Memoárová literatúra patrí v anketách s populárnymi osobnosťami k najčastejšie spomínaným žánrom. Či táto obľuba pramení z ich najvnútornejších túžob pripodobiť sa, a či pre vznešenejšiu ambíciu ukotviť a presiahnuť zobrazované osobnosti (spravidla už nežijúce) do našich kultúrno-spoločenských sfér, nie je v tejto chvíli najpodstatnejšou motiváciou. Dôležitejšia je hádam autorská ambícia, spisovateľova zaujatosť serióznosťou - teda obsahom spomínanej literatúry.

K nenápadnej, relatívne úzkej, no skutočne hlbokej odnože spisby tohto druhu patrí edícia Galéria osobností slovenského divadla, ktorá je edičným radom Kabinetu divadla a filmu Slovenskej akadémie vied. Najnovšia knižka z nej nesie meno Jozefa Kronera (20. 3. 1924 Staškov – 12. 3. 1998 Bratislava), herca divadelného, filmového i rozhlasového (zborník s podtitulom Talent, intuícia, pokora herca zostavila PhDr. Dagmar Podmaková, CSc., Bratislava, 2003). Herec Jozef Kroner – „vierohodný rozprávač všedných ľudských príbehov“ mal v hereckom herbári šťastie na mnohé postavy, na prvý pohľad drobných človiečikov, avšak s ,,humanistickou esenciou jadra postáv“, stvárnené nie ,,školovane“, ale prirodzene. Ako hodnotí Ladislav Čavojský, bol „Naturista, Bohom nadaný komediant.“ Spomína aj, že podobne „ako pani Hana Meličková aj on chodil pamäťou „fotografovať“ typy na bratislavské Centrálne trhovisko. Popíjal bujarý burčiak, počúval vyvolávanie predavačov, tetiek i Cigánov zo Záhoria, vtipné anektody rybárov, ktorí prevažne mlčia a reč si šetria len na vtipné slová. Herec okukával trhovcov, z televíznej obrazovky zase mnohí kopírovali herca.“

Vari ani nie je také jednoduché položiť na papier spomienky na človeka – interpreta, človeka vidiaceho a tiež – hovoriaceho aj to nepríjemnejšie, čo sa (zavše či vždy) vyskytne v práci a tvorbe, na ktorej sa zúčastňujú mnohí – rovnocenní i podriadení kolegovia. Nemusí byť jednoduché ani zhodnotenie uzavretého diela umelca tak skvelých výkonov v košatom, päťdesiatročnom diele. Jozef Kroner bol herec činoherný a filmový. Tých, ktorí si ešte uchovávajú vo svojej - i emocionálnej – pamäti jeho výkony na javisku, je hádam čoraz menej; a dúfam, že o to viac získava nových obdivovateľov, ktorí spoznávajú Jozefa Kronera vďaka filmovým postavám vyše šťvrťstoročia zaraďovaným reprízam (napríklad Rysavá jalovica, Vianočné oblátky, Kubo). A samozrejme – z Obchodu na korze - filme, ktorý si v roku 1965 vyslúžil Oscara. Isteže, nielen pre toho Oscara ho rozoberajú viacerí autori príspevkov monografie. Hneď v úvodnom slove Dagmar Podmakovej čítame jej vyznanie: ,,...Neviem, koľký raz sa už dívam na tragédiu malého človeka, ale prostredníctvom Jozefa Kronera, ktorého za túto postavu ospevovala americká i európska filmová kritika, a stále pociťujem duševnú očistu, ten povznášajúci a očisťujúci zážitok. Opať a opäť si pozerám posledné zábery kamery, keď Tóno Brtko Jozefa Kronera a Rozália Lautmanová Idy Kamińskej odchádzajú z tohto sveta do iného, lepšieho a nám tu zanechávajú ľudskú dobrotu a nádej.“

Akosi v plynutí času ustupujú do úzadia zradnej pamäti ľudskej postavy divadelné... ešte sme ich nespomenuli, veď Jozef Kroner sa ako herec narodil v divadle. A že divadelná tvorba je azda v celožitotnom tvorivom procese mnohoznačnejšia, viacvzťahová v nevyhnutnosti kontinuálnej súhry, spolupráce i vzájomného dlhodobého drobného formovania a ovplyvňovania, to všetko vytušíme, spoznáme pri čítaní monografie divadelných osobností. V krátkej reflexii života umelca akosi vystupuje filmová vrstva – azda aj preto, že umelec po divadelnom penzionovaní bol naďalej často obsadzovaný vo filmoch – a významných, skvelých: Cudzinci; Alber, Albert (oba v réžii Jaroslava Riháka, signifikantne pôvodom divadelného režiséra...), no aj v tituloch ešte mladších, mladých tvorcov. 

