|
Štefan Figura: Ako prežiť sto životov či nebodaj aj sto rokov?
MEDZI SILOČIARAMI UMENIA A INÝCH AKTIVÍT
KATARÍNA DUCÁROVÁ
Človeka, s ktorým som mohla stráviť niekoľko dní v roku jeho významného životného jubilea, možno považovať za príklad klasického renesančného typu. Život má pre neho zmysel iba vtedy, keď dokáže uspokojiť jeho nenásytnú zvedavosť. Práve ona ho doviedla do divadla a zároveň pripútala k technike. Túžba po poznaní stála v pozadí aj podnikateľských aktivít či záľub Štefan Figuru, ktorý sa narodil 26. 10. 1910 v Jure pri Bratislave.
Po prvý raz sa dostal do divadla v roku 1920 ako desaťročný chlapec pričinením otca, ktorý bol kumštom priam posadnutý. Na premiéru opery Hubička, ktorou sa začala činnosť Slovenského národného divadla, vtedy docestovala zo Svätého Jura celá jeho rodina. Keď si sadol do hľadiska pri osemdesiatom výročí SND, patril už k nestorom slovenských divadelníkov. Napriek tomu však Štefan Figura pôsobil dojmom, že zabudol starnúť. A rovnaký pocit som mala aj neskôr - pri jeho rozprávaniach o hereckom svete, ktorý je vraj zo všetkých svetov najkrajší, lebo umožňuje prežiť tisíc životov v jednom. Je plný dobrodružstva a romantiky. Napríklad hneď naše prvé stretnutie malo nečakaný priebeh. A zaviedlo nás až do rodiska Štefana Figuru. Dodnes nedá naň dopustiť. Kedysi bol v Svätom Jure často - stačilo mu sadnúť na vlak alebo obľúbený motocykel. Teraz, keď má na svojich pleciach naložených deväť krížikov, je to už ťažšie. Ale napriek tomu si vždy nájde spôsob, ako sa do svojho "najkrajšieho mestečka na Západe" aspoň na sviatočnú návštevu dostať a trochu v ňom omladnúť.
Štefan Figura sa každý deň s neutíchajúcou zvedavosťou ponára do života. Preto, keď príde pozvanie na návštevu Vlastivedného a literárneho múzea vo Svätom Jure, neváha. Veď rozprávať sa s nami o divadle môže aj tam. Z bratislavskej kaviarne sme sa preto razom ocitli v Jure. Najskôr sme sa zastavili v múzeu a potom sa vydali na dobrodružnú cestu po miestach jeho mladosti.
"Otec bol stolár. Remeslu sa vyučil vo Viedni. Zo mňa však chcel mať muzikanta, lebo hudba bola jeho druhou láskou. Preto si ešte vo Viedni založil svoju kapelu. A po návrate z prvej svetovej vojny pritiahol do Svätého Jura celý rad šikovných českých muzikantov. Keď som už dobre hral na husličky, chodil som s nimi aj ja."
Svätý Jur však nepreslávili len šikovné ruky jeho majstrov, ale aj okolité vinohrady a jurské pivnice. Do jednej z nich nás pán Figura zaviedol. Zámerne, lebo v dome nad ňou žije Mariška Krajčovičová, po boku ktorej odohral v miestnom ochotníckom krúžku svoje prvé herecké úlohy.
"Divadlo si ma získalo cez ochotnícky krúžok Janka Palárika, v ktorom sme hrali hry Tajovského, Stodolu a ďalších slovenských dramatikov. Na Hudobnú a dramatickú akadémiu do Bratislavy som však napriek tomu išiel najprv študovať hru na husle. Až o čosi neskôr som sa im spreneveril a pol roka ich nosil len pod pazuchou, kým na to doma neprišli."
