Úloha hovoriť o stave a perspektívach slovenskej divadelnej kritiky, ale pritom rešpektovať znesiteľný rozsah príspevku, zvádza k zjednodušeniam. Priamo nabáda vidieť veci čierno-bielo, hoci svet je – ako to už býva – pri všetkej svojej pochmúrnosti predsa len farebnejší.

Ak dobre rátam, o kríze divadelnej kritiky sa za čosi cez tri desaťročia, čo sa tejto činnosti naplno alebo čiastočne venujem, hovorí vari po štvrtý raz. Po prvý raz som o kríze kritiky – vtedy ešte pomerne dôverčivo - počúval, keď divadelný kritik Stanislav Vrbka a viacerí jeho generační druhovia po konsolidačných previerkach v strane i Zväze slovenských dramatických umelcov zmizli zo stránok dennej a odbornej tlače. Kto dnes vie definovať, nakoľko to bola „robota“ ideológov, teda nomenklatúrnych komunistických normalizátorov a nakoľko vybavovanie si účtov tých občas kritizovaných s kritizujúcimi? Všelijaké biele knihy už dnes máme, ale táto epizóda stále nie je objasnená. Na jednej strane to nám, vtedy mladým a začínajúcim adeptom kritickej profesie, uľahčilo situáciu, pretože noviny v tom čase považovali písanie o premiérach za svoju povinnosť a za kritikov, ktorí museli zmiznúť z kultúrnych rubrík rýchlo hľadali čo ako nedokonalú náhradu. Na strane druhej – hoci tú som si osobne začal uvedomovať až o niečo neskôr – sme sčasti prišli o etapu postupného formovania sa v dialógu s tými najprirodzenejšími oponentmi – generačnými predchodcami. Isteže, bolo zopár výnimiek, teda niekoľko o málo starších kolegov, popri ktorých sme získavali praktické skúsenosti (V. Štefko, S. Šimková, Z. Hlavenková, J. Jaborník), ale potom nasledovala už iba generačne relatívne vzdialená garnitúra (Z. Rampák, R. Mrlian, M. Mittelmann-Dedinský, P. Palkovič a ďalší). Vtedy som po prvý raz zastrihal ušami, keď som v divadelných klubovniach počúval reči o tom, ako sa „dnešná kritika“ nedá brať vážne a ako to bolo výborné, keď umelcom boli partnermi osobnosti ako S. Vrbka, M. Polák, L. Čavojský či E. Lehuta.

Po druhý raz sa o kríze kritiky hovorilo na ktoromsi ročníku Májovej divadelnej Nitry (myslím si, že to bolo v roku 1979), keď sa niektorým zaslúžilým divadelníkom videlo, že sa priveľa pozornosti venuje „experimentom“ nejakého J. Bednárika, Ľ. Vajdičku, B. Uhlára a ďalších namiesto toho, aby sa kritická reflexia a vôbec úvahy o smerovaní slovenskej divadelnej kultúry sústredili na ich opusy. Vymohli si, že ústrednou témou jedného zo seminárov spomínanej Májovej divadelnej Nitry budú „kritériá kritiky“ a dostali sme na ňom solídnu lekciu! Krízou kritiky sa zaoberali nielen „kompetentní funkcionári“, ale aj naši pedagógovia. Treba však aj s odstupom rokov oceniť, že tí o málo starší kritici sa nás vtedy v rámci svojich vystúpení zastali a dodnes som nezabudol, že na stranu mladej kritickej generácie sa postavili aj viacerí divadelní tvorcovia, ktorí pripustili, že sme síce menej „ostrieľaní“, ale cenili si, že záujem nás privádza na množstvo mimobratislavských premiér a máme ambíciu poznať celý kontext našej divadelnej kultúry, nielen jeho „vybrané kapitoly“.

Tretia kríza kritiky prepukla krátko po nežnej revolúcii, keď sloboda slova umožnila tvorcom vysloviť svoje zásadné stanovisko – stručne by sa dalo zhrnúť do tézy „dosť bolo kritiky!“ Od tých tvorcov, ktorí kritiku ako druh činnosti a množinu jej predstaviteľov nepovažovali za naprosto nevyhnutné definitívne vykántriť, sme sa mohli dozvedieť, že kritika má divadlu pomáhať pri prekonávaní jeho vlastných problémov (napríklad s rapídnym znížením návštevnosti), že kritika má čitateľov upozorňovať na to dobré a príťažlivé čo v divadle je a nesústreďovať sa zbytočne na to, čo tvorcom nevyšlo, že kritika by mala prácu a výsledky divadelných umelcov popularizovať. Praktickým dôsledkom „tretej krízy kritiky“ bola likvidácia dvojtýždenníka Dialóg, ktorý po dlhých rokoch odmietania predsa len z iniciatívy Vladimíra Štefka a s podporou Osvalda Zahradníka za „perestrojky“ vznikol na pôde Zväzu slovenských dramatických umelcov i Filmu a divadla ako odborných časopisov. Javisko vtedy v poslednej chvíli zaratoval len zásah Miša Kováča Adamova z pozície námestníka ministra kultúry, po prísľube, že sa zmení jeho profilová orientácia a okrem ochotníckeho divadla v ňom dostane priestor aj divadlo profesionálne. Čo je však najtragickejšie, príslovie „exempla trahunt“ sa potvrdilo, a keď vydavatelia novín a týždenníkov zistili, že o náročnejšie písanie o divadle nie je medzi divadelníkmi záujem, veľmi ochotne a ústretovo nahradili odborné písanie o divadle článkami o dojmoch z premiér, bombastickými referátmi z popremiérových posedení a najmä klebietkami o divadelníkoch.

