Sú príjemcovia, ktorí neznášajú v kine, na obrazovke alebo hoci v románe hrôzu, nešťastie, tragické udalosti, týranie detí, žien, zvierat a podobne. Zato však všetky tieto úkazy sú pre nich prijateľné vo chvíli, keď je od prvopočiatku jasné, že zobrazované príhody sú štylizované a že už ani samotným tvorcom nešlo o to, aby vyvolali dojem pravdy. Keď vám v ten istý večer odvysiela televízia za sebou dva americké filmy z prostredia polície, napríklad jeden diel zo zámerne nadľahčenej Policajnej školy a hneď po tom seriózne sa tváriaci „obraz zo života ochrancov poriadku“, ten nami sledovaný divák bez problémov strávi jednu z príhod o policajtoch zo Školy, ale krvavé udalosti z filmu „zo života“ dopozerať nedokáže. A pritom všetko je nad slnko jasnejšie: o obidvoch filmoch vie, že sú vymyslené, hrané a že nič zo zobrazovaného sa v skutočnosti nestalo a dokonca najčastejšie ani nemohlo stať. A tak sa teda v dvoch podobných sujetoch stretávame s dvojakým estetickým efektom. Raz je to radosť a potešenie z toho, že nám tvorcovia umožnili prijímať obraz z nadhľadu, druhý raz vznikajú v nás pocity hrôzy, strachu, nešťastia. Koľko ráz si nejeden divák povie: veď je to len film (často sa povzbudzujeme v podobnej situácii - je to len sen), a jednako podlieha emóciám podobným reálnemu zážitku, zážitku zo skutočnosti.

Lenže túto lineárnu rovnicu „smiech-plač“ nám môže skomplikovať to, že priberieme do našich úvah dokumentárny film napríklad o hrôzach vojny, o utrpení detí a zvierat, o týraní človeka človekom alebo zvieraťa človekom a podobne. V knižke, na plátne alebo na obrazovke vidíme trpieť a umierať ľudí, zabíjať ľudské tvory alebo zvieratá, prenasledovať nevinných. Trpíme a plačeme s nimi rovnako, ako keď sa nám čosi podobné predstavuje vo vymyslenom románe alebo v hranom filme?

Román alebo hraný film vznikli preto, aby cez literárny alebo scénický obraz vyburcovali emócie. (Podotýkam, že na tomto mieste sa nebudeme zapodievať otázkou, či umelcovi ide iba o toto vyburcovanie emócií, alebo či ním chce dosiahnuť čosi viac; z praxe vieme prinajmenšom to, že mnohým umelcom nejde o nič viac – napríklad umeniu spadajúcemu pod všeobecné pomenovanie l´art pour l´art; ba vieme aj to, že niektoré umelecké druhy a žánre ani nemôžu zájsť ďalej ako po burcovanie emócií – napríklad hudba, nepríbehové a nefiguratívne výtvarné umenie, tanec.) Ich autori sa teda budú osobitne zameriavať na zobrazenie takých javov, ktoré toto burcovanie podnecujú. Keby sme si v Shakespearovom Romeovi a Júlii odmysleli scény stretnutia a následných peripetií dvoch mladých ľudí oddelených rodovou nenávisťou alebo scény domnelej aj skutočnej smrti obidvoch hrdinov, bola by hra iba prostým, možno dokonca nezáživným obrázkom zo života veronských obyvateľov. Bez stretnutia sa otca so synom a bez smrti Ofélie by bol Hamlet odvarom z renesančným balád. Schémy kľúčových dramatických, emóciami nabitých scén musia existovať skôr, než si autor sadne k písaniu diela. Ale dokumentarista nevie vopred nič, on sa s drámami stretne priamo v teréne. A recipient tu doslova cíti životnú pravdu. Autentickú, neprikrášlenú. V dráme, naopak, sme s autorom aj s hercami dohodnutí, že oni nás budú klamať a my to klamstvo prijmeme, lebo nás vzruší. V umení sa sleduje cesta za vzrušením, kým v živote, a teda aj v dokumentárnej tvorbe, vzrušenie nastáva nečakane a bez prípravy. Pri recepcii umeleckých príhod sme naladení na ich prijímanie a všetky ostatné záujmy nechávame za bránou kina či divadla. Sme teda úplne otvorení len jednému zdroju pocitov, tomu zdroju, ktorý príde z plátna, obrazovky či z javiska, a len čo sa prejaví, prijímame ho takpovediac s otvoreným náručím, s otvoreným srdcom a tak naň aj reagujeme. Skutočná, životná tragédia prichádza bez oznámenia, náhle, ale ten, kto ju prežíva alebo je jej svedkom, nepodpísal so strojcom naozajstných udalostí nijakú zmluvu, nijakú konvenciu. Udalosť ho zastihne bez výstrahy. No na nečakané podnety zvonka je človek do istej miery pripravený: pozor, môže ťa postihnúť aj to najneočakávanejšie a ty to budeš musieť prekonať, t. j. obrniť sa mužnosťou, statočnosťou a predsavzatím, že každú tragédiu treba zvládnuť a prežiť. Mužnosť a statočnosť sa vo vypätých situáciách prejavujú až po prekonaní šoku, čo prebieha u každého ináč, od prvotných mdlôb, do ktorých upadajú najčastejšie ženy, až po zúfalé pokusy dodatočne a celkom nezmyselne zabrániť príčinám nehody, tragédie. V divadle sa nič podobné neudeje: divák vie, že je síce svedkom, ale iba akoby z oblakov, zo záhrobia, spoza dverí: ja s tým nič nemám, ale nesmierne ma to vzrušuje...