Zásluhu na tom, že Štefan Figura v roku 1928 prešiel z hudobného oddelenia akadémie do oddelenia dramatického, mal profesor Ján Borodáč. Najprv mu dal malú úlohu po boku Vilmy Jamnickej, potom ponúkol miesto v dramatickom krúžku. Spolu s ním začali študovať Ján Jamnický aj Ivan Lichard. Figurovou absolventskou úlohou bol v roku 1932 Blázon v jednej z troch jednoaktoviek N. N. Jevreinova uvedených pod názvom ja + ja + ja = Ja. Do tejto postavy ho obsadil práve Ján Jamnický, pre ktorého bola inscenácia režisérskym debutom. Čím bolo vtedy herectvo?
"Mladých ľudí dnes priťahuje na herectve najmä vidina slávy a popularity. Veria, že cez divadlo sa môžu stať známymi a byť v popredí. Kedysi to bolo skôr naopak. Ľudia hercov zväčša považovali za komediantov, ktorí chodia z miesta na miesto s medveďom na reťazi. Za to, že som sa vtedy stal hercom, mohla moja lenivosť. Hre na husle som nedokázal obetovať všetok svoj čas a divadlo si čosi podobné nevyžadovalo. Dalo sa popri ňom venovať aj iným záľubám."
Ján Borodáč a Ján Jamnický - to sú dve osobnosti slovenského divadla, ktoré mali ku Figurovi napokon úplne rozdielny vzťah, hoci obidvaja umelci stáli na začiatku jeho hereckej kariéry. Borodáčov vzťah k Figurovi bol problematický, Jamnického naopak - plný náklonnosti.
"Jamnický bol mojim priateľom. Mal som ho za staršieho brata, ktorý ma viedol do života. Bol mi vzorom. Na zájazdoch sme bývali vždy spolu. Keď prišli choroby, tak sme sa navzájom opatrovali. On mi veril, preto ma obsadzoval. Dokázal zo mňa vydolovať to, čo vo mne videl. Preto som sa mu to snažil vždy oplatiť. Ostali sme priateľmi aj potom ako odišiel z divadla a žil u rodičov. Vtedy mi neraz pri mlynčeku na kávu dal nazrieť do svojej duše."
Aj keď Figuru na javisko postavil prvý práve profesor Borodáč, do angažmánu činohry SND ho ani po úspešnom absolvovaní štúdia herectva vtedajšiemu riaditeľovi Drašarovi nenavrhol. Preto sa Štefan Figura v roku 1932 rozhodol živiť hudbou a hrať divadlo, hoci zadarmo. Takúto ponuku profesor Borodáč akceptoval a pridelil mu úlohu Aľošu v Gorkého hre Na dne.
"Profesora Borodáča som si znepriatelil zrejme svojou povahou. Bol to typ režiséra, ktorému na to, aby zatratil herca stačila maličkosť. Napríklad pripomenúť mu, že na jednej skúške vám prikázal stáť inde ako na druhej. Jeho jedinou odpoveďou aj v takýchto prípadoch bola veta: Nerežíroval mi tu!" Borodáč patril k tým, ktorí sa cítili byť nedotknuteľní. Bol to typ autoritatívneho režiséra. Ján Jamnický akoby staval na úplne opačných princípoch. S hercami rozoberal svoje predstavy o diele, ale nikoho do ničoho nenútil. Rešpektoval fakt, že herec je svojská individualita, ktorá jeho predstavy môže zrealizovať po svojom."
Po premiére inscenácie Na dne na Figurov herecký talent už nemusela riaditeľa Drašara upozorňovať ani kritika. Sám, po tom, čo videl, ponúkol Figurovi angažmán i byt v "herečáku".
"Herectvo bolo vtedy založené na mimike. Dokonca existovala taká kniha, v ktorej bolo na obrázkoch znázornené ako napríklad vyjadriť moment prekvapenia. Bolo v móde maskovanie, ktoré samo osebe určovalo charakter postavy - napríklad cez dlhé alebo do hora zdvihnuté prilepené nosy. Až neskôr sa začalo brať do úvahy aj slovo. Vychádzať zo slova a spôsobu jeho vyslovenia."
