IV. Stretnutie bábkárskej V4 v Nitre – stretnutím bábkárskych škôl
Konečne našlo svoju tvár!
OĽGA PANOVOVÁ

Až po skončení IV. Ročníka podujatia možno povedať, že  Stretnutie konečne našlo svoje  miesto medzi divadelnými festivalmi na Slovensku i v priľahlých krajinách. Jeho organizátori sa sústredili  na prezentáciu semestrálnych, absolventských prác i samostatných prác študentov bábkarských i  alternatívnych fakúlt višegrádskej štvorky a priestor poskytli aj prednáškam o metódach pedagogickej práce. Doposiaľ sa poslucháči bratislavskej Činohernej a bábkarskej katedry VŠMU predstavovali v rámci festivalu Bábkárska Bystrica. Pokus o širšiu konfrontáciu bábkarského školstva krajín V 4 v Banskej Bystrici však celkom nevyšiel, aj pre nedostatok priestoru. Preto treba uvitať, že sa pre otázky výchovy bábkarského dorastu vytvorila v Nitre špeciálna platforma. (Medzinárodný festival vysokých divadelných škôl Istropolitana a jej pendant v Brne a v Prahe  sa  orientuje predovšetkým na činoherné divadlo.) Ďalšou vítanou novinkou bol hosť, ktorý nepochádzal z krajín V 4, prostredníctvom ktorého sa spestrila ponuka a rozšírila možnosť konfrontácia.

Z jedenástich predstavení Stretnutia 2002 ma skutočne zaujali iba dve: Popoluška v podaní hosťa – pedagogičky Sofijskej školy, herečky Zheni Pashovej a Kroky do tmy, dielo prvákov z Bratislavy. Celkove boli pre mňa podnetnejšie informácie o metódach výučby. Prednáška pedagógov Piotra Damulewicza a Wieslawa Czolpinského z Bialystoku venovaná divadlu predmetu, ťažiskovej téme v učebnom programe  tejto poľskej školy. Ešte presvedčivejšia bola praktická ukážka metódy Dialogické konanie, ktorá tvorí hlavný predmet na Katedre autorskej tvorby a pedagogiky v Prahe. Predviedli ju poslucháči pod vedením pedagógov dr. Evy Slavíkovej a dr. Michala Čunderleho. Škoda len, že oboje sa konalo v čase, keď boli ostatní účastníci Stretnutia zaneprázdnení inými aktivitami.

V dramaturgii štvrtého ročníka podujatia nadobudli prevahu ucelené, 50 až 90 minutové  inscenácie. K tomuto obrazu  prispela predovšetkým prezentácia VŠMU s „veľkými“, výpravnými a myšlienkovo náročnými dielami (S.Canev a M. Krleža: Johanka z Arcu a jej druhá smrť, W.Saroyan: Tracyho tiger, Sofokles: Antigona). Vývoj bratislavskej školy nasvedčuje tomu, že experimentálno – hravé seminárne a ročníkove práce, ktoré sa  objavovali najmä v spojení s menom pedagóga Andreja Pachingera, neboli vedome pestovanou líniou. V posledných rokoch tu začali vo výučbe prevládať činoherné a dokonca i spevoherné inscenácie. (Pedagógovia sa zrejme  snažia dokázať tak umeleckú rovnocennosť bábkového divadla.) Činohernou manierou bola poznačená aj réžia poslucháčky Veroniky Beleševičovej. Rozprávku Popoluška naštudovala v realistickoopisnom duchu, pričom úplne neadekvátne použila hudbu z baletu S. Prokofieva. Porovnanie tejto výpravnej inscenácie so skromnou Popoluškou a la´ divadlo jedného herca  Zheni Pashovej dáva odpoveď na častú otázku: čo je špecifikum bábkového umenia? Karikatúrno - anekdotické spracovanie známej rozprávky bulharskou herečkou obecenstvo rozosmialo i dojalo. Rečovú bariéru hravo preklenula temperamentným a plne angažovaným herectvom. Zrozumiteľne pretlmočila myšlienku  rozprávačky - dobrej víly, že aj chudobné dievča má právo na lásku. Poslucháči  z Bratislavy tak mohli vidieť jednu z najrýdzejších podôb bábkového divadla.

