|
DNI RUSÍNSKEHO DIVADLA V BRATISLAVE
DO
TRETICE VŠETKO DOBRÉ ...
KATARÍNA
DUCÁROVÁ
Necelých
päťsto kilometrov medzi západom a východom našej
republiky je často, najmä v divadelných súradniciach,
neprekonateľná vzdialenosť. Nie preto, že by na trase
medzi Bratislavou a Košicami a ďalšími východoslovenskými
mestami, v ktorých pôsobia divadlá, nebolo vlakové,
cestné alebo nebodaj letecké spojenie. Príčina je
prozaickejšia. Niet toho, kto by bol ochotný vyslať
kritika alebo novinára na cestu, aby podal správu o divadelnom
živote. O živote,
ktorý akoby natruc pulzuje aj za bratislavským chotárom.
A za obidvoje, teda cestu a správu, mu ešte aj
zaplatil. Keď
tento problém začali „vidiecke“ divadlá riešiť, prišli
na dva spôsoby, ako divadelnej kritike a širšej
verejnosti predviesť, čo v istom časovom období
vytvorili. Boli to interné prehliadky tvorby alebo zájazdy
do Bratislavy. V prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča
na konci divadelnej sezóny 2001/2002 už po tretí raz dali
prednosť druhej zo spomenutých možností.
VPUSTIŤ
CUDZÍ ELEMENT
Ak
si však niekto myslí, že nájsť v Bratislave
priestor, v ktorom by boli ochotní na niekoľko dní
prepustiť svojej javisko „cudzincom“, je jednoduchá záležitosť,
tak mu treba povedať, že sa hlboko mýli. Okrem iného
preto, že ten, kto sa chce dostať na niektorú z renomovaných
bratislavských scén, nebýva žiaden milionár, ale
divadelný súbor, ktorý má hlboko do vreca. Bohatý je
len jediným – vlastnou tvorbou, ktorá by mohla byť zárukou
zisku pre hostiteľa. Keby mal istotu, že divák nepohrdne
ponukou „vidieckeho“ divadla.
Lenže práve taká záruka neexistuje. Skôr je
pravdepodobné, že v hľadisku bude sedieť veľmi
skromný počet divákov. A to je potom hneď niekoľkonásobné
fiasko.
DVA
POBYTY V STOKE
Divadlo
Alexandra Duchnoviča je divadlom národnostným. Na rozdiel
od niektorých iných podobných súborov sa však neusiluje
deklarovať svoju „cudzosť“, ako už nie raz upozornila
odborná kritika, v
slovenskom divadelnom kontexte. Veď, na čo by to bolo?
S kým by v tom
prípade konfrontovalo kvalitu svoje tvorby? Udržiavalo
kontakty? Takto má na výber. A sympatické je, že sa
chce porovnávať s najlepšími nielen na domácej pôde.
Keď sa divadlo v roku 1994 rozhodlo urobiť prvý
krok smerom k veľkej Bratislave, obrátilo sa na
svojho rodáka a bývalého režiséra Blaha Uhlára.
Za obdobie, keď v ňom pôsobil na režisérskom
poste, naučil tamojších hercov nielen inak divadelne
myslieť a hrať, ale najmä nebáť sa experimentu. Hoci
takého, aký si práve vtedy
naplánovali urobiť. Prísť hrať z východu
na západ. Z malého do veľkého mesta.
Uhlár pamätajúc si, že v Prešove mal možnosť
vytvoriť viaceré svoje zaujímavé inscenácie, im vtedy už
ako šéf bratislavskej alternatívnej scény ponúkol zázemie
vo svojej Stoke. Zrodili sa prvé Dni rusínskeho divadla.
Duchnovičovci, ako ich zvyknú v divadelných kruhoch
familiárne nazývať,
sa vtedy predstavili piatimi inscenáciami - M.
Karásek: Skrat, N. V. Gogoľ: Ženba, L. Smoček: Bludisko,
N. Machiavelli: Mandragora, B. Uhlár, M. Karásek: Záha.
Divadlo A. Duchnoviča hosťovalo v Stoke aj o päť
rokov neskôr. V roku 1999, keď sa uskutočnil druhý
ročník Dní rusínskeho divadla. „Sme presvedčení,
že mnohí Bratislavčania ešte nemali možnosť počuť
ako znie materinský jazyk ich spoluobčanov rusínskej národnosti
žijúcich na severovýchode Slovenska,“ mohli sme si
vtedy prečítať v bulletine. A bola to pravda.
Pred uvedením každej zo štyroch inscenácií (F.
M. Dostojevskij: Dedina Stepančikovo, E. Ionesco – Plešatá
speváčka, A. P. Čechov: Pytačky a Svadba, M. J.
