|
ÉRA MUZIKÁLU V SLOVENSKÝCH DIVADLÁCH
(PRAVDA ALEBO MÝTUS?)
DALIBOR HEGER
Formy hudobno-dramatického divadelného prejavu sú mnohoraké. Od prvopočiatočných slovesno-hudobných foriem, ktoré môžeme sledovať prakticky od samého počiatku kultúrnych dejín ľudstva, sa hudobné myslenie stále pod vplyvom vývoja jednotlivých spoločenských formácií a technického myslenia rozvíja. Zdokonaľuje sa nástrojová paleta a jej technická úroveň, rovnako ako aj schopnosť v polohe hudobného myslenia a hudobnej predstavivosti tlmočiť čoraz zložitejšie témy, a to čoraz rozmanitejšou formou.
Jednou z foriem hudobno-dramatického divadla je aj oblasť hudobno-zábavného divadla (používam tento termín s vedomím, že presne nevystihuje podstatu, obsah i rozsah tohto typu divadelnej produkcie, ktorá má svoju veľmi dlhú a bohatú vývinovú líniu). Z nej sa vyvinula dnešná forma hudobného divadla, ktorá ovládla najmä druhú polovicu tohto storočia. V nej môžeme sledovať priam explóziu (v počte aj v rozsahu) hudobných divadelných produkcií.
Do činoherných divadiel preniká trend "zhudobňovania", vo viacerých operných opusoch badáme trend "zbližovania". Tieto tendencie spôsobujú, že sa nebývalo rozrastá oblasť, ktorú musíme zaradiť do kategórie hudobno-dramatických (presnejšie vari hudobno-divadelných) produkcií od malých autorských hudobných divadielok až po monštruózne produkcie broadwayskeho typu.
Rozvoj tzv. masovej kultúry, ktorú často nesprávne nazývame kultúrou masového priemyslu, kultúrou vedecko-technickej revolúcie, kultúrou priemyselnou a technickou alebo kultúrou oddychovou , vtiahol do svojich osídiel i divadelnú produkciu muzikálovú, operetnú, kabaretnú či revuálnu. Preto sa hudobno-dramatické prejavy začínajú nekontrolovane objavovať v celom širokom umeleckom spektre - ako v divadelných produkciách, tak aj vo filmových, televíznych, estrádnych, kabaretných a revuálnych. Preto sa aj hranice medzi jednotlivými žánrami, kedysi striktne dodržiavané, stierajú. Vznikajú hybridné tvary a žánre, ktoré sa často nedajú posudzovať podľa doposiaľ jasných kritérií. Produkcie, ktoré porušujú donedávna platné normy, a tým sa stávajú opozitom tzv. "čistej" divadelnej formy.
Tento jav, ktorý môžeme charakterizovať ako prekrývanie žánrov, vedie aj k znejasneniu hraníc či určenia žánrovej príslušnosti produkcií. Dôsledkom toho je, že pod módnou egidou "muzikál" sa objavujú alebo ukrývajú diela, ktoré sú všeličím možným, iba nie muzikálom, o ktorom už predsa len máme dosť presné predstavy. Dnes vieme povedať s falošnou suverenitou čo muzikál nie je, ale veľmi ťažko sa zhodneme na odbornej a presnej vedecko-teoretickej definícii toho, čo muzikál je. V ostatnom čase sme zaregistrovali desiatky štúdií a článkov, ktoré sa pokúšajú charakterizovať, či definovať muzikál. Táto diskusia má celosvetový charakter, pretože všade, a teda nielen u nás, je muzikál rovnocennou, ak už nie prevažujúcou, zložkou divadelných produkcií. A to nielen v špecializovaných a vyhranených hudobných divadlách, ale aj v činoherných a operných súboroch. Samozrejme, že pre ostatný svet nie je určujúci podiel muzikálovej produkcie v Londýne, ktorý sa paradoxne stal vlajkonosičom tohto žánru oproti minulosti, keď jednoznačnej určovala smer Brodway. Symptomatické je, že v podstatnej časti Európy sa divadiel všetkých typov zmocnil práve muzikál. S touto skutočnosťou sa musíme zmieriť aj my a neprepadať pesimizmu, že tým je ohrozené celé tradičné chápanie divadla. V dejinách divadla nie je takáto situácia nová alebo ojedinelá. Pamätáme sa na celosvetové opojenia raz Brechtom, inokedy Čechovom alebo módou "nahého" divadla. Teraz je to pre zmenu muzikál.
Muzikál sa priam agresívne presadzuje aj na plagátoch slovenských divadiel. Je však úsmevné, že týmto módnym termínom sú označované aj diela, ktoré sú od muzikálového žánru na hony vzdialené. Náborári a propagační pracovníci divadiel však radi používajú slovko muzikál ako transparent čohosi výnimočného a svetového. A tak sa do činohry "vmontujú" dve - tri pesničky a hľa, už je to muzikál. Podobných hriechov a hrieškov je záplava. Nielen u nás, ale aj v okolitých krajinách chcú "muzikálovými" produkciami divadlá naskočiť na módne trendy, hoci k samotnému muzikálu majú tieto veľmi, veľmi ďaleko.
