|
Náš najhrávanejší klasik v Trnavskom divadle
TRI DNI S PALÁRIKOM
LADISLAV ČAVOJSKÝ
To sme ešte nezažili, aby sme sa potešili z pohľadu na súborné dramatické diela nášho klasika priamo z hľadiska. Ten div sa stal v Trnavskom divadle (13. - 16. 11. 2000). V priebehu troch dní profesionálne divadlá predstavili tri Palárikove veselohry, teda celé jeho veseloherné dielo. Tragédiu Dimitrij Samozvanec si mohli záujemcovia pozrieť zo záznamu inscenácie, ktorú v SND (1988) pripravili dramaturg Ján Sládeček a režisér Pavol Haspra. Títo dvaja divadelníci boli aj strojcami celej prehliadky nazvanej Pocta Palárikovi. Ján Sládeček so súborom martinského Divadla SNP naštudoval Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1999) a v Trnavskom divadle režíroval Drotára (2000). Pavol Haspra na Malej scéne SND uviedol Inkognito (2000).
ROK V ZNAMENÍ PALÁRIKOVÝCH OSLÁV
Palárikove oslavy prebiehajú celý tento rok. Uplynulo totiž 130 rokov od jeho smrti. Nesmrteľného národného buditeľa a dejateľa, publicistu, redaktora, novinára, politika a dramatika si celostne uctili seminárom na pôde Matice slovenskej v Martine, na jeho kňazské účinkovanie spomínali v peštianskom kostole Sv. Terézie. Nezabudli naň rodáci v Rakovej na Kysuciach a oslavy sa v decembri zavŕšia nad Palárikovým rovom v Majcichove pri Trnave.
Divadelné oslavy boli v Trnave. Na starom javisku niekdajšieho mestského divadla postaveného z vôle mestskej rady a darov občianstva krátko pred smrťou Palárik videl všetky svoje veselohry. Nebolo mu však po nich vždy veselo. Po Drotárovi ho anonymné kritiky Jozefa M. Hurbana a jeho syna Svetozára Hurbana-Vajanského prinútili napísať obranu svojej veselohry. Už druhú. Predtým sa bránil proti obvineniu myjavského slúžneho z nemorálnosti diela, potom musel odrážať útoky literátov proti nezvládnutiu dramatického remesla. Až po Palárikovej smrti sa objavili výhrady najzásadnejšie: proti pôvodnosti jeho diela. Jaroslav Vlček náhodou v pražskej letnej aréne videl francúzsku frašku Hľadá sa vychovávateľ, podľa ktorej Palárik napísal Drotára. Poľskú predlohu Zmierenia dramatik sám priznal, a tak sa postaral o dlhodobú "zábavu" literátov. Jedni Palárikovu dramatiku celkom odsúdili pre jej nepôvodnosť, druhí poukazovali na jej divadelnosť a dobrú školovanosť autora.
Každá strana sa dodnes drží svojich zásad. No k tej druhej sa po ochotníkoch pridali aj profesionálni divadelníci. A tak sa Palárik poctený epitetom "miláčik národa", ktorý mal na svojej strane vždy aj obecenstvo, stále hrá. Preto v Trnave v jubilejnom roku jeho smrti hrali jeho tri veselohry až tri súbory. Ale inscenovali ich iba dvaja režiséri. Haspra so Sládečkom "za onoho času" spolu vytvorili smutnoherný Palárikov portrét, teraz ho každý zvlášť maľoval až priveľmi "na veselo".
PALÁRIK A JEHO INSCENÁTORI
Žiadny režisér s Palárikom nikdy celkom neprepadol. Vždy na javisku čosi z palárikovej miloty zostalo, niečo zaiskrilo. Autor mal zásadu, že pravda sa najlepšie presadí vtedy, keď sa neukáže holá, ale v "krásnej, milej nádobičke". A tak svoje hry vycifroval všakovými ornamentami, urobil z nich maľované džbánky. Do všetkých vpísal hojnosť spevov, premenil ich priam na divadelno-spevácke obžinky. Ponúkol ochotníkom možnosť, aby sa celá dedina popýšila tým čo má a čo vie. Palárik mal podobnú zásadu ako neskôr Čechov: na človeku musí byť všetko krásne, z vonka i z dnuká. Každá z jeho hier - ako na to upozornil Zoltán Rampák - "má v sebe čosi z tejto dejovej schémy: ktosi sa cíti ´ušľachtilým´, ´panským´, ´fajnovým´ a opovrhuje niektorými z príslušníkov slovenského národa, že oni údajne takíto nie sú. V priebehu deja sa však ukáže, že ten, kto si namýšľa, že vládne týmito vlastnosťami, vlastne ich nemá a že ho príslušníci slovenského národa svojimi kvalitami vysoko prečnievajú." Palárik zopakoval Chalupkov postreh, že v našom živote neraz býva - všetko naopak. Lenže kým Chalupka bol satiricky pichľavý, Palárik úsmevne hladkajúci. Proti záporným typom hľadal pozitívne protiklady, príťažlivé príklady. Slovenský kosec (to bol pôvodný názov Inkognita), či vlastne za kosca preoblečený básnik zvíťazí v láske i v spoločnosti nad pomaďarčeným komikušom. Slovenský drotár dá lekciu z mravnosti poľskému grófovi aj peštianskemu fabrikantovi. Dcéra slovenského učiteľa je viac ako rovnocennou spoločníčkou mladej grófke. Nuž Slováci si v Palárikových veselohrách hrdo vykračujú a sebavedome konajú. Za všetkých autor v Drotárovi prednesie záverečnú výrečnú ódu: "Zo žobrákov stávajú sa páni a z pánov žobráci; a ja hovorím, že za drotárov nemajú sa čo hanbiť statoční Slováci!" S týmto programom sa Palárik roky hrával, s týmto poslaním ho posielali na javiská milovníci našej klasiky. Borodáč, Lichard, Hollý st., Zachar a celý rad ich epigónov si Palárika ctili ako vyslanca zmierenia a poetiky ľudovej krásy. Dnes sa už národovectvo
nenosí, Palárikove postavy mnohí povyzliekali nielen z kroja, ale aj z mravných zásad. V Sládečkových inscenáciách slečny behajú po javisku v spodnom prádle. Národovec, vzorný vlastenec a učiteľ sa už pred obžinkami ožerie a opitý drotár tára o alkoholizme svojich rodákov. Palárikovi sa dnešní inscenátori pomstia tým, čím sám zhrešil: prepisujú jeho texty, píšu svoje scenáre na základe jeho hier.