Štefan Figura vydržal pôsobiť v činohernom súbore SND päť rokov (1932 - 1937). Keď ho však oslovil Ivan Lichard s ponukou miesta v novozaloženom Východoslovenskom národnom divadle (VND) v Košiciach, neváhal a z Bratislavy odišiel.
"Odchod do Košíc som nikdy neoľutoval. Herec by mal ísť vždy tam, kde dostane najviac príležitostí. Pretože dobrým hercom sa stáva len vtedy, keď hrá."
Z Košíc ho vyhnala vojna. Stihol v nich stráviť len jednu sezónu (1937 - 1938). No dostal sa v nej na javisko nielen ako herec. Po prvý raz mal možnosť vyskúšať si aj režisérsky post. So súborom pripravil tri rozprávky a jednu inscenáciu pre dospelých.
"Réžie som sa nebál. Ako režisér som mal porozumenie s hercom. Chcel som, aby sme fungovali na javisku ako spolutvorcovia. Rozhodne som si nemyslel, že herec bez režiséra, nikdy dobrý nebude. Pravdou bolo a ostalo len to, že režiséri dávajú hercom príležitosti. Ale o ostatnom, podľa mňa, rozhoduje chuť herca na sebe pracovať."
Po návrate do Bratislavy zrazu pre Štefana Figuru miesto v Činohre SND nebolo. Preto sa stal členom jeho operetného súboru, v ktorom mohol uplatniť svoje hudobné nadanie a pohybové schopnosti. Roky 1938 - 1940 teda strávil v službách ľahkonohej múzy. V operete vtedy začínala svoju umeleckú dráhu aj Mária Kišonová-Hubová, ktorá spolu s ním zažiarila ako Líza v Lehárovej Zemi úsmevov (1939).
"Hneď po príchode do operety som musel zaskočiť vo Fallovej Madame Pompadour a Grünovej Balalajke. Úlohy v nich som dostal po Vávrovi, ktorý ako Čech musel zo Slovenska odísť. Na ich naštudovanie som dostal týždeň. Takže si viete predstaviť, o akú tvorbu mohlo ísť, ak máte taký krátky čas na zvládnutie textov, spevov aj tancov hneď v dvoch tituloch. A to si dovolím tvrdiť, že som bol dobrý muzikant aj tanečník. Iné to potom bolo napríklad pri Lehárovej operete Zem úsmevov, kde som stvárnil Gustáva. Bol na to čas."
Viac ako dva roky hrávať úlohy operetných mladokomikov však nechcel. Pýtal sa naspäť do činohry, v ktorej v roku 1941 vytvoril asi svoju celoživotnú rolu. Ponúkol mu ju opäť režisér Jamnický.
"Jamnický bol na naše pomery geniálny divadelník. Predtým, ako sa dal na štúdium herectva, venoval sa štúdiu teológie, čo mu umožňovalo prenikať do ľudskej duše. Okrem toho absolvoval aj právo. Čiže poznal zákony duchovné, svetské aj ľudské. Dobré aj zlé ľudské vlastnosti."
Kritika už po profesorovi Spinellim, ktorého Figura stvárnil v Benedettiho komédii Nepoznám ťa v Košiciach, napísala, že sa zrodil komik. Zo všetkých Figurových komediálnych postáv sa však najviac vyníma dvojpostava Tanierika - Kopoviča, ktorú vytvoril v Suchovo-Kobylinovej hre Smrť Tanierika.
"Predtým ako sme začali s Jamnickým robiť na inscenácii Smrť Tanierika, prehovoril mi do duše. Nie však pred celým súborom, ale len medzi štyrmi očami, cestou domov z divadla. Vtedy mi povedal: Vieš čo, teraz musíš na chvíľu nechať svoje ´hračky´ a ja ti dám krásnu rolu. Dal by som ti aj Hamleta, lebo on nebol krásavec, ale teraz budeš robiť Tanierika."