Saltykov-Ščedrin: Dejiny jedného mesta) ste v malej
sále veľa Bratislavčanov, ktorí by nemali rusínske
korene, nevideli.
Tí, čo v nej sedeli, boli zväčša rodáci alebo kritici.
Žeby zo zdvorilosti? Lebo úprimne povedané, nie každý
pretrpí fakt, že do divadelného hľadiska musí prejsť
cez krčmu s klientelou inej krvnej skupiny a ona je
jeho súčasťou. To si radšej na divadlo nechá zájsť
chuť. Tobôž ak nepatrí medzi priaznivcov alternatívnych
metód tvorby, s ktorými sa v Stoke pracuje a o
umeleckých výsledkoch akéhosi divadla z východu
toho veľa nevie.
GENERÁLNY
ÚTOK NA BRATISLAVU
Putovať
za bratislavským divákom aj do tretice do Stoky? Ponúknuť
potenciálnemu publiku zvyknutému sedieť v pohodlných
kreslách opäť iba miesta na tvrdých stoličkách? Nepoučiť
sa z predchádzajúcich pobytov? Ignorovať fakt, že
divadlo mnoho ľudí považuje
za spoločenskú záležitosť, a preto tam, kde podľa
nich nemôžu mať stretnutia s umením
patričnú úroveň, jednoducho neprídu?
Neviem si predstaviť tvrdší oriešok, ktorý musel ansámbl cieľavedome vedeného DAD tento rok rozlusknúť.
Pretože svoje zohrávala vďačnosť za predchádzajúce
prichýlenia, ale aj vedomie, že je čas na ambície vstúpiť
do širších divadelných konfrontácií. „Dozreli sme a nepochybne
patríme k tomu lepšiemu, čo je v súčasnom
slovenskom divadelníctve,“ nechali sa počuť na začiatku
divadelnej sezóny 2001/2002 prešovskí divadelní
tvorcovia. A bolo to treba dokázať.
Tretí ročník Dní rusínskeho divadla v Bratislave
sa začal 4. júna. Podujatie, ktoré malo svoj prológ na
Malej scéne SND, pokračovalo a zavŕšilo sa ku
koncu prvého júnového týždňa v Divadle Astorka
– Korzo ´90, zaštítilo a finančne podporilo
Ministerstvo kultúry SR.
Divadlu A. Duchnoviča však na obidve tieto prestížne
scény dopomohol aj chýr o progresívnej dramaturgii.
Prvé zmienky o nej sú však podstatne staršieho dáta
a vyslovili ich tí, čo mali možnosť tvorbu divadla
dlhodobejšie sledovať. Pripomína ich aj tento citát:
„Divadlo A. Duchnoviča si uvedomuje odkázanosť
na divákov vo svojom zájazdovom regióne, preto v každej
sezóne pripravuje aspoň jeden titul s neskrývanou
ambíciou uplatniť ho najmä mimo svoje sídlo.“
PROLÓG
Päťdňová prehliadka alebo menší festival tvorený
výberom z najlepších inscenácií posledných dvoch
sezón sa začal na pôde Slovenského národného divadla
predstavením Za jasných nocí. Vzniklo dramatizáciou
šiestich poviedok Vasilija Šukšina. Autorom dramatizácie
Šukšinových obrazov zo života sovietskeho dedinského človeka
bol dramaturg Vasiľ Turok, ktorý už takmer dve desaťročia
formuje repertoár divadla, prekladá preň do rusínskeho
jazyka diela svetových klasikov i súčasných autorov
a píše hry. Šije texty súboru priamo „na telo“.
Inscenáciu, tiež rozdelenú do šiestich častí
(Utrpenie mladého Vaganova, Skaličený, Tvrdohlavý, Mille
pardone, madame!, Materinské srdce, Modlitba za náhradný
život), medzi ktorými nebola výrazná vzájomná súvislosť,
režijne pripravil Matúš Oľha. Alebo, že by predsa, aj
keď v nich nevystupovali spoločné postavy, nezobrazovala
sa rovnaká téma ... Osamelosť!
Priznám sa, práve v ten večer som očakávala
najprázdnejšie hľadisko. A zaručene som nebola
jediná. Otvorenie prehliadky s najmenej známou inscenáciou
sa nedalo brať inak ako vabank. O to príjemnejší
bol pohľad do sály, ktorý mohol potešiť aj prešovský
súbor. Na ich herecké výkony v bizarných postavičkách
šiestich príbehov, sa prišli pozrieť aj omnoho známejší
bratislavskí kolegovia a zástupcovia odbornej obce.
Hra o všetko vyšla. Po Bratislave sa na hosťovanie
divadla začalo šíriť priaznivé echo.