DRAMATIK V SLÁDEČKOVOM REŽISÉRSKOM SALÓNE
Nič sa dnešnému divákovi neukazuje také, ako to bolo predvčerom či včera. Autorovi sa odpisujú roky, zamieňajú slová, prekrúcajú myšlienky, prepisujú dialógy postáv. Po Borodáčovi a Zacharovi sa s Palárikom najdôvernejšie zoznámil Sládeček. Z jeho režisérskeho salóna vychádza náš autor komédií omylov oblečený podľa najnovšej divadelnej módy. Sládeček za sedem rokov inscenoval celú palárikovskú veselohernú trilógiu. Zmierenie po Prešove (1993) zopakoval v Martine (1999), Inkognito si vyskúšal vo Zvolene (1996), Drotára naskúšal v Trnave (2000). Najprv sa pokúsil známy dej porozprávať trochu ináč a vystupňoval zámenu postáv, ale odkryl aj ich podstatu. Sládkovičovsky "špatno-krásny" ľud slovenský postavil len ako sládečkovsky špatný a špásovný. Obžinky zmenil na erotické hry panstva a koscov i hrabačky prevzal z Vajdičkovej koncepcie palárikovského Kocúrkova ako narobených, uťahaných robotníkov. Folklór vyhodili z týchto národných veselohier už Sládečkovi predchodcovia. Prostonárodnie pesničky sa pomaly zamieňajú za "sprostonárodné". Už nie obžinky, lež dobrodružstvo pri nich sa oslavuje. Ešte stále pesničkami, ale inakšími ako voľakedy. V martinskom Zmierení martinskí herci odušu na záver spievajú známu pieseň Ruža som ja ruža, dokiaľ nemám muža ... Starí kosci a hrabačky nôtia po slovensky, páni po maďarsky, Capková po nemecky. Každý si spieva svoje a po svojom. Zmierenie? Horkýže, keď si každý svoje hudie a iného počúva. V Palárikovom texte je miesto tohto vir-varu prevolanie "Sláva Slovákom a Maďarom statočným!" Statoční na jednej i druhej strane vymreli a dnešní diváci sa rozchádzajú z divadla za zvukov iných piesní ako v rokoch matičných. Sládeček zmenil aj záver Inkognita. Kollárovský "pěvec", básnik Jelenský šiel si hľadať do sveta nevestu. Podľa autora našiel rodenú Kocúrkovanku, ktorú však preškolil na "Slávy dceru". Sládeček i v tejto lekcii Palárika pozmenil. Jeho viac bítnik než poet prenechá už z detstva prisľúbenú snúbenicu pomaďarčenému komikušovi a sám odchádza z Kocúrkova slobodný písať kom
édie o tomto prasídle, či skôr "prasidle" našich mravov. Palárikove komédie majú teda v Sládečkových úpravách celkom iné pointy.
HĽADANIE NOVÝCH PODÔB
Začali sme od konca, od zmien koncov. Ale Sládeček mení Palárika od začiaku, od gruntu. Už pri prvom stretnutí s ním radikálne prepisoval. Knižnú drámu Dimitrij Samozvanec zmenil na javiskovú hru. A tak dostal všeobecné rozhrešenie. Pri chuti meniť zostal aj pri veselohrách. V Zmierení škrtal, upravoval, klasika i preveršoval. Nik ho nezháčil, a tak naposledy v Drotárovi menil scénosled, texty drotára Bubenčíka preložil do "drotárskeho" dialektu, posilnil oravčinu Maríny a poľskému zbehovi Zalevskemu prepísal monológy do poľštiny. Do textu hry vsunul viaceré zádrapčivé myšlienky z Palárikovej publicistiky a politických rečí. Zdôraznil francúzsky šarm i pôvod slovenskej veselohry.
S ilúziami o našej holubičej povahe, cnosti a spevavosti krásnych Sloveniek, urastenosti a statočnosti mládencov slovenských mizli z palárikovského javiska aj iluzívne, maľované dekorácie. Zo začiatku s palárikovskou "milotou" účtoval Sládeček veľmi kruto. Tú spomínanú "krásnu, milú nádobičku" zamenil za válov. Vášňou spitý Lajoško sa pred našimi očami vymočil do kvetináča. Miluša zvodne zaobchádzala s krinolínou, ktorá keď si sadla, vyletela jej až na vrch hlavy. Navyše ako v najvulgárnejšej filmovej groteske rafinovane prinútila obdivovateľa olízať jej šľahačkou osladené pery, líca, ale aj nižšie položené vnady. Erotiku sexom nahrádzal Sládeček aj vo zvolenskom Inkognite. V Martine od vulgárností upustil. Mladí na radosť mladých divákov sú síce ešte stále eroticky naladení, devy aj v šnurovačkách veľmi uvoľnené, zaľúbenci viac túžia po skutkoch než slovách, no v Drotárovi sa zaľúbená sedliačka Marína už neprezliekla do mestských šiat pred našimi očami. Režisér starne, sexuálnych radovánok a narážok v jeho inscenáciách ubúda. Napriek tomu sa v Trnave predstavená dievčenského cirkevného gymnázia nezmierila s erotizovanou podobou Zmierenia.
Za sedem rokov "zostarol" aj Sládečkov Palárik. Ubúda mu bujarosti, neviazanosti, vulgárnosti, šteklivosti, drsnosti, pribúda šarmu, uhladenosti. Stále je však silný spoločenský tón bezmála stopäťdesiatročných veselohier. Oživiť Palárikov politický nerv vie Sládeček vynikajúco. Raz privedie do varu stav učiteľský, inokedy aktualizuje vzťahy slovensko-maďarské, kritike podrobí myšlienku slovanskej vzájomnosti.