Ak je dramaturgia prehliadky založená na konfrontácii hotových prác, do značnej miery  závisí od aktuálnej ponuky katedier. No aj v rámci obmedzených možností  by sa mohli organizátori pokúsiť aspoň jednotlivé ročníky Stretnutia zjednotiť ústrednou témou, či technikou. V roku 2002 sa tu napríklad objavili dve inscenácie divadla predmetov. Zaujímavá konfrontácia v oblasti divadla predmetov sa ale plne realizovať nemohla, pretože to, čo sľuboval bulletin, nezodpovedalo tomu, čo sme skutočne videli. Inscenácia Naše vnímanie lásky podpísaná kolektívom Bialystockej akadémie v pedagogickej réžii P. Damulewicza iba názvom sľubovala kolektívnu autorskú výpoveď.  Poslucháči prvého ročníka mali zadanie: elementárna herecká práca s predmetom. No výsledok pôsobil skôr ako dielo pedagóga. Z inscenácie sa vytratila radosť z kolektívnej tvorby, herecova  individualita ako aj proces spontánneho objavovania sveta predmetov. Prínosnejšia by bola prednáška ilustrovaná kratšími ukážkami  jednotlivých typov, či etáp  cvičení s predmetom.  Stálo by  za úvahu zmeniť spôsob prezentácie škôl alebo aspoň prenesenie ťažiska z hotových inscenačných tvarov na etudy, kratšie sekvencie a pod. Prierez práce za dlhšie obdobie by mohol napríklad ukázať proces osvojovania si jednotlivých techník, metód a postupov.

           Dodnes podnetné je staré, ale stále hravé divadlo predmetov  Haprdáns – Hamlet čili princ dánsky  práve jubilujúceho Ivana Vyskočila (zakladateľa Katedry autorskej tvorby a pedagogiky na DAMU v Prahe.) Známu Shakespearovu tragédiu demonštruje  I. Vyskočil pomocou varešiek a hrncov. Bola by to vhodná ukážka špecifiky bábkového typu autorského divadla. Na oblasť animácie predmetov sa mohlo napokon  zamerať aj premietanie videozáznamov, či filmov, ktoré boli ďalšou novinkou IV. Stretnutia. Snaha zahrnúť do programu aj príbuzný animovaný film má svoju logiku, no vzhľadom na časové možnosti je takéto obohatenie podujatia už fyzicky nezvládnuteľné. Projekcie Švankmajerových majstrovských diel, špeciálne privezených z Prahy,  ani pri najlepšej vôli nebolo možné stihnúť.

Na IV. Stretnutí sa objavili aj revuálne programy. Etudy s marionetami (z Bialystoku), precízne vypracované sólové výstupy, pripomínali povinnú jazdu v krasokorčuľovaní. Leporelo Kistotal@bubab.hu - Budapešť bolo zase zostaven z etúd kabaretno-silvestrovského razenia kolísavej, prevažne slabšej úrovne. V pásme Kroky do tmy  (Bratislava) sa podarilo v obrazoch – obrázkoch  (Musorgského hudba bola len počiatočným impulzom k tvorbe,  nešlo o jej ilustráciu) vyjadriť pocity, myšlienky, či pocity so zmyslom pre rytmus, materiál a kompozíciu jednotlivých častí  i celku.  V teréne rozmanitých techník (materiál, tieňové divadlo, luministračné divadlo, predmety a i.) sa prváci pohybovali obdivuhodne suverénne. Vec náhody, talentu, alebo umeleckej intuiície, ktorú ešte nezničili vedomosti?  Ročník M. Žuchovej našiel pochopenie a dôveru zo strany vedenia. Je príznačné, že v prípadoch, kde poslucháči pracujú samostatne, dostáva sa k  slovu viac sebavýpoveď a umelecké hľadačstvo.