HRÔZA

    Keby ju človek naozaj prežíval, keby ňou prechádzal, keby ju absolvoval naživo, rozhodne by mu tiež prišlo zle, ako keď po prvej nevoľnosti v lietadle nastáva séria dávení ďalších cestujúcich. Keby sme to videli vo vážnej hre v divadle, bolo by to prinajmenšom nechutné, vo filme by sa to dalo ako-tak zniesť, v poviedke to možno čítať už aj pri obede a v akomkoľvek veselohernom útvare by to bolo dokonca smiešne.

Každý umelecký obraz by mal byť emotívny a zároveň by mal mať istú estetickú hodnotu. Smrť, ohrozovanie života, ba aj fyziologické excesy, môžu byť rovnako naturalistické a možno aj odporné, ako môžu byť za istých okolností súčasťou veľkého umeleckého obrazu, a teda aj regulárneho estetického dojmu. Keď sa v Spielbergovom filme Zachráňte vojaka Ryana povracia tankista pri pohľade na vysypané črevá svojho raneného kamaráta, chce sa človeku nie vracať, ale plakať. Ani pri sledovaní Gorkého hry Na dne neodvrátite pohľad od špinavých priční bosiakov, lebo ich bieda je pre vás výzvou k vzdoru proti ich nečinnej bezmocnosti alebo dokonca aj proti príčine tejto biedy. A preto ani naoko obscénna sekvencia v dráme, napríklad scéna Willyho a cudzej ženy v Millerovej Smrti obchodného cestujúceho, nikdy nebola pornografiou, lebo jej prirodzeným cieľom už od autora je odzrkadliť stav duše a nie fyziologické poryvy účinkujúcich. Veď aj nahota ako taká, obnaženosť ženy či muža, má na javisku - pravda, ak to nie je v night clube či v lascívnom kabarete, alebo ak ju na javisko nepriviedol režisér so sklonmi k úchylnosti - spravidla iný cieľ ako vzbudzovať dráždivé predstavy. Tak, ako je nanútená nahota pre ženu predovšetkým aktom hanby a poníženia, keďže vyplýva z prvotnej potreby či citu cudnosti, môže za istých okolností vyvolať súcit a spolu s ním prípadne aj obdiv ku krásnemu živému objektu, ale iba vo výnimočných prípadoch poskytuje obraz nahej ženy na javisku (ale aj na plátne) priestor pre čo i len chvíľkové živenie pohlavnej žiadostivosti.

Iným problémom je, že časť divadla v minulosti, ako aj časť filmovej či televíznej tvorby dnes, zámerne zobrazujú lascívne deje či obscénne objekty a bolo to a je aj dnes v súlade s požiadavkami istej časti obecenstva. Kedysi sa tejto línii tvorby akéhokoľvek druhu hovorilo poklesnuté umenie a časť verejnosti ho odsudzovala, kým tá druhá ho s nadšením podporovala. Podľa toho už antickí veľduchovia delili umenie na vysoké, vznešené, a nízke, vlastne teda škaredé. Aj dnes existuje nádherná poézia o láske a jej potupné parodovanie v inom druhu veršovníctva. Čo z toho je umenie a čo paumenie, čo je tu pekné a čo odporné, čo povznášajúce a čo deptajúce, čo vznešené a čo nízke, čo krásne a čo škaredé? A - ako s tým naložiť? 