PALÁRIK V HASPROVÝCH RUKÁCH
Pavol Haspra aktualizuje klasika povrchnejšie. Herci dvojzmyselne ko-ko-kokcú, vymýšľajú si kabaretné extempore o najnovších politických príhodách, všetci sa menia na komikušov. Akoby do SND zablúdila zo starých čias skupina potulných komediantov, ktorí aby si zarobili, museli sa zapáčiť. Režisér si nebol na čistom, či študuje hru vysmievajúcu maďarónov a odrodilcov, alebo robí pokus s kusom propagujúcim slovensko-maďarské spolužitie. V Sládečkových rukách klasik omladol, v Hasprových zostarol. Ešte aj tá, u obidvoch nadbytočná erotika, má v Hasprovom prípade ráz krčmových vtipov senilných dedov.
Na javisko sa vrátilo aj ujúkanie krojovaných a tancujúcich štatistov. Palárikov dobový vkus režisér urazil svojím nevkusom, prečudesnou montážou ľudových spevov, tanečných šlágrov, operetných melódií aj operných popevkov. Haspra touto inscenáciou prijal "kocúrkovské" divadelné občianstvo. Ani v tejto komédii si Palárik neodpustil záverečné heslo. Hercov nechá zvolať: "Nech žije slovenské divadlo!" Nech žije, ale nie v takejto podobe. Palárika by sme najradšej prekričali Burianovou výzvou: Pojďte lidé na divadla s železnýma kladivama!
Diváci, žiaľ, nerobia rozdiel medzi inscenáciami palárikových veselohier. Zmieria sa s každou ich podobou. Kedysi nadšene tlieskali Zacharovým akvarelových obrázkom z Inkognita aj zo Zmierenia. Dnes sú unesení Sládečkovou erotickou samopašou a jeho poetikou vychádzajúcou z optiky, ktorou Palárik nazeral na pikantné situácie v spoločenskom živote.
Trnavská Pocta Palárikovi urobila inventúru súčasného nazerania na nahrávanejšieho klasika. Dala bodku za Sládečkovou palárikovskou érou. Režisér Sládeček v nej naštudoval už Palárika celého. Zmierenie dokonca dvakrát. Vždy úspešne. Ale ... Preto pri opakovaných stretnutiach s Palárikovými komédiami mu hrozí, že by mohol začať miesto scénických originálov ponúkať len kópie.
(Autor je kritik a divadelný vedec, pracovník Kabinetu divadla a filmu SAV.)
12. ročník Bábkarskej Bystrice v roku 2000
BÁBKA NIE JE LEN NA HRANIE
EVA ČÁRSKA
Po vynútenej prestávke sa tento rok opäť konal bábkarský festival v Banskej Bystrici (29. 9. - 3. 10. 2000), ktorý má za sebou už pomerne dlhú históriu. Vznikol v roku 1977 ako prehliadka slovenských profesionálnych bábkových divadiel. Po revolúcii ho organizátori obohatili o medzinárodný rozmer, a tak sa stal festivalom divadelníkov z krajín V4. Keďže predchádzajúci ročník Bábkarskej Bystrice sa pred štyrmi rokmi neuskutočnil, tvorcovia jeho ďalšieho pokračovania nemohli začať tam, kde kedysi prestali a museli čiastočne zmenili dramaturgickú koncepciu podujatia. Naznačil to už samotný podtitul dvanásteho ročníka podujatia - festival slovenských bábkových divadiel v konfrontácii s bábkovým divadlom v strednej Európe a ďalších pozvaných súborov sveta. Hlavným cieľom podujatia sa tak stalo vytváranie zázemia a priestoru pre tvorivú spoluprácu na medzinárodných projektoch, ktoré by podnietili oživenie záujmu o bábky.
Program tohtoročnej Bábkarskej Bystrice tvorili predstavenia, z ktorých väčšina mala výbornú kvalitu, pracovné stretnutia, výstavy, koncerty aj diskusie. Z toho, čo festival ponúkol, by som vyzdvihla predstavenia maďarského sólistu Andrása Lénarta, ktorý v inscenácii Con Anima dokázal, že bábkou sa naozaj dajú vyjadriť aj veľké filozofické témy. Alebo vtipné predstavenie Jeminkote, Psohlavci českých priateľov z plzenského Divadla Alfa a interaktívne pouličné predstavenie Bajaja Divadla Víti Marčíka.
FESTIVAL PO ŠTYROCH ROKOCH
Sú štyri roky v živote takého živého organizmu, akým je bábkové divadlo, veľa alebo málo? To bola jedna zo základných otázok, s ktorými sa musela vysporiadať riaditeľka festivalu Iveta Škripková a rovnako aj celý realizačný tím prehliadky. Napokon všetko vyriešili tak, aby nedošlo k negovaniu festivalovej kontinuity, ani ku krokom späť.
Festivalový program zostavili tak, aby sa vytvorila akási burza predstavení pre deti, ktorá ponúkala špičkové inscenácie preferujúce svet animácie, znakov a rôznych bábkarských techník pri výpovediach o svete okolo nás. Začalo sa s profesionalizáciou vzťahov medzi podobne zameranými festivalmi v záujme zvýšenia kreditu bábkového divadla, ktoré možno zaradiť k menšinovým žánrom. Organizátori Bábkarskej Bystrice sa okrem toho podujali aj na vytvorenie priestoru pre tvorivú spoluprácu na medzinárodných projektoch pod názvom Divadlo bez hraníc u nás, ktoré by mali čerpať z multikulturalizmu a bojovať proti globálnosti a uniformite. (Projekt smerujúci k oživeniu záujmu o bábku vo všetkých jej rozmanitých a unikátnych podobách, a tým aj o jej renesanciu inicioval festival Avignon off 2000.)
Príjemným zistením bolo tiež, že bábkovému umeniu sa venuje čoraz viac teoretikov, ktorí sa snažia o jasné vymedzenie pojmu bábka a bábkový. Definícií bábky existuje v súčasnosti niekoľko. Diskutuje sa o tvrdení amerického bábkoherca J. Hensona, tvorcu známych Muppets, že "bábka je akýkoľvek predmet, ktorý oživujú ľudské ruky" alebo o definícii R. Pasku, režiséra Inštitútu v Charleville-Méziéres, že "bábka sa rodí na javisku v scénickej akcii, preto sa môže bábkou stať akýkoľvek predmet na javisku. Pre profesora H. Jurkovského, významného svetového divadelného teoretika, je zasa "bábka predmet, ktorý bol účelovo vyrobený na použitie v divadle"…Vyberte si!