DNI
V ASTORKE
Štyri
z piatich titulov, ktoré DAD zo svojho bežného
repertoáru do Bratislavy priviezlo, odohralo v priestoroch
Divadla Astorka – Korzo ´90 na Suchom mýte.
Boli to Schillerovi Paraziti,
Gončarovov Oblomov, Steinbeckova Planina Tortilla a
La musica Karola Horáka.
V článkoch, ktoré o nich písali, autori
upozorňovali okrem iného na fakt, že išlo napospol o náročné
a kvalitné predlohy, ale vybrané a interpretované
tak, aby rovnako dobre ako festivalové výberové
 |
|
A.
Gončarov: Oblomov, DAD Prešov, réžia Matúš
Oľha, 2000
Foto:
Pavol Kovaľ |
poroty
oslovili aj priemerne divadelne rozhľadeného diváka. Zájazdové
obecenstvo v dedinách a dedinkách na severo-východnom
cípe Slovenska, ktorých pomaly na mapách niet. Pritom skúste
nájsť hru preloženú do rusínskeho jazyka. Nenájdete.
Takže divadlu neostáva iné ako si preložiť, prípadne
aj upraviť a zdramatizovať každého autora, ktorého sa
rozhodnú hrať.
Nemenej zaujímavé však bolo, že všetky tieto
inscenácie, ktorých výpovede (zjednodušene povedané o ľuďoch
- ich slabostiach, radostiach, láskach, snoch, túžbach či
charakteroch) navzájom pôsobili vo zvláštnej symbióze a syntéze,
pripravili v Prešove dvaja hosťujúci režiséri, o ktorých
je známe, že sú z dvoch generácií.
Tri naštudoval mladší Rastislav Ballek, dve inak
profilovaný a svojský Matúš Oľha.
Režisér Ballek rozšíril rady tých, ktorí
neodolali príležitosti pracovať s hereckým potenciálom
divadla vtedy, keď prijal
ponuku inscenovať dramatizáciu Schillerových Parazitov
s podtitulom Óda na radosť.
Komédiu z úradníckeho prostredia. Keby sa však
divákom neprezradil autor literárnej predlohy, určite by
neverili, že vznikla pred viac ako dvesto rokmi.
Toľko sa v nej dostalo na scénu nečakaných
obrazov zo súčasného života. Toľko to vzbudzovalo predstáv a asociácií. Ide totiž
o to, že minister, ktorý
práve nastupuje do úradu si chce preveriť
pracovitosť, lojalitu a charakterové vlastnosti
svojich úradníkov, aby jedného z nich mohol vymenovať
za veľvyslanca v susednom štáte.
Ako žiť a prežiť bez zavrhnutia vlastnej
identity, ako sa dostať k svojmu cieľu bez toho, aby
to bolo na úrok iného, v rozpore
....o tom neboli len Paraziti. Bol to aj Oblomov a ďalšie
inscenácie.
„Je
úplne iné inscenovať dramatizáciu románu, ako postaviť
hru pôvodne napísanú, ktorá už má isté scénické
tradície,“ charakterizoval prácu na Oblomovovi pred
jeho premiérou režisér Matúš Oľha, ktorý v tomto
divadle vytvoril už viacero zaujímavých inscenácií.
Oblomov, tragikomický príbeh „zbytočného človeka“, je práve jedna z nich.
Divadlo A. Duchnoviča sa s ňou dostalo napríklad
na festival Setkání / Stretnutie do českého Zlína. A predstaviteľ
Oblomova, Eugen Libezňuk, bol za svoj výkon v postave
nominovaný v ankete Dosky 2001 na cenu za
najlepší mužský herecký výkon.
Eugen Libezňuk ho však musel podať najmä na
jednom, povedzme trochu zvláštnom mieste – v posteli.
Veď aj v bulletine sa k inscenácii z Oľhovej
tvorivej dielne píše:
„Ležanie
u Iliu Iljiča nebolo ani nutnosťou ako u chorého
alebo ako u človeka, ktorému sa chce spať, ani náhodou
ako u toho, kto ustal v robote, ani príjemným
stavom ako u lenivcov: ležanie bolo u neho normálnym
stavom. Oblomov keď bol doma – a on bol skoro stále
doma – len ležal a ležal, stále v tej istej
izbe, ktorá mu slúžila ako spálňa, kabinet i ako
hosťovský salón.“
 |
|
Friedrich
Schiller: Paraziti, DAD Prešov, réžia Rastislav
Ballek, 2001
Foto:
Pavol Kovaľ |
Pravda hercov, keď už sme pri nich, ktorí
bratislavské publikum za pár minút vždy vtiahli do deja,
by som mala menovať viac. Vlastne všetkých, lebo to inak
nejde - E. Libezňuk, S. Hudák, J. Tkáč, Ľ. Lukačíková,
Ľ. Mindoš, J. Sisáková, T. Kučerenková, M. Marko, S.
