|
SPOMIENKY JOZEFA KRONERA UKRYTÉ V ROZHOVORE
ANTON KRET
Jozef Leikert , Mária Macková: OSUD TAK CHCEL. Rozhovor s Jozefom Kronerom.
Vydalo vydavateľstvo LUNA Bratislava v spolupráci s Divadlom SNP v Martine. Doslov napísala Emília Vášáryová. Strán 262.
Jozef Kroner píše spomienky, ale cudzou rukou. Kronerovo vyznanie musí byť takto zákonite aj vyznaním jeho "záznamcov" Jozefa Leikerta a Márie Mackovej. Ba možno je viac ich vlastným ako Kronerovým vyznaním. Veď keby aj bol mohol respondent Kroner svoje odpovede autorizovať, nebol by akiste protestoval proti šikovne realizovaným kozmetickým úpravám toku svojich myšlienok. Keďže tento vynikajúci komik a klaun aj sám k takýmto úpravám sklony nesporne mal. Hneď v počiatočných odpovediach napríklad dosť protikladne tvrdí, že na jednej strane neuznáva ľudí, "...ktorí si často trúfajú, aj keď dobre vedia, že na to nemajú", čím jasne dáva najavo svoje presvedčenie o nevyhnutnosti božej iskry, talentu, o ktorý nebola u Kronera núdza. A pritom v tej istej replike sa hnevá na tých, kvôli ktorým "zbytočne strácate čas i nervy" (s. 18), lebo nie sú na prácu pripravení a "varia z vody", čo znamená, že málo pracovali. Na tomto mieste veľký improvizátor Jozef Kroner tiež tvrdí, že "vopred si treba premyslieť každú repliku, pohyb, záber", hoci jeho úspechy boli bez výnimky dielom obrovských, Bohom daných improvizačných schopností, ktoré, pravda, s takým istým božím posvätením dokázal neskôr geniálne do predstavenia zafixovať. Ale jemu samému (alebo iba pýtajúcim sa?) ušla pravda v jednej zo spontánnych odpovedí: "Asi mám od Boha dar, že sa nemusím tak namáhať ako podaktorí iní herci." (s. 19)
Aj táto kniha núti človeka presne odlíšiť u Jozefa Kronera geniálne herectvo od jeho spontánneho rybárskeho amaterizmu, písania o tomto amatérstve a od hrania sa na filozofujúceho občana. V súvislosti s poslednou vlastnosťou stačí odcitovať hercov poznatok o tom, že "...šťastie samo osebe k vám nepríde, musíte ho neúnavne hľadať a podporovať"(s. 30). Tým je vlastne povedané všetko, hoci kapitola o rybárčení je príliš široká na to, aby sme ju mohli obísť jediným citátom. Už sa kdesi povedalo, že Jozef Kroner napísal prvé riadky o svojej celoživotnej láske - rybárčení - spontánne a takpovediac z pretlaku tejto lásky. A vtedy mu lichotníci našepkali, že vie písať a že by mal v tom pokračovať. Dobre, pokiaľ iba zaznamenával skutočné a sčasti aj vymyslené "grínhornské" príhody, dalo sa to akceptovať ako súčasť dokumentácie o živote tohto vynikajúceho umelca, ktorému ako klaunovi (keby si bol uvedomil, že je predovšetkým klaunom) až tak veľa nechýbalo, aby sa ako prípadný bezslovný animátor prihovoril komukoľvek na svete. Umelci tohto kalibru predsa môžu napísať čokoľvek, a vždy sa nájde niekto, kto si to rád prečíta. Ale z tejto knižky sa zdá, akoby si Jozef Kroner nahovoril, a Leikert s Mackovou ho z toho omylu nevyviedli, že tak, ako sa vie dobre prevteľovať do šatu iných ľudí, ba aj ako vie lapidárnym rozprávačstvom baviť iných, rovnako dobre že vie hrať na hudobné nástroje alebo trebárs písať. Suverénne na jednom mieste tvrdí, že ak by nebol mohol hrať v divadle, živil by sa písaním. Keby boli pýtajúci sa aspoň formálne toto jeho tvrdenie spochybnili, nazdali by sme sa, že ich cieľom bolo tu i tam pracovať aj s polemickými prvkami. Keďže na inom mieste aj to naozaj využili, tu zrejme chceli dať najavo, že Kronerovo presvedčenie o jeho autorských schopnostiach prijímajú.
Rozhovor podobného rozsahu s jedným človekom, aj keď to bol taký vynikajúci umelec ako Jozef Kroner, si vyžaduje buď dokonalé poznanie predmetu a všetkých súvislostí, alebo núti pýtajúceho sa zachádzať aj do oblastí, v ktorých sa vyzná menej (otázky o českých hercoch a i.), a tým aj znižovať nároky na kvalitu otázok aj odpovedí. Kroner sa napríklad tu dostal do úzkych: stačilo mu potvrdiť, že sa s výbornými českými umelcami naozaj dobre pozná a prežil s nimi zaujímavé aj menej zaujímavé príhody, ale on sa nevdojak dostal do roviny samochvály a čitateľ odrazu cíti trápnosť trápenia Kronera nadbytočnými otázkami. Lebo o čom svedčí umelcova zdanlivo nenápadná poznámka pri reči o kuchárskom umení "mlsnej huby" Jiřiny Bohdalovej, že "...už pred dvadsiatimi rokmi som jej to navrhoval a vtedy sa smiala" (s. 132), ak nie o zbytočnej sebaštylizácii respondenta do roly deda Vševeda? No ak respondent Kroner nejavil ochotu povedať o kolegoch aj čosi nové, prekvapivé, čosi, čo v nich objavil ako bystrý pozorovateľ, a všetko, čo hovoril, začalo zvádzať do riečišťa akýchsi markovičovských plytkých dráždení, potom ho bolo treba zavrátiť alebo k očakávaným odpovediam nenápadne doviesť. Pretože ak v súvislosti s Fričovým filmom Lidé z maringotek si Kroner konkrétne spomenie iba na to, že tam "hral krásnu postavu starého, umierajúceho klauna" (s. 130) a všetko, čo nasleduje, je už iba všeobecné klišé, potom Frič v knihe mohol pokojne nebyť a nikomu by to neublížilo.
Jozef Leikert so spoluautorkou urobili záslužnú prácu: zabezpečili vydanie pomerne nákladnej knižky o významnom slovenskom umelcovi Jozefovi Kronerovi a aj ju autorsky pripravili. Je to knižka, ako sme už spomínali, spola Leikertovej s Mackovou a spola Kronerovej intelektuálnej úrovne. Nedá sa porovnávať s inými, podobnou metódou napísanými slovenskými prácami, lebo ich jednoducho niet.
(Autor je divadelný kritik a teatrológ.)
|
ročník V., číslo 2-3, november-december 2000
