišlo a súbor sa rozpadol. Ja som vtedy prišiel na Obchodnú akadémiu, ktorá sa do Prešova z Košíc presťahovala. Stal som sa tajomníkom Matice, členom rozhlasovej družiny, veď už ako stredoškolák som vyhral rozhlasové recitačné preteky, pol hodiny som prednášal Havrana Edgara A. Poea – a problém bol, že Gabo Rapoš, ktorý nám chodil do Prešovského rozhlasu robiť dramaturga, nám nikdy nezabudol vytknúť šarištinu a riaditeľovi Prídavkovi vždy hovoril, že keď režíroval v Košiciach, boli programy na vyššej úrovni. Tóno sa bránil tým, že v Košiciach bolo profesionálne divadlo. A tak sme prišli na nápad založiť ochotnícky spolok Jonáša Záborského. Úprimne povedané, bolo to také poloprofesionálne divadlo, kto hral v dramatickej družine rozhlasu za honorár, hral aj v tomto ochotníckom súbore. A tam nás režírovali takí ľudia, ako Bagar! Ja som s ním ako ochotník hral, napríklad v Čiernej veži či Bielych chryzantémach. Pani Želenskej som robil partnera v O´Neillovych Dňoch bez konca. Ale vznikol problém – maďarské veci sa stali spoločensky neprijateľné, ale v Mestskej rade v Prešove bolo ešte dosť maďarónov. A tí v zlosti, že sa nemôže hrať po maďarsky, vymysleli, že sa nebude hrať ani po slovensky. A tak zakázali prevádzku v budove, povedali, že je v zlom stave. A náš ochotnícky súbor zrazu nemal kde hrať. Nový prešovský župan bol veľký divadelník, tak sme išli za ním, aby nám pomohol. Tak dal príkaz vládnemu komisárovi, že divadlo treba otvoriť. A spravili sme skúšku – armáda nám požičala šesťsto vojakov, tí nastúpili do hľadiska – a nič sa nestalo, nič sa nezrútilo! Nič sa nedalo robiť a mesto muselo budovu otvoriť.
o Dobre – to bolo ochotníčenie – pre spolupracovníkov rozhlasu síce – ako vravíte – tak trochu povinné, ale predsa, nekládlo to také ľudské a umelecké nároky ako profesionálna prevádzka…
- Ale divadlo sme stavali na zelenej lúke – skúsenosti sme nemali. A mali sme toho každý neúrekom – ja som napríklad na Obchodnej akadémii učil za dvoch profesorov, lebo sme mali málo ľudí, bol som tajomníkom Matice, členom rozhlasovej družiny, a keď Ondriš Jarjabek odišiel do Národného divadla, bol som namiesto neho aj vychovávateľom. Musel som si kúpiť bicykel, aby som to všetko stihol! A to sme ako ochotníci za jednu sezónu naštudovali šesť hier a odohrali sme 132 vypredaných repríz! Keď som nepriviedol zo študentského domova žiakov, nemal kto robiť uvádzačov, tak som povedal, že takto to ísť nemôže. No vtedy sa nedalo zriadiť divadlo nejakým rozhodnutím, či už ministra, alebo koho. Museli sme s Prídavkom založiť divadelné družstvo, to podalo žiadosť na vládu, aby nám dala licenciu na prevádzkovanie divadla a vláda musela rozhodnúť a určiť sumu, ktorú bude dávať. K tomu sa teraz postupne vraciame. Problém bol, že ja som bol tajomníkom Matice a Matica v tom čase žiadala o licenciu pre Komorné divadlo v Martine. Tak mi zakázali, aby som vystupoval ako tajomník Matice – to je inak zaujímavé, že v histórii sa nehovorí o matičnej aktivite pri vzniku profesionálnych divadiel v Martine a Prešove! Martinčania sa báli, že dve divadlá odrazu neprejdú, ale východ divadlo potreboval. Nebyť Macha, to divadlo nepresadíme. Veď to bolo v roku 1943, uprostred vojny… Ale presadili sme všetko! A ja som bol jediný kandidát na riaditeľa.
o No z divadelných dejín vieme, že ste sa ním nestali.