Tanierik bola postava s premieňaním, ktorá si Figuru získala, hoci dovtedy o nej nepočul. A preto Jamnickému sľúbil, že na chvíľu sa bude venovať len divadlu. Figura vtedy slovo dodržal - všetko, čo ho odvádzalo od hereckej práce, išlo bokom.
"S Jamnickým sme pracovali veľmi moderne, pretože to bol režisér, ktorý dokázal nielen oceniť, ale aj prijať invenciu herca. Dopĺňať sa s hercom pri kreovaní postavy ako so mnou pri Tanierikovi. Bola to dvojpostava, ktorá si vyžadovala rýchlu premenu fešáka na úbožiaka alebo opačne. A Jamnický mi prenechal technické vyriešenie tohto problému. Zašiel som teda za priateľom zubárom a dal som si vyrobiť také pokazené zuby, ktoré som si potom, keď som sa obrátil hľadisku chrbtom, nasadil alebo vybral."
Tanierik mal byť Figurovou "smrťou". Nebol. Bol výhrou. Možno preto, že to bola postava, ktorá si od neho vyžadovala iný prístup ako tie ostatné. Dávala priestor jeho fantázii. Umožňovala mu skĺbiť vzťah k herectvu so vzťahom k riešeniu technických problémov.
"V hre Smrť Tanierika som mal byť elegánom aj padúchom. S režisérom Jamnickým sme to vymysleli tak, že som sa len točil okolo svojej osi a za ten čas som sa premieňal raz na jedného, raz na druhého. Stačilo si prilepiť alebo strhnúť obočie, nasadiť či sňať parochňu a vybrať alebo vložiť už spomínané pokazené zuby."
Obecenstvo tieto Figurove "technické" kúsky ocenilo aplauzom. Inscenácia sa vydarila a dodnes sa traduje, že Figura v nej podal svoj životný výkon. Čo teda bránilo tomu, aby sa ako herec viackrát takto zapísal do divadelných análov? Objavil režisér Jamnický vo Figurovi vari niečo, čo iní režiséri nájsť nevedeli alebo nechceli?
"Mal som rád charakterové postavy a hry, ktoré mali nejakú myšlienku, obsahovali filozofické posolstvo o živote."
Desať rokov vydržal Štefan Figura prehliadať "nepriateľstvo" Jána Borodáča, ktorý bol vtedy šéfom Činohry SND a pokúšal sa presvedčiť ho o svojich hereckých kvalitách. Autor hesla o Figurovi v Encyklopédii dramatických umení Slovenska z postáv, ktoré v tomto období vytvoril, dáva do pozornosti napríklad Števa (Ženský zákon, 1934), Waltera Howa (Justícia, 1935), Chlestakova (Revízor, 1936) či Lopuškina (Čaj u pána senátora, 1940). Svoju úlohu pritom zrejme zohrala nielen Figurova tvrdohlavosť, ale aj vášeň pre stereoskopiu. Istá nerozhodnosť, čomu dať prednosť - divadlu alebo vynálezcovstvu v tejto oblasti.
"Na gymnáziu vo Svätom Jure sa mi raz dostal do rúk stereoskop. Pozrel som sa do neho a stereoskopia ma chytila na celý život. Neprestával som na ňu myslieť. Musel som jej venovať všetok svoj voľný čas. Aj keď sa zo mňa nestal druhý Edison, sú na mojom konte aspoň dva patenty z tejto oblasti. "
Potom, keď Borodáč neuznal ani jeho výkon v Smrti Tanierika, sa však predsa niečo v ňom zlomilo a z divadla odišiel. Musel už brať ohľad nielen na seba, ale aj na rodinu - ženu a malú dcérku.
"Renáta Šimanová bola najskôr mojou partnerkou v operete, s ňou sme sa dlho dušovali, že za žiaden svet si spolu nič nezačneme, lebo sa k sebe nehodíme. A predsa sa stala mojou druhou ženou, s ktorou som prežil krásnych 37 rokov."
Stal sa pracovníkom Združenia štátnych a verejných zamestnancov (1942 - 1944). Ako kultúrny referent organizoval rôzne podujatia po celom Slovensku, ale najradšej si spomína na zájazdové divadelné predstavenia.
