|
Medzinárodný festival Divadlo 2000
PREHLIADKA EURÓPSKEJ DIVADELNEJ MÁGIE
KATARÍNA DUCÁROVÁ, Plzeň
(Cesta autorky bola hradená z financných prostriedkov MK SR.)
Jeseň je časom viacerých divadelných festivalov u nás i v zahraničí. K nim patria aj slovenský festival Divadelná Nitra a český festival Divadlo. Obidva majú niekoľko spoločných čŕt: takmer rovnakú príčinu vzniku, ročnú periodicitu, medzinárodný charakter, orientáciu na prezentáciu predovšetkým činoherných žánrov a pod. Nitra však uprednostňuje mladých divadelníkov a Plzeň etablovaných. Preto členovia Združenia divadelných kritikov a teoretikov ocenili, že MK SR im tento rok formou finančného príspevku umožnilo návštevu obidvoch spomenutých podujatí. Najmä ponuka vycestovať do Plzne bola lákavá, pretože inak je účasť na tomto českom festivale pre slovenských divadelníkov priveľmi nákladná a skoro nemožná (treba si v plnej výške hradiť cestovné, ubytovanie aj lístky na predstavenia).
FESTIVAL ROZBEHNUTÝ SMEROM K VEREJNOSTI
Plzenský festival Divadlo je len o rok mladším podujatím ako naša Divadelná Nitra. V minulosti dokonca organizátori práve týchto dvoch festivalov koordinovali svoju dramaturgiu a konzultovali navzájom aj otázky súvisiace s programom ich jednotlivých ročníkov. Dnes už tomu tak nie je, hoci dobré kontakty, ako pripomenula Darina Kárová, riaditeľka Divadelnej Nitry v jednej z plzenských festivalových ankiet, medzi nimi ostali. Každý z nich sa začal uberať svojou cestou, ktorú v prípade plzenského Divadla 2000 mal symbolizovať aj rozbehnutý človiečik na jeho novom logu.
"Medzinárodný festival Divadlo nikdy nemal byť bilančnou prehliadkou českej produkcie," uviedol o zmysle festivalu prof. Milan Lukeš, predseda festivalovej rady, ktorý sa podieľal na koncipovaní dramaturgie jeho ôsmeho ročníka. Na malom priestore štyroch dní (19. - 22. 10. 2000) sme tak predovšetkým cez ruské, anglické, talianske, litovské, maďarské či holandské predstavenia mali príležitosť vidieť, kam sa uberá európske divadlo. Slovenské divadlo v tejto konkurencii reprezentovala Činohra Slovenského národného divadla s predstavením Ionescových Stoličiek v réžii Ľubomíra Vajdičku (v domácej ankete Dosky oceneným cenami za najlepšiu inscenáciu, ženský herecký výkon a réžiu). Táto inscenácia, ktorá sa striktne nedrží autorovho textu, zjavne jej protagonistov - Emíliu Vášáryovú a Emila Horvátha ml. baví. Zrejme preto, že v nej môžu byť zároveň starými aj mladými, smutnými aj veselými, voči sebe láskavými aj odpornými, ba hrať viac samých seba ako starý manželský pár z Ionescovej absurdnej grotesky ako to predviedli ďalšiemu festivalovému publiku (SND Stoličky hralo aj na Divadelnej Nitre 2000).
Noviniek však Divadlo 2000 ponúklo podstatne viac. Hneď prvou bol slávnostný pražský prológ. Postarala sa o neho inscenácia Šostakovičovej opery Lady Macbeth Mcenského újezdu v réžii Davida Radoka, ktorá patrila k najvýraznejším udalostiam uplynulej divadelnej sezóny v Čechách. K úspechu tejto inscenácie pražského Národného divadla prispela svojim vokálno-hereckým výkonom aj Klaudia Dernerová, sólistka Opery SND. V dramatickom príbehu o vášnivej láske v despotickej spoločnosti stvárnila hlavnú hrdinku - Katarínu Izmajlovú. A tak sa festival po prvý raz vo svojej histórii nezačal v Plzni, ale v Prahe.