- Zasa vznikol problém – tentoraz s tým, že som luterán! Že martinské Komorné divadlo viedli evanjelici, to bolo celkom pochopiteľné, ale aby viedli odrazu obe nové divadlá, to niektorí nezniesli. Vládnym komisárom v Prešove bol Germuška, predtým Tisov tajomník v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, a keďže budova divadla patrila mestu, bol komisár aj predsedom divadelného družstva. A keď sme sa po získaní licencie zišli a všetci čakali, že budem vymenovaný za riaditeľa, Germuška oznámil, že musím narukovať. A šiel som na vojnu. Mal som učiť na vojenskej akadémii v Martine, prišlo Povstanie – a ja som skončil medzi povstalcami. Mal som vtedy dobré vzťahy s Bagarom, tak som sa mu hlásil do Frontového divadla, pripravil som im vystúpenie v Slovenskej Ľupči, ale dáko z toho zišlo… Napísal som potom o svojich zážitkoch hru a poslal som ju do Martina, ale to už sa o SNP všelijako debatovalo a nikdy sa to nehralo.
o Takže horúci kandidát na riaditeľské kreslo šiel do uniformy. A keďže vláda so vznikom profesionálneho divadla súhlasila, bolo potrebné pohľadať iného kandidáta.
- A tak sa Prešovčania vybrali za Borodáčom, aby poradil, koho za riaditeľa, keď Rell narukoval. Borodáč mal na krku Chmelku, ktorého predtým angažoval do svojej hry Chlapci na stráži, lebo dobre vyzeral v gardistickej uniforme, ale nebolo z neho veľa osohu - a najmä jeho manželku, ktorá nebola spokojná, a tak prišiel do Prešova Andrej Chmelko.
o A odkiaľ sa pozbierali herci pre nové divadlo?
- Na budovu nitrianskeho divadla padla bomba a divadlo sa rozpadlo. Bola tam aj opereta a speváci z nej (Márton, Piussi) aj niektorí činoherci, ma prišli prosiť, aby som aj operetu spravil. Spravil som. Preto ma na jar tohto roku mohli pozvali do Prešova na premiéru najnovšiej inscenácie Zeme úsmevov (premiéra bola na veľkej scéne DJZ 7. 3. 2003 – pozn. red.), to bola prvá opereta, ktorú som tam režíroval. A aby sa nezabudlo – ja som bol vojak a Chmelko riaditeľ, už druhú sezónu, keď sa blížil front k Prešovu, tak súbor išiel, vlastne ho evakuovali, do Ružomberka a tam hral tri mesiace. Ružomberčania už to brali tak, že majú divadlo. A chvalabohu, keď sme sa tam potom vybrali na zájazd, boli sme jediní, čo vedeli zaplniť sálu pre tisícdvesto ľudí. Ale Chmelko povedal, že on zakladal divadlo pre Košice, zobral súbor a už sa do Prešova nikdy nevrátil.
o No prešovské divadlo po povojnovom obnovení košického, nezaniklo. A vy ste zasa boli pri tom.
- Keďže jestvovalo Divadelné družstvo, to zrušiť nikto nemohol, vybrali sa funkcionári do Bratislavy k Novomeskému ako povereníkovi, že v Prešove treba divadlo. Ja som tam nebol, bol tam Pšenička, nový vládny komisár, Fero Dadej a Martin Brezina, ktorí mi o tom neskôr hovorili. A Novomeský, nech mu je zem ľahká, vyhlásil: Ale súdruhovia, nezdá sa vám, že by to bol luxus 40 kilometrov od Košíc ešte jedno profesionálne divadlo? Komisia sa vtedy otočila, vrátila sa do Košíc, kde som ja už mesiac vyučoval a prišli za mnou: Ferko, prešovské divadlo ide skapať, je to tvoje dieťa, nedaj mu zomrieť. Tak som išiel druhýkrát zakladať…
o Profesionálne ste divadlo robili takmer pol storočia, môžete sformulovať svoj názor na zmysel tejto činnosti? Veď dnes ľudia nevedia, že ste zbierali vavrínové vence po premiérach, zabudnuté sú aplauzy, standing ovations, zachovalo sa pár fotografií, nejaké výstrižky z novín, niekoľko starnúcich priateľov, s ktorými si môžete zaspomínať – načo to všetko bolo?