"Nevymysleli sme nič nové, len sme obnovili po dohode s intendantom Brezinským zájazdy Činohry SND po vidieku. Hrala sa na nich Mirandolína, Ženský zákon a ďalšie. Odozva medzi ľuďmi, ktorých zrazu vo vojnových rokoch opäť niečo spájalo, bola veľká. Vtedy sa vrátil z nemeckého väzenia Andrej Bagar a veľmi túžil opäť hrať. Ako organizátorovi týchto zájazdov mi navrhol, že s Hanou Meličkovou naštudujú hru Milana Begovića Bez tretieho. Vyšlo to. Šnúra, na ktorej si naozaj zahrali dosýta, mala veľký ohlas. Jedna z jej repríz v Piešťanoch bola dokonca za účasti samotného autora. Poslednú šnúru s Bagarom, Budským a Bancíkovou vo francúzskej hre Ľúbosť, sme pripravili v lete 1944 roku. Potom prišiel príkaz predstavenia zastaviť a Bagara stiahnuť z javiska."
Zo Štefana Figuru sa stal kultúrny referent a divadelný manažér po náhodnom stretnutí s priateľom zo školských rokov. Úvahami o druhom odchode zo SND sa však zaoberal už pred ním. Svedčia o tom napríklad Figurove plány o založení Umeleckého bábkového divadla s vtedajším šéfom výpravy SND, maliarom Jánom Ladvenicom a koncesná listina z roku 1942, ktorú na divadlo dostali.
"K bábkovému divadlu ma to nesmierne ťahalo. Na oživovaní tých postavičiek z dreva bolo niečo fascinujúce. Pre mňa to bola napríklad výzva na prácu s hlasom, pre Ladvenicu s postavičkami. Už vtedy bol známy svojou figúrkou Janka Hraška. Ale nakoniec z toho nič nebolo. V Bratislave sme nenašli vhodný priestor na hranie: sokolovňu na Hlbokej ulici sme nezískali, z prenájmu Grémia bratislavských obchodníkov zišlo a v židovskom opustenom templi na Heydukovej ulici, ktorý nám ponúklo mesto, sme zas nechceli hrať my. A ako naschvál sme vtedy vplyvom vojnových udalostí stratili aj svojho hlavného sponzora."
Iným dôkazom toho, že sa Štefan Figura nebál kráčať životom po rôznych cestách, boli jeho nakladateľské aktivity. V sezóne 1940/1941 napríklad s kolegom Lehotským vydal herecký kalendár. Divadlo však vždy bolo akýmsi magnetom, ktorý ho nadlho od seba nepustil. Veď keď v roku 1943 zakladali v Prešove nové divadlo, patril medzi tých, o ktorých tu vážne uvažovali na vedúcich postoch. Napokon, opäť po "dobroprajnom" zásahu Borodáča, aj keď poslednom, do Prešova necestoval. A pri zakladaní tretieho slovenského divadla nebol.
"Naše vzťahy s Borodáčom sa upravili až po jeho návrate z Košíc, kam ho po vojne poslali budovať Východoslovenské divadlo. Akoby sa všetko predtým nebolo ani udialo. Dal mi aj herecké príležitosti a začal akceptovať herca ako rovnocenného partnera v tvorbe."
V roku 1944 sa Štefan Figura vrátil do Slovenského národného divadla a ostal v ňom až do svojho odchodu do dôchodku. Mal možnosť sledovať ako sa dokázal zo zmenenými podmienkami vyrovnať nielen Borodáč, ale aj iní herci, režiséri či ľudia z jeho okolia.
"V roku 1949 mi ponúkali funkciu umeleckého šéfa nového súboru Dedinského divadla. Neprijal som ju. Ako riaditeľ Dedinského divadla by som mal povinnosť každý večer predstúpiť pred divákov a presviedčať ich o výhodách roľníckych družstiev. Mne však stačilo prísť do Svätého Jura a pozorovať, ako tragicky zasahuje kolektivizácia ľudom do života."