Ak je krásne naozaj všetko to, čo nás zaujme či dokonca aj uchváti (v takom prípade aj zaujímavá prednáška alebo dobre napísaná vedecká publikácia môže byť krásna), čo v nás evokuje citovú rezonanciu (pohľad na krásnu krajinu alebo na dojčiacu mamičku, načúvanie spevu slávika) alebo čo vzniklo ako dôsledok tvorivosti nadaného jednotlivca či kolektívu a čo sme sa rozhodli recipovať a ono to naozaj v nás vyvolalo nasladenie a nie odpor, hnus, nuž potom každý takýto fakt a proces, nie teda iba umelecké dielo, patrí do okruhu krásna, ktoré nás obklopuje. Ako také nás napĺňa špecifickým druhom slasti, ktorá je slasťou z krásna, a nie teda iba z umenia. O umení, sa už teraz môžeme celkom spoľahlivo nazdávať, že je iba jedným zo zdrojov a poskytovateľov krásna, ich partnerom, ale možno aj iba náhradkou týchto zdrojov. (Ak totiž máme veriť tvrdeniam značnej časti príjemcov umenia, že im umenie iba nahrádza iné zdroje zážitkov a ak prijmeme ubezpečovanie mnohých čitateľov či iba „listovateľov“ obrázkových magazínov, že si tým nahrádzajú absenciu iného vzrušenia, potom nám nič nebráni v tom, aby sme umeniu neprisúdili aj zástupcovskú funkciu, najmä ak prijmeme krajný názor, že kým život je pre vychutnávačov a lovcov vzrušenia, umenie je iba pre snobov.)

KTO JE POTOM VLASTNE HRDINOM?

Niekto sa narodí s dvojitou dávkou šťastia: raz je už od mladi šťastný preto, že je nekonfliktný, ochotný, usmievavý, proti ničomu neprotestuje, vie sa tešiť z každej maličkosti, a druhý raz preto, že mu takáto povaha zabezpečuje viacmenej šťastný osud – priaznivý ohlas medzi ľuďmi, dobré pracovné posudky, ľahké nadobúdanie známosti a nadväzovanie priateľstiev. A ak je takýto človek ešte aj vzhľadný, statný, krásavec (-ica), má cestičku vystlanú až do samej smrti. Ale ten, čo si takéto dary na svet neprinesie a navyše je ešte nedajbože aj nepekný, nepríťažlivý, žije sa mu ťažšie a dokonca môže mať už tu na zemi peklo. Poviete si: ale veď toto sú krajnosti, človek predsa býva taký aj taký, raz dobrý, raz zlý, raz sa nám javí ako sympatický a inokedy je odporný, niekedy ho máme za pekného a inokedy za škaredého. A navyše – vo svete platí zásada takzvaných zástupných hodnôt: ak je niekto nevzhľadný, má dobrú dušu, ak je pomalý, zvykne byť dôsledný, ak klame, robí to s pôvabom a v nedôležitých veciach, ak je v princípe hlúpy, môže byť o to milší a dobrosrdečnejší, a tak ďalej, a tak podobne. A platí aj to, že dobro sa vykupuje utrpením, múdrosť usilovnosťou, krása ustavičným strehom, starostlivosťou o seba. A navyše každá civilizácia sa usiluje zabezpečiť nastupujúcim generáciám takú výchovu, aby si človek už od detstva ctil uznávané pozitívne hodnoty. (Niekde sa ešte výchova opiera o tresty, inde už iba o vysvetľovanie a kladné príklady; napriek všetkému ľudstvo robí pokroky v technike a v zabezpečovaní materiálnych hodnôt života, ale lepšie ani horšie nijakovsky nie je – vojny, vraždy, lúpeže sú rovnako husté ako pred tisícročím a konanie dobra má už po stáročia takpovediac ustálenú a skôr skromnú ako rozšafnú tendenciu.)