- Ja mám zásady, ktoré som odpozoroval – prvá z nich je, že divadlo sa hrá pre diváka a ten divák musí v sále sedieť. Inak to nemá zmysel. Ešte ako študent som v Prahe videl Čapkove premiéry, pamätám sa na pani Scheinpflugovú v Stavovskom divadle, polhodinový aplauz mala v Matke, ale už vtedy každé divadlo plánovalo desať premiér za sezónu, pretože ak premiéra nezabrala, divadlo nemohlo byť prázdne. Taká hra išla raz, dvakrát a často sa musela nahradiť. Keď som prišiel do Prešove, uvedomil som si, že za prvé je to 20-tisícové okresné mesto a potom tam žila spústa menšín. A ja som do divadla potreboval každého. Tak som sa radil a bolo to jednoduché. Vtedy bola veľká móda, že na súkromné hostiny sa volali herci – patrilo sa, aby medzi hosťami bol aj herec. A pri tej príležitosti musel získavať našich budúcich divákov.
o Podarilo sa?
- K našich najväčším odporcom pri zakladaní prešovského divadla patrili Devínsky so Želenským, ktorí zarábali, veď Želenský mal prvý Tatraplán. Devínsky to robil tak, že kde nemal od mesta zaručenú podporu, tam nešiel hrať. V Prešove bolo v rozpočte 50 tisíc a za to bol povinný hrať týždeň činohru a týždeň operetu. Keď sme zakladali divadlo, hrozilo, že o to príde – a tak nám robil prieky.
o Raz ste spomínali, že poznáte dôvod, prečo prešovské divadlo nebolo poštátnené hneď po prijatí nového Divadelného zákona v roku 1948 – mimochodom, jedného z prvých zákonov, ktoré schválil parlament po komunistickom prevrate.
- Keď sa po februári zoštátňovali divadlá, Bagar prešovské nenavrhol. On vtedy mohol všetko, bol hlavným intendantom pre všetky divadlá na Slovensku. Ale on mal na nás zlosť, lebo cez vojnu, keď prišiel do Prešova s pani Meličkovou, hral pred prázdnym hľadiskom. Keď hral s nami, ochotníkmi, mal úspech a myslel si, že divadlo bude plné. Tak vynadal mne ako tajomníkovi Matice, že sme sa nepostarali, aby mal návštevu. Vtedy chodili s takou malou komédiou, Bez tretieho, po Slovensku. On ako Minárik a to bolo v Prešove neznáme meno, a tak mal prázdno. A nevedel nám to odpustiť preto, nenavrhol zoštátnenie divadla. Ale my sme si to tiež vedeli vždy zariadiť – keď malo Národné divadlo naplánovaných toľko peňazí, že ich nevedelo stroviť, ja som sa to vždy dozvedel, či už cez Jana Slivka zo Spišskej Novej Vsi, ktorý robil na povereníctve, alebo cez Antona Kreta, alebo cez hlavného účtovníka, čo bol z Trebišova – vždy sme tie milióny zachránili, aby neprepadli a ešte sme aj strechu na budove opravili. Teraz sa vracia tento systém, kapitalistický, že divadlu dajú nejaké peniaze a robte ako viete, viac nedostanete. Mne keď chýbali peniaze, mali sme to vymyslené tak, že som išiel za vládnym komisárom, ten mi dal papierik – tá a tá firma, tí ti dajú! Väčšinou to boli takí, čo mali všeličo na rováši, a tak ich politici mohli donútiť, aby „dobrovoľne“ prispeli na dobrú vec. Ale podarilo sa nám, divadlo sme zachovali, aj opereta vznikla a dnes je vlastne jediná na Slovensku.
o Po Prešove ste prešli viacerými divadlami, pristavme sa však pri Tatra revue, divadle, ktoré už dnešní štyridsiatnici nepoznajú…
- Tatra revue – tam som bol od roku 1963. Bola to skupinka ľudí, ktorí tu pohostinsky vystupovali, ale keď do nej prišli už aj Mišo Slivka a Július Bulla, ktorý bol predtým o Zvolene mojim hercom, všetci sme cítili, že to už neprosperuje, pretože Ján Ladislav Kalina svoje vtipy predal najskôr do rozhlasu, do televízie a potom chcel, aby sa to hralo v Tatra-revue. Ja som bol vtedy voľný, práve som skončil v opere v Banskej Bystrici, tak prišli za mnou, aby som to šiel zachrániť. To bol estrádny súbor a chceli sme z neho urobiť kabaretné či satirické divadlo, ako sme ho poznali v cudzine, v Budapešti či Mníchove a najmä v Paríži, kde bola tradícia takýchto divadielok so stolovým zariadením. Pravda, nebol som politicky privilegovaný, takže keď som si chcel prezrieť tieto vzory, všetko som si musel platiť sám. Vždy som navštívil predpoludním riaditeľa, aby sme sa pozhovárali – a väčšinou sa to skončilo pozvaním na večerné predstavenie, čo mojej peňaženke veľmi dobre padlo. Tak som sa dostal aj do vychyteného Moulin Rouge… Tam bol riaditeľ, ktorý prišiel ako výtvarník z Budapešti. Začal som naňho po francúzsky a o chvíľu sme skončili pri maďarčine. Tá nám obom išla lepšie.