Kroky do tmy s nepresným podtitulom Práca s predmetom  sa prikláňajú k poetike štylizovaného  výtvarno – hereckého  divadla. Experimentálny prístup k materiálu a rôznym technikám sa prejavil vo viacerých autorských prácach študentov bratislavskej katedry už v minulosti, napríklad v inscenáciách O ufíkovi Ivana Martinku, Vitráž Henricha Šišku a Romana Večereka  v réžii Gejzu Dezorza, ale aj pražskej formácie Médi O človeku, ktorý ďaleko hľadá. Výnimkou z tohto pravidla bola na IV. Stretnutí Kára bláznov poslucháčov alternatívneho divadla z Prahy. Poučené, herecky profesionálne zvládnuté cvičenie historického žánru Commedie dell´ arte (extempore, spev, akrobacia) nebolo z hladiska dramaturgicko – režijného vyrovnané: chýbal cit pre mieru, proporcionalitu, štylizáciu.

Zmysel podujatia by sa  naplnil, keby sa pozornosť upriamila viac na metódy a formy práce  pri výchove umeleckého dorastu. Správnosť tejto cesty plne potvrdil seminár pedagógov z Prahy (Katedry autorskej tvorby a pedagogiky). Metóda dialogického konania ako zložky výchovy k autorskému divadlu zdanlivo nemá nič spoločné s bábkovým divadlom. No jej názorné demonštrovanie prekvapivo ukázalo, že je objavná i užitočná pre autentické autorské divadlo, ktoré pestujú aj bábakári. Hercovi pomáha uvedomiť si seba  v priestore a čase a okrem sebareflexie a sebakontroly učí oslobodeniu od naučených klišé. Herec sa stáva osobnosťou, ktorá  je plne integrovaná a dokáže stáť a tvoriť na javisku samostatne, bez barličiek. Metóda dialogického konania okrem toho inšpiruje odborníkov  rôznych oblastí. Môže napomôcť napríklad pri výskume koordinácie reči a pohybu. Polskí pedagógovia zas prostredníctvom divadla predmetov, či skôr práce s materiálom, chcú v žiakoch rozvíjať smerovanie k pocitovému divadlu. Dialogické konanie je opačná metóda, založená na racionálnej sebareflexii, no vedie  tiež k divadlu hlboko autentickému.

Školy sú v súčasnosti postavené pred dilemu: systematicky oboznamovať poslucháčov  so základnými bábkarskymi technikami, alebo sa zamerať na rozvíjanie tvorivosti, fantázie, citu pre materiál, rytmus a podobne. Technika či tvorba? Zvládnutie vodenia bábky, alebo pestovanie improvizácie? Svet je v pohybe. Dynamicky sa mení  a s ním aj divadlo. Zákonite by sa  mali meniť aj učebné metódy a osnovy. Viesť a pritom nespútavať, jemne usmerňovať a nezničiť intuíciu remeslom. Pestovať úctu k materiálu a pritom neurobiť z herca neosobnú bábku, nepotierať jeho individualitu a pritom vyjadriť aj určitú myšlienku.

Hľadanie odpovedí na tieto a podobné otázky bude však možné na Stretnutí len vtedy, keď bude do jeho programu zaradených menej hotových predstavení. Čo tak stanoviť  pravidlá aké sú pri krasokorčuľovaní?  Jedna povinná a jedna voľná jazda (predstavenie či seminár na určitú techniku plus ľubovoľná téma). Dôležité je ale už to, že  IV. ročník Stretnutia poskytol platformu pre konfrontáciu bábkarských a alternatívnych škôl, hoci jeho časovo náročný program Nitrania nezvládli. Staré divadlo žilo Stretnutím od začiatku do konca a o príjemnú atmosféru sa zaslúžili všetci zamestnanci  divadla. Divadlu sa darí tam, kde ho majú radi. Nech je tomu tak v Nitre  i naďalej.

(Autorka je divadelná kritička).            

TEMPUS ART 2002 - divadelný festival aj na Gemeri
VÝHRA ALTERNATÍVY
LUCIA GALLÍKOVÁ

Pri retrospektívnom hodnotení divadelných festivalov  býva v centre pozornosti ich celková úroveň stelesnená kvalitou divadelných súborov a jednotlivých súťažných produkcií. V prípade festivalu alternatívnych divadiel TEMPUS ART 2002 by som vzhľadom na to, že šlo o jeho prvý ročník, začala trochu inak. Pre lepšiu predstavu o tom, kde a za akých podmienok sa tento festival zrodil a pre lepšie pochopenie jeho významu sa vrátim celkom na začiatok, kedy mal podobu myšlienky...