Rovnako ťažko sa hľadajú slová pre definíciu bábkovosti. V každom prípade sa však dá o súčasnom bábkovom divadle povedať, že je to mnohovrstvové syntetické divadlo, v ktorom cítiť citovú zaangažovanosť tvorcov a ktorého živý kontakt nemôže sprostredkovať žiadne iné médium.
PROGRAM PRE KAŽDÉHO
Program dvanásteho ročníka Bábkarskej Bystrice tvorilo takmer tridsať predstavení. Rozoberať všetky nebýva najdôležitejších účelom takéhoto spätného pohľadu na podujatie, preto som sa rozhodla spomenúť iba tie (pre mňa) najzaujímavejšie.
Tohtoročná Bábkarská Bystrica ponúkla naozaj rôznorodý program, v ktorom si každý mohol nájsť to svoje " pravé orechové ". Prvý festivalový deň bol slovensko-maďarský. Predstavenia Vojtina Bábszínház z Debrecena, Vaskakas Bábszínház z Györu, divadla Garabonociás a Hattyúdal boli vcelku zaujímavé. Veď kritériom výberu bola, samozrejme, kvalita. Ale nevymykali sa z lepšieho priemeru.
Najlepšie z maďarskej produkcie bolo jednoznačne predstavenie CON ANIMA Mikropodia Családi Bábszínházu z Budapešti. Išlo o autorské divadlo "par exellance" v podaní vynikajúceho Andrása Lénarta (scenár, hudba, scéna, bábky, réžia), ktoré bolo "kúzelné" aj kúzelnícke, a v ktorom aj každé malé gesto malo svoj význam. Krehký príbeh stvorenia Adama a Evy, umocnený prekrásnymi miniatúrnymi bábkami s novým typom vodenia, sa odohrával na tácke s pieskom. Lénart touto inscenáciou dokázal, že cez bábky (my, bábkari to dávno dobre vieme) sa dajú vyjadriť aj veľké filozofické témy. Veľký divadelný zážitok z tohto "malého " predstavenia doznieval počas festivalu v mnohých oficiálnych i neoficiálnych diskusiách.
Domáce Bábkové divadlo na Rázcestí v neskoro-večernom predstavení NEZÁBUDKA ponúklo divákom príbeh o živote a obyčajných ľudských veciach s typickým autorsko-režijným rukopisom I. Škripkovej a M. Pecka, v ktorom sa pomocou vizuálnej komunikácie pracuje s náladami a pocitmi. Pôsobivé, zaujímavé…,ale nie každý preferuje tento spôsob divadelnej komunikácie.
Počas česko-francúzskeho dňa zaujali hlavne českí bábkari. BAJAJA, pouličná produkcia Divadla Víti Marčíka z Hosína, oslovila naozaj všetkých. Odborníkov, laikov i náhodných chodcov, pretože všetci boli nenásilne do nej zatiahnutí. Manipulácia v tom najlepšom zmysle, mystifikácia. Produkcia stála na čare osobnosti jediného herca prepojenej so skvelým pravým (a dravým) komediantstvom, ktoré využilo skutočne všetky dostupné (aj nedostupné) prostriedky na komunikáciu s divákom. Predstieraná nešikovnosť a bezradnosť sa často stávala zdrojom ohromného humoru. Katarzia bola dokonalá. Vrelo doporučujem všetkým, ktorí budú pripravovať vo svojich mestách pouličné stretnutia s divadlom.
Z iného súdka bolo predstavenie Divadla Alfa z Plzne. Plzenské divadlo predstavuje špičku českého bábkarstva. Je známe svojou poetikou, kvalitnými réžiami i výborným hereckým potenciálom. V predstavení JEMINKOTE, PSOHLAVCI sa všetky tieto jeho prednosti kongeniálne spojili. Výsledok bol naozaj pozoruhodný. Čítanková téma v spracovaní známej bábkarskej autorky Ivy Peřinovej (kmeňová autorka Naivního divadla Liberec) má vtip aj nadhľad. Autorka s nadhľadom prepojila prózu A. Jiráska s textami ľudových bábkarov a piesňami "Chodského spěvníka". Dôležitou postavou v tomto spracovaní je "Kašpárek", ktorý komentuje príbeh. V repertoári ľudových bábkarov Kašpárek zosobňuje ľudskú statočnosť aj zbabelosť, čím koncentruje v sebe povahové črty národa. Pôvod tejto postavy je nejasný, ale príbuznosť s Karagózom, Hanswurstom, Punchom či Kasperlem je neodškriepiteľná. Do hry JEMINKOTE, PSOHLAVCI vnáša táto postava groteskný pohľad, čím posúva pôvodné záblesky tragična do inej polohy. (Napríklad výrokom: "Dal by som aj život, len keby som vedel, že nemusím zomrieť".) Pavol Kalfus pri výtvarnom riešení inscenácie vychádzal z charakteristiky kladných a záporných hrdinov. Preto boli tváre Chodov krásne, ostro rezané a hrdinské, ale tváre šľachty nepekné a zbabelé. Všetci herci odvádzajú nadpriemerné výkony pod režijným vedením výborného Tomáša Dvořáka. Činoherné akcie (rovnako ako hudba a piesne) plynulo prechádzajú do perfektnej hry s marionetami, do ktorej vnášajú herci rôzne gagy. Z celého predstavenia cítiť tímovú prácu a radosť z nej. Tak by to malo byť zrejme v každom divadle.
Francúzi z Tempestant Théâtre Marseille prišli s minimalistickým divadlom symbolov a znakov pre obmedzený počet divákov. Ďalšou francúzskou produkciou bolo predstavenie SPÁNOK ( Théâtre Clastic, Paris), ktoré ponúklo nekonvenčné iluzionistické divadlo plné surrealistických obrazov.
Veľké zážitky z vystúpení domácich bábkových divadiel a sólistov mali diváci po predstaveniach Ivana Martinku a Divadla Piki, hoci v konečnom hodnotení ich trocha zatienila veľkolepá šou spojená s krstom novej budovy banskobystrického bábkového divadla - Vily Dominika na Skuteckého ulici. Táto udalosť si ju však naozaj zaslúžila. Projekt rekonštrukcie Vily Dominika na moderné divadelné priestory pozostáva z troch etáp. Potom ako je prvá z nich úspešne za nami, nezostáva iné len veriť, že ďalšie dve sa podarí dokončiť rovnako úspešne.