o Teda dnešným slovníkom môžeme povedať, že ste pri vedení Tatra revue využili know-how vyspelých západných kultúr?
- Casino de Paris, Moulin Rouge – to bola vtedy vrcholná kvalita, takže tam som sa snažil odkukať, ako to robia. A asi sme to neodkukali zle, keď sme boli jediné divadlo v republike, ktoré zarobilo na seba 50 percent! Ono to totiž spočiatku nebolo tak celkom divadlo, ale reštauračný podnik s programom, až Tóno Kret ako úradník na povereníctve to nejako zaonačil, že sme dostali štatút riadneho profesionálneho divadla. To som si ja dal ako podmienku, keď ma volali, aby som do Tatry prišiel. Potom som sa musel rozísť s Janom Kalinom, hoci sme boli kedysi dobrí priatelia, aj s jeho manželkou, poznali sme sa z Prešova, kde študovala, kým sa pred Hitlerom neušla schovať do Budapešti. S Janom som sa poznal ešte z Prahy, kde študoval právo, stretli sme sa v Osvobozenom divadle. Kade som v živote išiel, tam ma sprevádzal – keď som napríklad bol na Novej scéne šéfom spevohry, on bol politickým „berátorom“. Z Tatry musel odísť, hoci mi to nie dobre padlo, lebo predložil ako dramaturg hru, ktorú súbor odmietol robiť, že sú to staré fóry a tak. Vtedy robili výborný kabaret na Margitinom ostrove v Budapešti, tak som ho poslal, aby sa tam išiel pozrieť. Ale spravil zas taký nepodarok, že nebolo východisko. Takže musel odísť. Už sme mali stabilný herecký súbor, začali sa na nás dívať ako na divadlo, tak už sme museli odvádzať aj profesionálne výkony.
o Nová scéna sa stala aj akýmsi „azylom“ pre divadelníkov, ktorých inde nechceli zamestnať.
- No prečo bol v Tatra revue Mišo Belák? Pretože on vyhlásil Slovenský štát – to bol hriech a teda nemohol robiť na Novej scéne. Ale v rozhlase bol najlepším hlasom a tak sme ho vzali. Prišiel Bula, Hanúsek, Ďuríček a Magda Paveleková. Jej manžel bol pôvodne technik v Nitre, ale politicky pracoval a stal sa politickým berátorom Vojenského umeleckého súboru. Ju som poznal už z Nitry, ale ani Nová scéna, ani Národné ju kvôli maďarskému prízvuku nechceli – ona je Levičanka, tak sme ju vzali. Ja som vedel, že ona je zo šľachtického rodu… Čo bolo v Tatre najhoršie, to bolo hosťovanie spevákov. Stávalo sa, že nám hodinu pred predstavením zatelefonovali, že sú chorí a išli kdesi do fabriky na vystúpenie, kde im dali o sto korún viacej. Tak sme potom prešli aj na stabilných spevákov a stálych hostí – pravidelne chodievala napríklad Hana Hegerová. A nakoniec sa nám podarilo na trvalo angažovať aj orchester.
o Ale Tatra revue v tých časoch nemala žiadne „zákulisie“, ako ste to riešili?
- To bol hrozný problém. Anton Kret vybavil, že sme mali na povereníctve už vyčlenených päť miliónov na rekonštrukciu a bolo to vymyslené tak, že v budove, ktorá susedila s Tatra hotelom, vybudujeme pre divadlo potrebné zázemie – už sme na to mali aj výmer, ale potom sa veci dáko zvrtli a nebolo z toho nič. Až v osemdesiatych rokoch sa podarilo v rámci veľkej renovácie hotela prestavať aj divadlo a bolo tam Štúdio Slovkoncertu, čo potom sprivatizovali Lasica so Satinským.
(Autor je divadelný kritik, teoretik a publicista.)