     V roku 1994 vzniklo v Rožňave, v malom dvadsaťtisícovom mestečku na východe Slovenska, ktoré bolo dovtedy kultúrnou púšťou, alternatívne divadlo Actores. Neštátne experimentálne divadlo s obrovským potenciálom ľudskej energie a chuti nielen niečo stvoriť, ale zároveň to „niečo“ neustále rozvíjať a zdokonaľovať. (Pripomínam, že predtým v Rožňave divadlo neexistovalo a možnosti kultúrneho vyžitia obyvateľov boli skutočne minimálne). V priebehu nasledujúcich rokov muselo odolávať nejednému zemetraseniu v podobe finančných problémov. Napriek tomu sa dnes Actores môže pochváliť štrnástimi naštudovanými inscenáciami a účasťou na siedmich zahraničných festivaloch, z ktorých si prinieslo viacero ocenení. V roku 1999 sa Actores stalo samostatným subjektom fungujúcim ako príspevková organizácia – mestské divadlo (MsD). To bol dôležitý moment v existencii divadla. Osamostatnenie bolo podľa slov jeho členov akousi morálnou výhrou a zároveň krokom vpred na ceste za dlhoročným snom - zorganizovať jedného dňa divadelný festival. Bez irónie možno poznamenať, že z členov Actores sa za osem rokov stali aj šikovní manažéri, ktorí svoje schopnosti naplno využívajú pri „neviditeľnej“ práci v zákulisí. Ak  sa to vynásobíme láskou k divadlu a nevyčerpateľným prameňom pracovného nasadenia, dosiahli takmer neuveriteľný výsledok – v zdanlivo kultúrne nehostinných podmienkach sa zrodil festival, čo sa na pôde Gemera rovnalo minimálne regionálnemu zázraku.

V priebehu deviatich festivalových dní sa v novotou voňajúcej sále MsD Actores predstavilo dvanásť divadelných súborov z deviatich krajín. Okrem troch slovenských divadiel (vrátane domáceho súboru Actores, ktorý festival otvoril nesúťažným predstavením ŠUFLIKÁRI), predviedli publiku svoje umenie divadlá zo susednej Českej republiky, Maďarska a Poľska, ktoré si zmerali sily s divadlami z východnej (Litva, Lotyšsko, Estónsko) i zo západnej Európy (Anglicko, Holandsko). O tom, že festival bol v pravom zmysle slova alternatívny, svedčila pestrosť jednotlivých produkcií. Od divácky nenáročných predstavení cez študentské projekty (v podaní divadelnej skupiny Without Gas z Dartingtonského College of Arts) až po zvláštnu zmes ruského a japonského divadla sa bolo skutočne na čo pozerať. Jednotlivé predstavenia boli alternatívne nielen v zmysle alternatívnosti k produkcii tzv. kamenných divadiel. Boli alternatívne aj pri vzájomnom porovnávaní, keďže každé z nich prekvapilo iným, sebevlastným spôsobom.

    V tomto momente by bolo vhodné pozastaviť sa nad slovom alternatívny. Ako ho vníma riaditeľka festivalu a zároveň riaditeľka MsD Actores Tatiana Masníková?  „Problém je v tom, že kritika 

Divácky najúspešnejšie bolo predstavenie LA MUSICA, ktoré na festivale odohralo Divadlo Alexandra Duchnoviča z Prešova Foto: archív festivalu

a divadelní teoretici sa už niekoľko rokov nevedia dohodnúť na pojme alternatíva. Hovorím len za seba,  ako chápem pojem alternatíva. Alternatíva je niečo úplne iné,  niečo, čo nie je bežné v repertoárových divadlách.  Je to úplne iné videnie sveta, života a jeho predstavovanie. Ponuka  iného pohľadu, iného myslenia, iného hereckého prejavu...“

   Slovo „alternatívny“ by sa však v tomto prípade dalo skloňovať z viacerých hľadísk. Veď v prípade festivalu TEMPUS ART išlo o akýsi „alternatívny“ pokus. Ani organizátori samotní si nemohli byť istí, či bude mesto s malým počtom obyvateľov vôbec schopné počas deviatich dní festivalu nakŕmiť hladné kreslá v hľadisku. Tieto obavy sa našťastie ukázali ako zbytočné. Relatívne mladé rožňavské divadelné publikum (výdatne posilnené milovníkmi divadla zo širokého okolia, najmä z Košíc) reagovalo na celé festivalové dianie mimoriadne pozitívne, o čom vypovedalo večer čo večer vypredané hľadisko.