Predstavenie Ivana Martinku "ŠALOM ALEJCHEM - MIER S VAMI" na motívy románu Šolema Alejchema Tovje vydáva dcéry bolo opäť výborným autorským divadlom. Hoci na motívy spomínaného románu vznikol slávny muzikál Fidlikant na streche, Martinka sa vybral inou cestou - cestou hľadania ľudskej podstaty dobra i zla a rôznej hierarchie hodnôt. Jeho predstavenie kladúce dôraz na precíznu prácu s bábkou a detailom bolo mimoriadne pôsobivé. Martinka patrí k tým niekoľkým bábkarom na Slovensku, ktorí chcú pomocou práce s bábkou vytvoriť určité nadčasové posolstvo. Podobne ako manželia Piktorovci z Divadla PIKI, ktorí si sami autorsky spracovávajú texty a vo svojich predstaveniach potom kladú dôraz na vtip a prekvapujúce herecké riešenia.
AKO ĎALEJ
Z bohatého koša sprievodných podujatí festivalu stojí za zmienku stretnutie členov Slovenského centra UNIMA a členov Slovenského centra ASSITEJ s pozvanými zahraničnými hosťami a zástupcami dôležitých medzinárodných organizácií. Organizátorov treba pochváliť aj za prípravu výstav a veľmi kvalitného programového bulletinu, v ktorom sa okrem iného nachádza (taký potrebný) kompletný adresár všetkých účastníkov dvanásteho ročníka Bábkarskej Bystrice.
Ako teda ďalej? Tohtoročná Bábkarskej Bystrica dala na túto otázku čiastočnú odpoveď. Ukázalo sa, že podujatia, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, sú dôležité a potrebné. Zhodou okolností som si to mala možnosť overiť aj na seminári, ktorý sa uskutočnil pod názvom Schola ludus skoro v rovnakom termíne ako banskobystrický festival. Ostatné uvidíme, hádam opäť za dva roky.
(Autorka pracuje ako hlavná dramaturgička v BIBIANE, medzinárodnom dome umenia pre deti v Bratislave.)
DVA POHĽADY NA DIVADELNÚ NITRU 2000
Medzinárodný divadelný festival Divadelná Nitra je v súčasnosti najväčšie slovenské divadelné podujatie. V hlavnom programe jeho deviateho ročníka, ktorý sa uskutočnil v Nitre od 22. do 27. septembra 2000, sa predstavilo 15 súborov z desiatich európskych krajín. Okrem divadelných predstavení v hlavnom programe ponúkla Divadelná Nitra 2000 tri desiatky sprievodných výtvarných, hudobných, divadelných, filmových aj rozhlasových podujatí. Najdôležitejším z nich bol zrejme Seminár mladých kritikov do 35 rokov, ktorý zorganizovala Medzinárodná asociácia divadelných kritikov (AICT/IACT) na tomto festivale po prvý raz, hoci sa jeho organizátori o usporiadanie seminára uchádzali už niekoľko rokov.
AICT/IATC je asociácia, ktorá združuje divadelných kritikov asi zo štyridsiatich štátov sveta. Svoju činnosť vyvíja už vyše štyridsať rokov. Jej prezidentom je známy francúzsky divadelný kritik Georges Banu. Slovensko je samostatným členom asociácie od roku 1993. Seminára v Nitre sa zúčastnilo 14 mladých kritikov z Bulharska, Českej republiky, Iránu, Juhoslávie, Južnej Korey, Kanady, Rumunska, Ruska a zo Slovenska. Ich stretnutia v dvoch skupinách - v anglicky (pod vedením Jeremy Kingstona) a francúzsky (pod vedením Sone Šimkovej) hovoriacej - odborne pripravil a viedol Ian Herbert, významný britský kritik, ktorý sa tejto činnosti venuje od roku 1994. Akýmsi patrónom mladých kritikov sa stal preto, lebo zo svojich skúseností vie, aké je pre nich, najmä vo Veľkej Británii, ťažké uplatniť svoj názor a nájsť si svoj priestor medzi staršími kolegami.
Nakoľko Divadelná Nitra 2000 patrila k najvýznamnejším divadelným udalostiam na Slovensku v roku 2000 rozhodli sme sa jej venovať dva príspevky. Prvý z nich odznel v relácii Zrkadlenie Slovenského rozhlasu ako ozvučený komentár na margo podujatia. Jeho autorkou je redaktorka Hana Beranová, ktorá už roky sleduje dianie na slovenskej divadelnej scéne. Druhý napísal divadelný kritik a teoretik, riaditeľ Kabinetu divadla a filmu SAV a prezident Slovenskej sekcie AICT/IACT Miloš Mistrík.
HĽADANIE NOVEJ ESTETIKY
Hana Beranová
(Nakoľko príspevok odznel v rozhlasovom vysielaní uverejňujeme jeho krátenú textovú podobu).
Na každom festivale sa opakuje rovnaká otázka: sú festivaly viac pre teoretikov, kritikov, odborníkov alebo pre divákov? Tohtoročná Divadelná Nitra ponúkla program pre jedných aj pre druhých: na jednej strane štýlovo čisté, ucelené tzv. festivalové predstavenia, na druhej - inscenácie postmoderne rozložené. Sled predstavení pripomínal lezenie po rebríku - mimochodom ten bol symbolom festivalu: raz hore, raz dole, hoci dramaturgia prízvukovala, že o výbere rozhodovala inšpiratívnosť, osobitosť inscenácií najmä mladých režisérov. V programe dominovali inscenácie klasických textov Shakespeara, Čechova, Strindberga, Ionesca, Becketta, Brechta. Ako poznamenal významný britský kritik Jeremy Kingston, ktorý viedol anglickú skupinu na medzinárodnom seminári mladých kritikov do 35 rokov - "v Nitre bolo množstvo režisérov so starými hrami". Lenže mnohokrát sú súčasné hry povrchné a práve klasické diela poskytujú väčší priestor na aktualizáciu, pretože majstri svetovej drámy dokázali písať s veľkým časovým odstupom. Navyše organizátori festivalu tvrdia, že jeho poslaním nie je predstavovať nové texty, ale novú divadelnú estetiku. Inými slovami povedané, nejde ani tak o obsah ako o formu. Tá však zväčša nezasiahla emócie divákov, vyvolala skôr vznešenú intelektuálnu nudu. Ako to bolo v prípade napr. francúzskeho súboru s inscenáciou menej známych Beckettových Krátkych hier, ale aj varšavským Teatrom Rozmanitosci inscenovaného Hamleta, ktorého, mimochodom, aj poľská kritika prijala kontroverzne. Niektorí festivaloví kritici však nešetrili slovami chvály - napríklad Francúzka Chantal Boiron: "Bola som tu už viackrát a myslím si, že tento ročník je najlepší - na jednom festivale sa prezentovali také významné osobnosti súčasnej európskej réžie ako Arpád Schilling z Maďarska, Oskaras Korščunovas z Litvy alebo Krysztof Warikowski z Poľska. Najzaujímavejšie bolo, že títo mladí režiséri inscenovali hry klasikov, aby prerozprávali vlastný odkaz divákom, pritom Warikowski v Hamletovi presne rešpektoval Shakespearov
text, ale v modernom poľskom preklade. Takisto v Brechtovom Baalovi v interpretácii budapeštianskeho Katona József Sinház sa režisér Arpád Schilling v scénickom prejave expresívne vyjadril k téme sexuality, deštruktívnemu vzťahu k sexu a k téme bezútešnosti."