Ďalšou novou črtou festivalu bola jeho otvorenosť voči plzenskej verejnosti. Zabezpečiť ju mali "prepady divadlom", reprízy viacerých inscenácií, paralelné scénické čítanie divadelných hier aj rozšírená ponuka tzv. sprievodných akcií (koncerty, výstavy, besedy a pod.). Preto bolo napríklad zaujímavé sledovať ako divadlo počas festivalových dní naozaj zasiahlo do života mesta a jeho obyvateľov.
PRÍJEMNÉ "PREPADY DIVADLOM"
Ulice, námestia, obchodné centrá a ďalšie verejné priestranstvá ponúkajú divadlu iné možnosti na oslovenie ľudí ako klasické javiská. V Plzni nám to najnázornejšie predviedli brazílski umelci, ktorí hrali trojminútové bábkové predstavenia pre jedného diváka a herci z Anglicka, ktorých bolo plné mesto. Ich ponuku dopĺňal domáci súbor venujúci sa pouličnému divadlu - His Masters Boys.
Caixa de Imagens, názov súboru z brazílskeho Sao Paula, by sa dal preložiť ako magická skrinka. A brazílski divadelníci si ho zrejme pre svoje "najmenšie divadelné predstavenia na svete", nezvolili náhodou. Ten, kto sa ponáhľal, si ich možno ani nevšimol. Ten, kto si našiel chvíľku času na to, aby sa pri ich magickej skrinke pripomínajúcej starý fotografický aparát pristavil, neoľutoval. Brazílčania ho totiž zaručene svojimi miniatúrnymi produkciami inšpirovanými romantickou poéziou dávnych čias okúzlili.
Iné dojmy mal nepripravený človek po stretnutí s anglickými divadelníkmi. Členovia The natural theatre company, vraj najlepšieho pouličného divadla na svete, jednoducho robili všetko preto, aby na seba pozornosť ľudí upútali. Veľmi dobre si pritom vedeli vybrať miesta pre jednotlivé produkcie (električka, železničné nádražie, obchodné domy) a zakomponovať do svojich divadelných prepadov všetko, čo im priestor, v ktorom sa nachádzali, mohol ponúknuť (zvuky, ruchy, atmosféra). Napríklad na vlakovej stanici zinscenovali príchod anglickej kráľovnej, alebo pred mestskou radnicou hádku dvoch nádejných mladomanželských párov, ktorá spôsobí, že muži sa namiesto do obradnej siene vyberú smerom do mesta. Angličanom pritom nerobilo problém ani v chladnom októbrovom počasí vyzliecť sa na ulici zo svadobného smokingu takmer donaha. Najpresvedčivejší však boli v obchodnom dome Tesco. Preto výsledkom ich pohrávania sa s ružovými kuframi a prekvapenými kupujúcimi bol až zásah polície. Keďže účastníci festivalu nemohli byť na všetkých miestach a vidieť všetky spôsoby, akými anglickí divadelníci zaútočili na obyvateľov Plzne, ostala im ešte jedna možnosť ako si ich "vychutnať" - fotografie, ktoré z prepadov robili študenti z dielne divadelnej fotografie vedenej Jaroslavom Krejčím, známym autorom fotografií z divadelného prostredia.
SLÁVNI REŽISÉRI A ŠPIČKOVÉ INSCENÁCIE
Festival Divadlo je jedno z najväčších divadelných podujatí v Čechách. Preto jeho organizátorom záleží na tom, aby jeho program okrej širokej verejnosti oslovil aj rady divadelníkov, teatrológov a kritikov. Prilákal ich do Plzne menami slávnych režisérov, známych divadiel a názvami špičkových inscenácií. Najväčší lesk hlavnému programu Divadla 2000 mali dať dve inscenácie: Shakespearov Macbeth litovského režiséra Eimuntasa Nekrošiusa, jednej z najvýznamnejších osobností súčasného svetového divadla a hra Petra Weissa Marat-Sade v naštudovaní legendárneho ruského režiséra Jurija Ljubimova, ktorý do Plzne prišiel s novou hereckou generáciou vychovanou v Divadle na Taganke. Napokon celkom nesplnili očakávania, aj keď festivalovému publiku poskytli dostatok zážitkov. Macbeth najmä svojou poetikou jednotlivých obrazov, v ktorých slovo ťahalo za kratší koniec. Prvoradé bolo ich vizuálne a akustické vnímanie, ktoré burcovalo divákovu predstavivosť. Marat-Sade zas predovšetkým akrobatickými výkonmi mladých hercov, hoci ich výrazový arzenál v inscenácii bol oveľa bohatší (činohra, pantomíma, hudba, spev). Svojou osobnou účasťou na besede, ktorú organizátori pripravili s tvorcami, nás potešil osemdesiattri ročný režisér Jurij Ljubimov, jeden z najslávnejších svetových režisérov. Na otázku či vidí nejaké rozdiely medzi generáciami hercov, s ktorými mohol pracovať, nám na záverečnej recepcii povedal: "Rozdiely neexistujú. V divadle všetko záleží od talentu. Preto aj týchto mladých hercov učím normálne pracovať, pracovať. Som ako ich admirál."