Najcitlivejšie z Figurovho okolia všetko vnímal Ján Jamnický. Preto sa pre niektorých nečakane po roku 1948 utiahol do ústrania.
"Režisér Jamnický v nových podmienkach nemohol tvoriť. Mal inú predstavu o slobode a živote človeka. Nedokázal stráviť nastupujúcu ideológiu a dobu, o ktorej druhí hovorili, že umelecké slovo v nej bude kvitnúť. Kvitlo, ale nie to, na ktorom Jamnickému záležalo. Aj ja som zrazu hral len samé úlohy kolchozníkov. Nebol som však tvorca, len herec - interpret. Navyše Jamnický od hercov vždy vyžadoval niečo viac ako bežnú rutinu. Bol tvorcom avantgardného a nie realistického divadla."
Štefan Figura má deväťdesiat. Napriek tomu si musí do kalendára zapísať každú návštevu, aby nezabudol, že vtedy má byť doma. Aby sa náhodou nevybral na prechádzku po meste, nenaplánoval si výlet alebo nemal tradičné stretnutie s priateľmi na lodi Grácia. Jednoducho, aby mal čas sa s vami porozprávať.
Pán Figura ma domov pozval zámerne. Na prvom stretnutí sme totiž hovorili o mnohých témach, ale k jednej sme sa predsa nedostali - k technike.
"Nestal som sa veľkým hercom, lebo hneď potom, ako som docielil na javisku nejaký úspech, venoval som sa zas svojej stereoskopii."
Pri otcovi sa podučil stolárstvu, získal aj vzťah k remeslám. No remeselníkom sa nikdy nestal. Stal sa umelcom, podnikateľom a vynálezcom.
"Patrím k ľuďom, ktorí myšlienkami stále lietajú vo vzduchu. Musia niečo vynachádzať a zlepšovať. Stále majú nejaký nedoriešený problém, ktorý im nedá spávať."
Získala si ho najmä optika. Dôkazom toho sú mnohé predmety, ktoré pán Figura uchováva vo svojej pracovni. Napríklad taký epidiaskop, ktorý kedysi navrhol pre deti ako hračku. Bol to prístroj snímajúci obrázok a premietajúci ho na stenu.
"Nechcem sa chváliť, ale musím povedať, že to, čo som vymyslel a vyrobil, malo úspech. Škoda len, že som vtedy nevedel, ako dobre sa dá na podobných vynálezoch zarobiť. Vojaci mi napríklad za využitie polarizačného filtra v telegrafii boli ochotní zaplatiť 50-tisíc korún, ale ja som si zo skromnosti vypýtal len desatinu z tej sumy."
Štefan Figura je autor viacerých československých patentov a zlepšovacích návrhov z oblasti mechaniky a optiky (dvojobraz v stereoskopickej fotografii, 1967; projektor na diarámiky a filmy, 1974), ktoré sa uplatnili aj vo svete. Len na pôde vlastného divadla Figuru -zlepšovateľa nedocenili.
"Zlepšovací návrh pre divadlo som navrhol s perspektívou jeho uplatnenia vo veseloherných, hudobných alebo operetných predstaveniach. V inscenáciách, ktoré si vyžadovali artisticko-ekvilibristické výkony herca. Jeho použitie umožňovalo vzbudiť dojem, že herec je akrobat alebo znázorniť nejakú katastrofu."
Tento zlepšovateľský návrh zasahujúci do scénografie z dielne Štefana Figuru sa zrodili zrejme tak, ako tie predchádzajúce - z prebytku fantázie, ktorú nemohol uplatniť na divadelnom javisku. Pretože v tých časoch sa venoval viac práci v divadelnom klube ako umeleckej tvorbe.
"Keď som tento návrh podával, nevedel som, v akej inscenácii by sa dal použiť. To pre mňa vtedy nebolo podstatné. Podal som ho vari z predtuchy, že sa taká hra nájde."