Český divadelný teoretik a praktik dr. Ivo Osolsobě po rokoch svedomitého štúdia danej problematiky charakterizoval a prakticky definoval pojem muzikál. Z desiatok, ba možno stoviek pokusov možno jeho definíciu považovať za najlepšiu. Podľa neho muzikál má, resp. by mal mať, štyri základné vlastnosti: princíp súčasnosti, estetickú požiadavku ucelenosti, princíp gestičnosti a princíp pôvodnosti. Tento názor nijako neprotirečí názoru nemeckého teoretika Hansa-Geralda Otta, ktorý uvážlivo tvrdí, že pre americký a aj európsky muzikál všeobecne platí variabilita ako vynikajúce kritérium umeleckej formy. Pretože táto mnohorakosť je vlastne špecifikom tohto žánru. Z toho vyplýva, že oproti minulosti a iným žánrom nie je muzikál nijako sputnaný nejakou šablónou alebo schémou, ktorá je charakteristická pre hudobno-zábavný žáner. Príkladov je veľa, ale stačí vari - opereta.
A tak sa teda aj na malom piesočku v slovenskej divadelnej záhradke vo veľkom pestuje muzikál a popri ňom ešte čosi viac hybridného, ale módne nazvaného muzikálom. Niektoré divadlá si asi neuvedomujú, že muzikál ako žáner je náročným vo všetkých parametroch, že k dokonalosti potrebuje ponajprv veľa peňazí a tie slovenské divadlá nemajú a ani nebudú mať nikdy nazvyš.
Na plagátoch našich divadiel sme mohli donedávna vidieť muzikálové tituly svetového rangu: Pokrvní bratia, Grand hotel, Evanjelium o Márii (v Bratislave), Oliver, Sweet Charity (v Košiciach), My Fair Lady (v Prešove). Činohra SND dokonca (!) uviedla Malú nočnú hudbu. Z výpočtu nemožno vynechať ani nitrianskeho Fidlikanta na streche a Malý obchod hrôzy. Najnovšie je tu zas muzikál Niekto to rád horúce (Nová scéna)... Tovar importovaný, stále však vysokej profesionálnej úrovne, ktorý si vo viacerých prípadoch na seba aj zarobil. (Bez sponzorov by však tieto inscenácie nemohli uzrieť svetlo sveta). Obecenstvo naozaj našlo zaľúbenie v tomto žánri a divadlá majú čo robiť, aby uspokojili nevšedný divácky záujem o neho.
V tejto súvislosti si možno položiť otázku: a čo slovenská pôvodná tvorba? S tou je to trocha zložitejšie ako by sa na prvý pohľad zdalo. Kým v Čechách je domáca produkcia taká bohatá, že sa mnohým - a dobrým - autorom nepodarí nájsť producenta a realizovať dielo, u nás je situácia skromnejšia. Dve produkcie (nitriansky Pacho sa vracia a novoscénický Kubo) viac pertraktovali folklór v podaní SĽUKu ako do neho vpletený žiadaný a žiaduci príbeh. Nitrianska Báthoryčka je iste úctyhodný pokus, postráda však dramaturgicky pevnú líniu, ktorá by nedopustila priveľkú voľnosť vo výklade činov "krvavej" grófky a eliminovala by neorganické sľukárske vložky. Ale iniciatíva tu bola a slúži ku cti vedeniu nitrianskeho Divadla A. Bagara, že sa pustilo do takého náročného a nákladného projektu. Novoscénické a prešovské retro o Beatles, skôr pásmo ako divadlo, nemožno hodnotiť ako žáner či ako divadelný tvar.
Aj do našej divadelnej obce priniesol muzikál veľa radosti a uspokojenia. Diváci našli k nemu cestu, čo je najdôležitejšia previerka toho - ktorého vedenia divadla. Samozrejme do budúcnosti je potrebné, už aj kvôli dokumentačnej hodnote, zhodnotiť túto produkciu jednotlivých divadiel. Najmä mieru hodnoty, ktorú muzikál ako žáner priniesol, jeho zástoj v slovenských divadlách a podiel na profilovaní jednotlivých súborov, či celých divadiel.
Verím, že nastal čas, keď nemožno zľahčovať zástoj tohto žánru v slovenskom divadle. Nemožno zatvárať oči pred skutočnosťou, že muzikál nateraz vládne v európskych divadlách. Čo bude ďalej, aké zvraty a aké nové módne trendy nás prekvapia, to naozaj iba ťažko možno predvídať.
(Autor je prekladateľ, dramaturg a hudobný kritik.)
|
ročník V., číslo 2-3, november-december 2000