   Ak teda vezmeme do úvahy podmienky, v  akých členovia divadla Actores (za výdatnej pomoci dobrovoľníkov) festival pripravili, prihliadneme na množstvo skrytých nástrah a zároveň na fakt, že s prvým ročníkom ide ruka v ruke množstvo nevyhnutných chýb, možno povedať, že sa TEPMUS ART mimoriadne vydaril. Jeho organizačnú úroveň a predovšetkým vynikajúcu atmosféru si pochvaľovali nielen diváci, ale aj samotní účastníci. Napriek tomu sa riaditeľka festivalu v jeho závere nevyhla pomerne kritickým slovám na adresu  priebehu: „Nepodarilo sa nám dosiahnuť mnohé veci. Napríklad vytvoriť  lepší divadelný priestor, divadelný klub, kde by sa mohli všetci schádzať. A predstavenia? Predpokladám, že v roku 2004 sa nám podarí  v spolupráci s konkrétnymi inštitúciami ako je Francúzsky inštitút,  kanadská ambasáda  a  s ľuďmi ako je napríklad pán Schlocker z Francúzska a s ďalšími divadelnými kritikmi zo zahraničia,  dosiahnuť aj kvalitatívne  vyššiu úroveň  festivalu.“   Pre porovnanie uvediem aj vyjadrenie prezidenta festivalu Miloša Mistríka: „Veľmi príjemne ma prekvapil divácky záujem a najmä to, že tu boli  mladí diváci, pretože alternatívne divadlo je trochu iné. Tento ich záujem bol naozaj príjemným prekvapením o to viac, že ide o cudzie súbory, ktorým prakticky nerozumieme. Druhá vec, ktorú som aj očakával, bol entuziazmus organizačného tímu, ktorý v Rožňave pracoval. Priamočiare vzťahy bez akéhokoľvek systému podriadenosti a nadriadenosti. Aj nezainteresovaní vysoko hodnotili prácu riaditeľky festivalu.“ 

   Chýba už len jedno – záver festivalu a s ním spojené odovzdávanie cien v šiestich kategóriách, ktoré udelila medzinárodná porota pod 

predsedníctvom Andrzeja Rozhina z Poľska (jej ďalšími členmi boli Georges Schlocker, Francúzsko; Miloš Mistrík, Slovensko; Emese Kálmánová, Maďarsko; Jan Šotkovský, Česká republika). Za najlepšiu festivalovú produkciu porota označila predstavenie FERDYDURKE (Kompania Teatr a Teatr Provisorium, Lublin, Poľsko). Cenu za réžiu si odniesol Vladimir Koifman z Amsterdamského komorného divadla za hru MOJA SESTRA EVA (na motívy románov Gertrudy Steinovej a Sašu Sokolova). Cena za ženský herecký výkon putovala do rúk herečky Birute Marovej z Litovského národného divadla, ktorá sa zaskvela v postave Winnie v inscenácii SLOVÁ V PIESKU. Cenu za mužský herecký výkon získal György Gazsó (postava Nera v inscenácii NERO, LÁSKA MOJA) z divadla Közép – Europa Táncszínház (Stredoeurópske tanečné divadlo) z Maďarska. Cenu riaditeľky festivalu si z Rožňavy odnieslo estónske divadlo Salong za hru EUGEN ONEGIN.  Divácky najúspešnejšie bolo predstavenie LA MUSICA, ktoré na festivale odohralo Divadlo Alexandra Duchnoviča z Prešova.

    Takže dovidenia na druhom ročníku festivalu TEPMUS ART v roku 2004!

(Autorka je študentkou žurnalistiky.)