Ibaže morálka, a bohužiaľ aj právo, majú rovnaké normy pre každého. Pre toho, čo sa nenarodil so sklonom ku zlu, ako aj pre toho, kto zlo zo svojej prirodzenosti koná. Tí, ktorých sme v predchádzajúcom odseku nazvali šťastnými, nemajú akiste ani predstavy o tom, čo je to bojovať s túžbou ublížiť, pokoriť, znehodnotiť, deštruovať. A tí druhí zas nevedia, čo je to tešiť sa z dobrého skutku. Preto sú medzi nimi vždy tí, čo rozdúchavajú vojny vo svete. Narodili sa s potrebou ničiť, nuž volajú po ničení. A v ničení samom vynikajú ako búrači, zabíjači, rozvracači. Vtedy sú vo svojom živle a neskôr za to dostávajú vyznamenania. Ale aj štátne funkcie. Sú predsa hrdinovia, bojovali. (Spomeňme si na osudy partizánov rôznych krajín, ktorí sa dostali k moci.) A vždy sa akosi zabúda na to, že rozvracač, deštruktér, nemôže byť nikdy konštruktérom. Kto vie rozbíjať, nevie spravidla rekonštruovať. Heslo, že vo vojne sa musí zabíjať a v mieri budovať, nemôže plniť jedna a tá istá osoba. Ktosi musí byť vojakom, teda latentným vrahom (milióny ľudí sa stali takýmito vrahmi pod nátlakom štátnej či inej moci), a ktosi zas pacifistom, antimilitaristom. V jednej osobe sa to takmer spojiť nedá. Hitler si priniesol z armády feldveblovské zupácke sklony a chuť po krvi zostala v ňom na celý život. Stalin a Castro boli revolucionármi a nikdy sa nestali mierotvorcami. Pápeži, ktorí viedli vojny, málokedy sa vyznamenali priveľkou mierovou iniciatívou, kým takí, ako je Ján Pavol II., odsúdili každý spôsob zabíjania ľudí. Morálke a právu je to však historicky jedno: aj ony sú vlastne iba výmyslom ľudí a ľudia si ich veľmi rýchle prispôsobujú podľa svojich potrieb. Takzvané obranné vojny, požehnávanie zbraní, schvaľovanie zbrojných výrob ako tradičný spôsob zabezpečovania štátneho dôchodku – to všetko býva dodnes pevnou súčasťou morálky štátu, krajiny, regiónu a dostáva svoj výraz aj v zákonodarstve. (Pre Busha je dnes darebáctvom to, čo robia proti humanizmu iní, ale vlastenectvom sa to preňho stáva vo chvíli, keď to konajú Američania.)

Kto je dnes vlastne hrdinom?

Postmoderná doba sa vyznačuje tým, že jej je principiálne jedno, čo sa deje vo svete, len nech mám ja ako jednotlivec od všetkého pokoj. Táto pštrosia politika však vždy viedla a aj dnes vedie k zániku civilizácií. A pritom ani človek ako indivíduum, ani prípadné homogénne zmýšľajúce spoločenstvo ľudí, ak také dnes ešte vôbec dokáže vzniknúť, nemôže nič proti tejto tendencii urobiť, lebo ľudia žijúci na prosperujúcich teritóriách, si neuvedomujú nebezpečenstvo svetovej ľahostajnosti. Toto nebezpečenstvo si totiž dokážu uvedomiť iba tie etniká či národy, ktoré prešli krstom vojen, hromadného násilia, genocídy, no keďže takých je vždy, v každom čase menej ako tých druhých, nemôžu ovplyvniť verejnú svetovú mienku. Vietnamci, Malajzijčania, Stredoafričania či Kosovania, ktorí prešli tým najničivejším utrpením, nijako nepohli svedomím zazobaného ľudstva – to sa bez ohľadu na všetko rúti k sebazničeniu a po ňom k prípadnému znovuvzniknutiu sveta. Pod pojmom sebazničenie mám na mysli predovšetkým taký zánik alebo principiálnu premenu, ktorú si premyslene už dávno pripravuje ľudstvo samo. A znovuvzniknutie... nuž, to je otázne, či raz nastane. Ale pripusťme, že sa tak stane. Kto bude hrdinom potom? Tí, čo na apokalypsu upozorňovali? Akéže tam hrdinstvo vizionára! Tí, čo umierali v hrozných mukách spôsobených nepriateľom? Akým nepriateľom? Kto je nepriateľom irackého roľníka dnes a kto bude nepriateľom amerického farmára zajtra, keď ho zasiahne hromadná odveta toho náprotivného sveta? 

Postmoderna je poctivá v tom, že neuznáva nijaké hrdinstvo. A v tom je absolútne realistická: buď sme hrdinami všetci, a to preto, že ešte vládzeme žiť, alebo hrdinom nie je nikto, lebo nás okolitý svet jednoducho nezaujíma a my sa tak zmierujeme s myšlienkou latentnej katastrofy. No a čo? – povedala by Milka Zimková.

(Autor je teatrológ.)