DIVADLO AKO MOR
Českých divadelných tvorcov v Plzni zastupovalo Divadlo na Vinohradoch, ktoré uviedlo Havlovu jednoaktovku Rodinný večer v réžii Jana Buriana a Klicperovo divadlo z Hradca Králové (prezentovalo novú verziu Maryše režiséra Vladimíra Morávka). Režisér Morávek okrem toho dostal ešte jednu príležitosť osloviť festivalové publikum. Umožnilo mu to paralelné scénické čítanie dvoch odlišných autorov - Holanďana Gerardjana Rijndersa a Čecha Karla Steigerwalda. Od prvého čítali drámu Fanda, od druhého najnovšiu, dosiaľ v divadlách neuvedenú hru Hraj komedii (tragédia herečiek) v rámci úvahy A. Artauda o tom, že divadlo je ako mor. Bol to zaujímavý pokus, tvoriaci súčasť projektu predstavujúceho holandské divadlo, v ktorom účinkovali herci z niekoľkých českých divadiel. Dramatik Karel Steigerwald ho videl nasledovne: "Stretnutie týchto dvoch hier v čítaní mi pripadlo celkom roztomilé. Myslím si, že obidva texty obsahujú množstvo tém, ktoré majú niečo spoločné. Čítanie, tým že bolo také sebaironické a pracovné, sa mi páčilo. Aj ja som sa chcel vyrovnať s minulosťou či pozrieť sa na ňu so smiechom alebo s humorom."
CESTA SAMOZNIČENIA
Už scénické čítanie trochu pripravilo publikum na to, čo môže od inscenácie holandskej hry, ktorú na záver prehliadky ponúkal súbor Toneelgroep Amsterdam v réžii samotného autora, očakávať. Rozhodne však táto "drsná dráma banálneho života konfrontovaná s úvahami o divadle" vyznela lepšie v rámci scénického čítania ako neskôr na javisku. Čítanie totiž, na rozdiel od inscenačného výkladu textu, divákovi nechávalo viac priestoru pre prienik do surovej reality a k autorovmu ironickému pohľadu na skutočnosť. Pretože Rijndersova inscenácia bola len akousi jeho režisérskou exhibíciou založenou predovšetkým na naturalistických detailoch z kuchyne (varenie pôru a špagiet), aplikácie drog, masturbácie alebo súlože syna s matkou (chýbal už len rovnako naturalistický koniec - skutočná vražda a samovražda). Ak však toto majú byť rozhodujúce kritéria divadelnej úspešnosti, treba sa s divadlom radšej rozlúčiť. Podobný pocit mala časť auditória pri sledovaní vystúpenia talianskej skupiny Pippa Delbona (Houmlesáci) aj keď pri nej išlo o niečo trochu iné - ukázanie skutočných bezdomovcov na javisku, ktorý sú tam podľa ich principála Delbona len preto, aby si osobne užili javiskovej existencie a slávy.
Keďže iné pocity vyvolala napríklad inscenácia hry Zoltána Egressyho Portugália, s ktorou prišli do Plzne maďarskí divadelníci z budapeštianskeho Katona József Szinház, hoci ani v nej si herci nedávali pred ústa servítku, ukázalo sa, že pre divadlo a jeho prehliadky v ďalších rokoch nebude dôležité, čo možno na javisku ukazovať, ale ako to možno ukazovať. Kedy to zmysel má a kedy už nie. Aký je rozdiel medzi divadelnými predstaveniami a atrakciami z iných oblastí.
|
ročník V., číslo 2-3, november-december 2000