Ak už bola reč o maďarskom Baalovi - niektoré festivalové inscenácie mali akoby spoločného menovateľa: fyziologickosť, drsnosť, expresívne zdôraznenú sexualitu. Konkrétne Baala režisér Arpád Schilling predstavil ako "prekliateho básnika" drsného navonok, citlivého vo vnútri. Odkryl doslova všetky fyziologické vrstvy mužského monštra. Prirodzene diskutovalo sa v kuloároch o miere únosnosti mužskej nahoty na javisku - predstaviteľ Baala sa pohyboval 10-15 minút odetý len vo vlastnej koži aj medzi divákmi. Táto pre viacerých divákov šokujúca forma však len zdôraznila animalitu postavy. Režisér Arpád Schilling preto viac-menej len lakonicky poznamenal: "Chcel som len vylúštiť záhadu tejto hry, o to som sa pokúšal. Hercov aj mňa zaujalo jej veľké napätie. Tá hra je drsná a my sme do nej vložili všetku svoju energiu. Viem si predstaviť oveľa provokatívnejšie predstavenie, ale na také už nemám sily."
Možno to bola zhoda náhod, ale v ten istý festivalový deň ako uviedli maďarskí divadelníci Baala sa večer predstavil domáci, nitriansky súbor s Čechovovou Čajkou, kde takisto nahota, tentoraz Trigorina, pôsobila na mnohých skôr samoúčelne. Napokon aj v poľskej inscenácii Hamlet nemusel prísť pred matku, kráľovnú Gertrúdu v Adamovom rúchu. Nuž, čo už, zdá sa, že po rokoch vyzliekania herečiek, režisérov viac inšpirujú nahí muži. Napokon nahota nie je nič nové - ešte v polovici 80. rokov v inscenácii Zahradníkovej hry Meno pre Michala režisér Jozef Pražmári "vyzliekol" herečku.
No nielen nahotou prekvapili viaceré inscenácie, ale čo je horšie nekomunikovali s hľadiskom. Zaujímali by ma reakcie diváka, ktorý v živote nevidel Hamleta, Sen noci svätojánskej či inú klasickú hru, na festivalové inscenácie. Asi aj na to by mali myslieť povznesení divadelníci a kritici, že nie všetci "vedia ako je to v Hamletovi"... Prirodzene, vzápätí sa ozývali názory, že naše publikum je konzervatívne, obľubuje skôr konvenčné divadelné formy, nie je pripravené na postmoderné výklady klasiky, na hľadačstvo, experiment. Kde však má slovenský divák príležitosť vidieť, aké divadlo sa hrá osobitne v západnej Európe? Koľko súborov zo zahraničia sme mali príležitosť vidieť - okrem tých, čo sa zúčastnili nitrianskeho festivalu - za posledných 10 rokov? Niekoľkých českých súborov - to je bilancia viac než úbohá. Je teda na vine divák, že nedokáže pochopiť to, čo nikdy nevidel? Môže si samozrejme prečítať chválospevy teatrológov a kritikov, ktorí cestujú po zahraničných festivaloch, ale raz videné je viac ako stokrát počuté či prečítané... Navyše každá divadelná poetika má najsilnejšie zázemie v domácej divadelnej societe a kultúre a pochopiteľne inak rezonuje v zahraničí. Potvrdilo to aj rozdielne prijatie Ionescových Stoličiek z Činohry SND, na ktoré neopomenul pri rozhovore ani český kritik Zdeněk Hořínek.
Príliv a odliv, emócie a nuda - aj tak by bolo možné pomenovať sled festivalových predstavení. Divákov oslovila napríklad Mrštíkových Maryša z Klicperovho divadla z Hradca Králové, klauniáda Strindbergovej drámy Slečna Júlia, kabaretno-cirkusové, pohybové predstavenie Aria Spinta, dokonca aj scénicky zaujímavá litovská inscenácia Sna noci svätojánskej - sály boli plné, nikto nedriemal ani neodišiel. Vzápätí však postmoderne atomizované klasické hry vyhnali aj skalných divákov z kresiel. Nie každému totiž stačí v divadle vnímať "sošnosť" formy, abstraktnosť inscenačného tvaru s minimálnym textom, tým skôr ak hru nepozná. Výnimkou sú inscenácie, ktoré oslovia divákove emócie. K takým patril napríklad u nás neznámy Ionescov Mackbet v interpretácii slovinských divadelníkov z Mariboru. A možno to bol len jediný okamih, ktorý zasiahol - ako sa to stalo teatrologičke Martine Ulmanovej.
Každý má subjektívne kritériá, nikomu ich nemožno uprieť. A tie sa prejavili aj v tohtoročnej ankete divadelných teoretikov, kritikov a publicistov DOSKY, z ktorej vyšli víťazi divadelných ocenení sezóny.
Gejzíry smiechu vyvolávala osvedčená dvojica moderátorov z prvého ročníka vyhlasovania tejto ankety - Oľga Belešová a Richard Stanke, ktorí uvádzali Dosky 2000, hoci boli aj takí, ktorým sa pre vznešenosť slávnostného ceremoniálu zdala byť frivolnosť ich prejavu nemiestna.