Z divadlených javísk uveďme (azda i hriešne že – len) titul Kubo. Veselohru Jozefa Hollého z roku 1904 až o 45 rokov neskôr po prvýkrát na profesionálnej scéne v Martine inscenoval dramatikov syn Martin Hollý (i toho dnes vnímame ako filmového režiséra). A Kubo si dodnes získava nových divákov – z inscenačnej podoby televízneho filmu. Apropo, mnohé konotácie dávajú čítaniu monografie z pera teoretikov – divadelníkov príznak dobrého čítania, priam románovo pútavého... a je to ukotvené v osude, v osude zaujímavého človeka, ktorý je románom sám osebe. A tak ešte jeden citát, vyznanie Jozefa Kronera svojmu Kubovi: „Kubo ma naozaj sprevádza celým životom a vôbec sa tomu nebránim. Hlásim sa k nemu, aj keď sa niektorí čudujú, ako sa môžem toľký čas stotožňovať s týmto hlúpym človiečikom. Musím sa ho zastať, on nie je hlúpy, je len prostučký, ale duša čistá a úprimná. (...) Veľmi rýchlo som pochopil, že touto naivnou postavou sa dá vykričať i vyspievať niekdajší bôľ rodného kraja, bôľ celého národa i ústrky, ktoré človeka v živote pritlačia. Možno kdesi v podvedomí bolo práve toto všetko v mojom Kubovi cítiť.“ (Citované z rozhovoru s hercom Jozefom Kronerom, ktorý pod knižným titulom Osud tak chcel pripravili Jozef Leikert a Mária Macková pre vyd. Luna v roku 1999).

Tým, že zostavovateľka ku konzekventným textom teatrológov (a tiež filmových teoretikov, aby sme neboli nevšímaví) priradila texty osobných spomienok spolutvorcov z hereckého kumštu, očividnejším gestom prelomila rampu predsudkov o neprístupnosti odbornej literatúry pre širšie kultúrne publikum. Veď takto sa v spomienkach reprízujú divácke zážitky. 


A tak predpokladám a prajem tejto knihe, ako aj ďalším v edícií Galéria osobností slovenského divadla, že nájdu svojich čitateľov v širokom okruhu milovníkov divadla, nielen tých profesionálne zainteresovaných. A navyše, najmä laickí čitatelia dostávajú knižným návratom k inscenácii, filmu, výkonu umelca perom teatrológa aj v memoárovej monografii ešte čosi navyše – okrem odborného a chvíľami aj osobnejšieho náhľadu kontextové súvislosti, ukotvenie v celku diela do obrazu širších umeleckých súvsťažností.

Monografia tiež obsahuje vyčerpávajúci Súpis divadelných postáv Jozefa Kronera a jeho filmografiu. Je veľmi bohatá – veď kto by nevidel aspoň zo tri filmy s Jozefom Kronerom! I malé dieťa... aj vďaka rozprávkovému žánru, aj vďaka filmom doslova rodinným, hoci ich v časoch nedávno minulých nebolo treba označovať prívlastnom, teda rozlišovať vhodnosť – nevhodnosť umeleckých výpovedí tak ako dnes... Umenie je ako život – univerzálne v prijatí človekom. (Malým či veľkým, mladým či starým.) Aspoň v tom človečom. V akom pôsobil aj Jozef Kroner.

Keby tak každý návštevník divadla, aj ten sviatočný, čo si len ,,raz do roka splní spoločenskú povinnosť“, mal v domácej knižnici čo len jednu knihu z divadelného prostredia! A možno práve z tých, ktoré sa dotýkajú zaradenia k memoárovej literatúre. Určite by si vedel poľahky vybrať – a nielen zo ,,spoločenskej povinnosti“. Veď živé interpretačné umenie je pominuteľné, staré filmy sa ,,prerábajú“do nových verzií, ale memoáre pretrvajú a oživujú pamäť jednotlivca i národa.