Našla sa - stala sa ním poľská pôvodina o Jánošíkovi Na skle maľované, ktorá má dnes za sebou už šesťstú reprízu. Kto by však vtedy tušil, že práve uplatnenie Figurovho zlepšovacieho návrhu v nej sa stane predmetom dlhoročných sporov medzi autorom a zástupcami divadla. Súdov. Bojom o pravdu s doteraz otvoreným koncom a naštrbenými vzťahmi medzi tými, ktorých sa spor o autorstvo šikminy použitej v spevohre Na skle maľované bezprostredne dotýkal. Akoby sa zabudlo, že to nebolo po prvý raz, čím Figura nejakým svojim "výmyslom" prispel k technickému riešeniu inscenácie.
"V Škole žien (1948) mi režisér Karol L. Zachar zveril postavu Alaina. Pani Beta Poničanová hrala slúžku v domácnosti, s ktorou sme vo chvíľach samoty kritizovali svojich pánov. Režisér rozhodol, že pri tom rozhovore s ňou budem ležať s rukami za hlavou. Vtedy som v jednom momente, keď som jej vysvetľoval aký je môj pán, začal gestikulovať nohou a tým som výrazovo podoprel slovo. Opäť to bola na našom javisku novinka, ktorej obecenstvo vrelo aplaudovalo. To dovtedy nebývalo."
Pri práci v divadelnom klube mohol uplatniť aj svoje sociálne cítenie a organizačný talent. Okrem toho v ňom mohol bližšie spoznať kolegov hercov nielen po umeleckej, ale aj ľudskej stránke.
"Mal som rád nadaných hercov, ktorí prišli do divadla skromne - ako Vlado Müller alebo Ivan Mistrík. Keď som napríklad videl sedemnásťročného Müllera zahrať sedemdesiatročného popa, o jeho talente som viac nepochyboval. K herečkám, s ktorými som si veľmi dobre rozumel, patrila najmä Hana Meličková. Videl som v nej akúsi svoju druhú mamu. Zvykla mi poradiť, usmerniť ma. Na skúškach som sedával vždy pri nej. Prvú úlohu po jej boku som dostal vo Vejári lady Windeermerovej. Neskôr som hral Meličkovej syna, vnuka, manžela a myslím si, že aj starého otca."
Po rokoch Štefan Figura priznáva, že ani on nemal jednoduchú povahu. Citlivo vnímal každú udalosť, a tak sa ľahko dostal s mnohými do potýčky, alebo podobné situácie riešil aj odchodom z divadla. Preto jeho herecká kariéra nikdy netrvala dlho a posledné Figurove herecké úspechy sa spojili s obdobím pôsobenia režisérov Tibora Rakovského a Miloša Pietora v Činohre SND.
"Vo Valéryho hre Môj Faust (1980) mi režisér Rakovský dal postavu Lokaja, ktorý má možnosť predniesť svoj monológ s významným obsahom. V inscenácii hry Garderobier (1985) mi zas režisér Pietor zveril úlohu Geoffreya. Pietor o nej hovorieval, že je to kabinetná príležitosť pre staršieho herca, aby zahral to, k čomu v živote dospel. V obidvoch inscenáciách som hral po boku vynikajúceho Ctibora Filčíka."
Na javisku boli doménou Štefana Figuru nenápadné typy rôznych profesií, ktoré dokázal portrétovať precíznou kresbou charakteru. Mimo javiska už spomínaná stereoskopia. Tá mu nedala pokoj ani pred dvadsiatimi rokmi, keď odchádzal z divadla do dôchodku. Dnes je to možno prekonaná vedecká oblasť. Rôzne meotary a premietacie prístroje nahrádzajú počítače. No počítače podľa pána Figuru necibria fantáziu, a tak naďalej podniká výpravy do sveta vedy a techniky vo svojom obľúbenom odbore, aby ešte niečo pre Scholu ludus vymyslel. Píše svoje divadelné spomienky a užíva si života.
|
ročník V., číslo 2-3, november-december 2000