Z oslovených 80-tich odborníkov napokon svoje hlasy do ankety DOSKY poslalo - zdá sa, že je to už roky takmer magické číslo, len 33. Napriek neoddiskutovateľnej demokracii ankety - jednoduchého sčítania hlasov, opäť sa potvrdila stará známa achillova päta slovenskej divadelnej teórie a kritiky: hodnotitelia nevytiahli päty z Bratislavy, nanajvýš po Nitru. A tak medzi nominovanými boli tradične len tri divadlá - Činohra SND, Divadlo Astorka - Korzo ´90 a Divadlo Andreja Bagara Nitra.
Preto by možno stálo za úvahu vymyslieť ďalšiu anketu, presne stanoviť jej kritériá a najmä objektívnejšie porovnávať všetky premiéry za sezónu, veď ich je vyše sto. Divadlo sa predsa nehrá len v Bratislave, ale aj v Košiciach, Prešove, Zvolene, Spišskej Novej Vsi a divadlo, to nie je len činohra...
Myslím si, že aj diváci na Divadelnej Nitre 2000 pocítili viac radosti ako rozčarovania z festivalových predstavení. Hoci na mnohé v tejto reflexii nezostal čas musím povedať, že skutočným bonbónikom bola Shakespearova Búrka, s ktorou v posledný večer prišlo divadlo z Petrohradu. Symbolicky to bolo medzinárodné predstavenie: herci hovorili po rusky, bulharský režisér, ktorý narýchlo zastúpil hlavného predstaviteľa Prospera (herca postihla srdcová príhoda) hral v rodnom jazyku a diváci všetko počúvali v slovenskom preklade. Nuž, aj taký, hoci v koláži všetkých vnemov oveľa pestrejší, bol 9. ročník Divadelnej Nitry. Ak by vás zaujímal objektívnejší rebríček najsilnejších diváckych zážitkov - ťažko povedať. Bol to kokteil všetkých chutí. Každý z festivalových divákov by vám preto zrejme povedal niečo iné. Napokon o rok - na jubilejnom, desiatom ročníku Divadelnej Nitry sa môžete otestovať aj vy.
(Autorka je publicistka, redaktorka relácie Zrkadlenie Slovenského rozhlasu)
POZITÍVA A NEGATÍVA FESTIVALU V NITRE
Miloš Mistrík
Medzinárodné divadelné festivaly sa organizujú v mnohých krajinách sveta. Preto je dobré, že Divadelná Nitra existuje a všeobecne sa poníma ako jeden z reťaze ostatných divadelných festivalov.
ČO JE NA TOMTO FESTIVALE DOBRÉ
V prvom rade samotná jeho existencia je výrazným bodom na divadelnej mape Európy. Pretože Divadelná Nitra je asi viac známa ako väčšina našich divadiel samostatne. Potom možnosť spoznávať iné kultúry. Vedenie festivalu totiž cieľavedome rozširuje počty krajín, z ktorých sa do Nitry prichádzajú predstaviť súbory, a tak popri susediacich (hlavne českej, maďarskej a poľskej) a popri veľkých kultúrach (francúzskej, anglickej, ruskej, nemeckej, talianskej) sem zavítajú aj divadlá z takých krajín, ktoré by sme inak poznali len minimálne (napr. Litva, Moldavsko, Švajčiarsko). Ďalej je to orientácia na novšie a modernejšie formy divadla. Tento zámer sa síce nie vždy dodržiava, ale je to deklarovaný cieľ organizátorov, ktorý sa podľa mojich poznatkov zo zahraničia, na Divadelnej Nitre veľmi kvituje. Viacero ľudí mi už povedalo, že obdivujú ten entuziazmus, s ktorým organizátori nitriansky festival pripravujú a energiu Dariny Károvej vkladanú do boja za čosi a proti niečomu. Všimol som si, že pozitívne názory na festival v Nitre majú hlavne mladší kritici a najmä divadelníci zo strednej a východnej Európy, ktorí tu napokon vždy (okrem domáceho publika) aj číselne dominujú. V roku 2000 bolo na nitrianskom festivale z bývalých krajín socialistického tábora 32 pozorovateľov - hostí a z ostatného sveta 20 hostí (aj tí prevažne z Európy). Pre divadelníkov z menej rozvinutých východoeurópskych krajín je festival určite príťažlivý nielen svojim obsahom, ale aj štedrým grantovým systémom, ktorý im umožňuje pobyt v Nitre bez ich finančného "vyčerpania".
Ďalšou pozitívnou črtou Divadelnej Nitry je, že poskytuje priestor na výmenu názorov. V programe sú diskusie a stretnutia s tvorcami, čo dáva tomuto podujatiu pracovný, a nie slávnostný či okázalý ráz. Výmena názorov by mala viesť k pluralizmu, ochote vysloviť svoje postrehy a hodnotenia, otvorene prijať iné, nové myšlienky. K takejto otvorenosti prispieva aj to, že Divadelná Nitra nie je len divadelná, ale že ju sprevádzajú ďalšie podujatia, ako je premietanie filmov, výstavy výtvarného umenia, divadelný jarmok a pod. Nie všetky festivaly poskytujú priestor na diskusie kritikov, čo je veľká chyba, ktorej sa však Nitra nedopúšťa.
V roku 2000 sa podarilo v rámci Divadelnej Nitry usporiadať aj Seminár mladých divadelných kritikov AICT/IATC (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov), ktorý dodal festivalu navyše akýsi edukačný punc. Seminár mladých divadelných kritikov AICT bol po prvý raz na Slovensku v roku 1992 (v rámci bratislavského študentského festivalu Istropolitana). A treba vyzdvihnúť, že sme sa aj takto zaradili ku krajinám, ktoré sa podieľajú na aktivitách AICT. Pretože to neboli jediné aktivity Slovenskej sekcie AICT: štyrikrát sme v 90. rokoch usporiadali aj medzinárodné vedecké konferencie. Najvýznamnejšia z nich bola na tému Divadlo bez hraníc v roku 1997 a dávnejšie Semiotika - divadlo - kritika v roku 1991.
NEUSKUTOČNITEĽNÉ SNY?