Škovranová, I. Stropkovský, V. Rusiňák, A. Kučerenko,
I. Latta, D. Rusinková, Z. Haľamová, J. Pantlikáš. Boli
takpovediac stavebnými kameňmi každého predstavenia.
Svojim hereckým prejavom sa postarali o to, že rusínčina
nebola pre divákov cudzí jazyk, ale čosi ako lahôdka,
ktorou mohli servírovať interpretáciu svetovej klasiky, súčasnej
dramatickej spisby aj pôvodnej slovenskej tvorby.
Poskytli nám príležitosť zaviesť reč na Rusínov
naozaj s kadekým. Jedným z nich bol Nikita Slovák,
ktorý práve vtedy s Rusínmi doslova žil. S režisérom
Jakubiskom ako scenárista pripravoval o nich pre Európsku
úniu dokumentárny film pod názvom Farebné kamienky. A tak
slovo dalo slovo - až sme sa dostali k úvahám na tému:
čo pre Rusínov môže znamenať ich divadlo. Povedal:
„To divadlo je pre nich akoby nádrž so živou vodou. Je
to tepna, cez ktorú prúdi životodarné slovo v rusínčine.
Sú to ľudia, ktorí tak ako kedysi v stredoveku
komedianti, dnes vyrážajú na cesty, aby aj do tých najodľahlejších
dediniek priniesli ľudom ich slovo.“
EPILÓG
Po Parazitoch Rastislav Ballek v Divadle
Alexandra Duchnoviča vytvoril ďalšie dve predstavenia.
Inscenoval Steinbeckovu Rovina Tortilla aj hru súčasného
slovenského dramatika Karola Horáka
La musica.
Aj na začiatku druhej spolupráce tandemu Turok –
Ballek bolo literárne dielo. Román o živote
kalifornských chudákov španielskeho pôvodu, ktorým na
seba po prvý raz upozornil
americký spisovateľ John Steinbeck.
A výsledok? Predstavenie, v ktorom účinkuje niekoľko na všetko (úskoky, lži, krádeže, chudobu)
odhodlaných chlapov, ktorí sa z „lepšej spoločnosti“
dobrovoľne vyradili. Podľa diváckych reakcií úspešný
kasový komediálny kus, v ktorom sa ide postavám až
pod kožu. Na kožu hercom v istom momente dovidíte určite.
„Napísať dramatický text a nechať ho v šuplíku
neznamená pre autora nič. Mám šťastie, že v DAD-e
o mňa majú záujem“, konštatoval dramatik Karol
Horák pred premiérou svojej hry La musica v Prešove.
Príležitostne mu tento kompliment dramaturg divadla Vasiľ
Turok vrátil: „Aby mohol vedľa takých veličín ako Šukšin,
Schiller, Steinbeck a Gončarov figurovať súčasný
slovenský dramatik, to si vyžaduje, aby ten autor bol
autor.“
Hru La musica tvorí akýsi prierez životom jednej
malej rodiny na pozadí svetových dejín a hudby ako
symbolu večnosti. Keďže
v tomto divadle sa pracuje viac s významnými scénickými
prvkami (rebríky v Parazitoch, posteľ a bicykel
v Oblomovovi) ako s veľkými výpravami,
tento príbeh je inscenovaný len za pomoci klavírneho krídla. Hudobného
nástroja, z ktorého môžu plynúť lahodné tóny,
na ktorom môže stáť soška Chronosa (neskôr ožije a neúprosne
každému vymeria čas), do ktorého možno kohosi ukryť
alebo tiež pochovať.
Klavír je tak priestorom domova, zbožňovaným aj
nenávideným hudobným nástrojom, kusom nábytku, svedok
vtipne naznačeného ľúbostného aktu, „truhlicou“
spomienok na konkrétny historický čas (vojny, fašizmus,
komunizmus....) a s ním spojené kompromisy, ktorých
sa človek dopustí v snahe prežiť...
„Kto nechce vidieť divadlo, vyhovorí sa na
jazyk“, skonštatoval ktosi pred tretími Dňami rusínskeho
divadla v Bratislave. Nevyhovoril sa nikto. Nikto ani z bratislavských
predstavení Divadla Alexandra Duchnoviča neodišiel. Nemal dôvod. Bolo to „dobré divadlo“. Hrané po rusínsky. Čo na tom? Nič. Ba, predsa. Práve u nás
vraj pôsobí jediné profesionálne divadlo, ktoré hrá v jazyku
Rusínov žijúcich kade-tade po svete a mnohí o tom
nevedia. Zobrali ho „za svoje“... To je najdôležitejšie
na tejto polvete z posledného záznamu, ktorý som si
urobila o tretích Dňoch rusínskeho divadla v Bratislave.
|