Ak má Divadelná Nitra nesporné pozitíva, má aj stránky, ktoré by sa mohli vylepšiť. Dnes sú však mnohé z predstáv iba neuskutočniteľnými snami. Začneme zdanlivou maličkosťou, ktorá zahraničným, ale aj domácim hosťom môže pokaziť celkový dojem z festivalu. Touto "drobnosťou" sú ubytovacie kapacity v Nitre. Hotel Zobor je podľa bežných európskych kritérií ubytovacím zariadením veľmi nízkej triedy a aj novší hotel Nitra sa za roky svojej existencie už stačil dostatočne zhumpľovať. Samozrejme, to ešte nehovorím o ďalších "ubytovniach", v ktorých sa ubytovávajú účastníci festivalu (poznám ich viac z rozprávania iných). Služby nitrianskych hotelov nie sú zlé iba v porovnaní so štandardom v západnej, ale aj vo východnej Európe či na Balkáne. Nedávno som sa o tom mohol presvedčiť v Ľvove, kde som ako hosť tamojšieho divadelného festivalu býval v luxusnom hoteli Dniper a predtým som zasa zažil ubytovanie v znesiteľnom hoteli Moskva v rovnomennom hlavnom meste Ruska. Ubytovacie kapacity v Nitre sú preto podľa môjho názoru taký handicap, že by som kvôli nemu uvažoval aj o premiestnení festivalu do iného mesta. Pravda, keby bolo kde...
Iný problém Divadelnej Nitry vidím priamo v programe festivalu. Zdá sa mi priveľmi stručný, možno až akýsi polovičný v porovnaní s ďalšími medzinárodnými festivalmi, a to nielen v Avignone, Londýne, Edinburgu, ale dokonca aj vo Ľvove (Golden Lion) a v Petrohrade (Baltský dom). Vo východoukrajinskom meste napríklad trvá festival dva týždne a predstaví sa tam vyše 40 divadiel. Počas festivalu v Nitre v roku 2000 sa ich predstavilo ešte menej ako dvadsať. S týmto súvisí aj ďalšia vec - na festivaloch, hoci i medzinárodných, zvyknú byť počtom najlepšie zastúpené domáce divadlá. Aj v Nitre uviedli svoje inscenácie slovenskí divadelníci, ale ich výber pri už aj tak relatívne krátkom programe bol tiež veľmi obmedzený a neodrážal súčasný stav slovenského divadla.
Treba si uvedomiť, že každý zahraničný hosť, keď ide na Slovensko, očakáva - okrem toho, že uvidí niečo z celého sveta - aj dostatočnú vzorku domáceho divadla. Rovnako ako my, keď ideme na festival hoci do Fínska, Španielska či Poľska. A medzinárodné festivaly v týchto krajinách zvyčajne vyjdú takýmto očakávaniam v ústrety. Na Slovensku by to bolo potrebné o to viac, že Ministerstvo kultúry zrušilo Festival inscenácií slovenských hier (FISH), a tak u nás neexistuje to, čo napríklad Francúzi majú na Festivale de la Francofonie, teda na samostatnej prehliadke francúzskej divadelnej kultúry. Táto naša medzera sa napokon prejavuje aj v tom, že len mizivé percento našich inscenácií sa dostáva na prehliadky do zahraničia - napokon, kde inde, ak nie na domácom festivale by sa mali dať komplexnejšie vidieť naše divadlá? Čo má robiť taký Bernard Faivre d'Arcier, riaditeľ Avignonského festivalu, ktorý prišiel v roku 2000 nakrátko aj do Nitry, keď pri svojej časovej zaneprázdnenosti ani počas festivalu nemal príležitosť vidieť aspoň malú vzorku nášho divadla? Pripomeniem, čo som mu osobne vyčítal pri našom rozhovore na jar 2000 v Taormine: Na festivale v Avignone počas jeho vyše 50-ročnej histórie ešte nevystúpilo ani jediné slovenské divadlo! A to bol avignonský ročník 2000 venovaný práve divadlám zo strednej a východnej Európy.
Samozrejme, nemôžeme to dávať za to vinu iba organizátorom Divadelnej Nitry, je to obraz našej malosti a neschopnosti propagovať vlastné výsledky. Veď čo si má pomyslieť zahraničný návštevník Divadelnej Nitry, keď vidí zlú Vajdičkovu inscenáciu Stoličiek, ale pritom sa dozvie, že práve ona bola domácou kritikou ocenená cenami (Dosky 2000)? Zahraničný hosť nepozná systém a skryté mechanizmy hlasovania Dosiek, nevie, že ide len o názor skupinky nedostatočne informovaných kritikov. Môže si klásť iba otázku: čo to na Slovensku máme za kritiku?
Zatiaľ len sen je aj to, aby sa Divadelnej Nitry zúčastňovali s prirodzeným záujmom mnohí slovenskí kritici a teoretici, alebo aspoň väčšina z nich. V roku 2000 bola na festivale prítomná len menšina tých, ktorí píšu pre noviny alebo sú pedagógmi vysokých škôl (okrem privilegovanej VŠMU), zamestnancami rezortných ústavov, SAV, alebo aj dôchodcami. Prosto veľa kritikov, teoretikov a historikov tu nebolo. Zoznam pozvaných (teda aj zaplatených) hostí festivalu hovorí za všetko, hlavne, ak si vytvoríme fiktívny zoznam nezaplatených. Kde boli napríklad študenti banskobystrickej Fakulty drametických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici (FDU AU) alebo trnavskej Univerzity sv. Cyrila a Metoda (UCM)?
Možno sú predchádzajúce riadky formulované stroho, ale sú myslené ako podpora nášmu divadlu a jeho medzinárodnej prezentácii i zaradeniu do európskeho kontextu. Pretože bez európskeho myslenia sa aj v medzinárodných divadelných reláciách môžeme iba balkanizovať (keď bojuje každá vieska proti každej vieske) - nielen úrovňou ubytovania v hoteloch, ale aj úrovňou vlastnej prezentácii umenia. Je mi zrejmé, že všetky pripomienky nemôžu smerovať priamo k organizátorom festivalu Divadelná Nitra, pretože oni nedokážu ani zďaleka všetko ovplyvniť, ale komu sa to už dá aspoň povedať?
(Autor je divadelný kritik a teoretik, riaditeľ KDF SAV a prezident Slovenskej sekcie AICT/IACT.)
|
ročník V., číslo 2-3, november-december 2000