Výsledok je zreteľný a viditeľný. Keďže o kritiku nie je v médiách záujem, nevytvárajú sa pre jej pestovanie podmienky a teda aj tí, ktorí by sa jej venovať chceli, vedeli a mohli, to rýchlo musia vzdať a hľadať si iný priestor na sebarealizáciu. Kto neverí, nech si len ohmatá v archíve Divadelného ústavu obálky premiér spred dvoch desaťročí a tých dnešných, alebo si v Ročenkách jednotlivých sezón spočíta bibliografie recenzií: kým kedysi o premiérach v SND vychádzalo pravidelne približne pätnásť viac či menej kvalifikovaných kritických názorov, dnes sú tri, nanajvýš päť. Ak aj o tej najpriemernejšej inscenácii toho najodľahlejšie situovaného divadla, vrátane bábkarov, spred dvoch desaťročí máte spravidla k dispozícii aspoň dva-tri publikované názory, dnes sú divadlá, o ktorých sa napíše raz či dvakrát za sezónu, aj to len v regionálnej tlači. Tragické je i to, že hoci slovenské divadlo je - až na pár výnimiek - v stave blízkom kolapsu a len ojedinele sa objavujú inscenácie, spôsobilé vstúpiť aj do medzikultúrnej výmeny ako dôstojný reprezentant kvalitnej tvorby, nie je ani záujem, ani priestor, ani vôľa zaoberať sa širšími súvislosťami tejto krízy. A tak je celkom možné, že ten sústredený tlak na vytesnenie odbornej divadelnej kritiky z jej pozícií a totálne uvoľnenie priestoru elévskemu publicistickému obdivu len zrkadlí tiché privátne poznanie niektorých divadelných tvorcov, že umelecká hodnota ich vlastných tvorivých výsledkov je viac ako diskutabilná. Tento fakt však môže, ak sa o divadle nebude náročnejšie písať, ešte nejaký čas zostať „v utajení“. Teda divák bude mať istý nedefinovaný pocit, že niečo nie je v poriadku, ale nechá si ho pre seba.
Ale – je to chyba kritiky?

Isteže, aj. Teoreticky vzaté, kritik by mohol byť taký zapálený, aby zo svojej práce utekal na stanicu a kúpil si lístok, veď do divadla chodí predsa zo záľuby! Ak ide v piatok, môže si kdesi v Turci či na Šariši aj oddýchnuť, nabrať nových síl a potom ho iste neprekvapí, že ak aj jeho recenziu niekde uverejnia, nedostane za ňu ani korunu, pretože redakcie šetria a honoráre externistom nevyplácajú (česť výnimkám!). Kritik by mohol zo záujmu o vec sledovať jeden či dva súbory aj dlhší čas, aby dokázal pomenovať nielen aktuálne výsledky, ale aj priebežné trendy a tendencie, aby postrehol, ktorý z hercov rastie a kto naopak stagnuje, aby dokázal postihnúť výnimočnosť režijných poetík, posúdiť dramaturgické smerovanie a tak podobne. Veď to – koniec koncov - robí z lásky a je to aktivita nenahraditeľná pre jeho vlastný rast a sebarealizáciu! Pre objektívnosť dodajme, že sú ešte u nás divadlá, ktoré si pohľad „zvonku“ na svoju prácu objednávajú, robia interné hodnotenia, ktoré na ich náklady pripravujú prizvaní odborníci, ale veľa ich nie je.

A kto na to doplatí?

Divadelná kritika ako druh určite. Nezáujem a spoločenské nedocenenie spôsobuje, že sa tejto činnosti venuje stále menej ľudí a stále menej profesionálne. Keď som začínal písať, bolo nepredstaviteľné, aby som šiel na premiéru a nemal prečítanú hru, prípadne iné preklady a iné hry toho istého autora a kadečo, čo sa o ňom dalo zohnať. Nevedel som si ani predstaviť, že by som sa vystavil riziku, že o predmete svojho záujmu neviem všetko, čo vedieť môžem. Keď som sa nie tak dávno po jednej premiére Hamleta zhováral s niekoľkými kolegyňami, ktoré monitorovali inscenáciu (aj pre celoslovenské médiá), pochopil som, že dnes sa to nenosí a nevyžaduje, že si stačí prezrieť bulletin či kliknúť na web so stredoškolskými ťahákmi o Shakespearovi. A že sa ťažko hodnotí dramaturgicko-režijná interpretácia textu, ak nepoznáme východiskovú ponuku autora? To je iba bazírovanie na prekonaných tradíciách...

Zjavne na situáciu dopláca divák. Pravda, ak máme na mysli ideálneho diváka. Človeka, ktorý do divadla chodí rád a rád sa o ňom aj dozvedá relevantné informácie. Z tohto aspektu je vždy zaujímavé počúvať názory, napríklad stabilných návštevníkov predpremiér v činohre SND, ktorí predstavujú pomerne reprezentatívnu divácku vzorku a podľa mojich empirických skúseností sa pomerne príkro vo svojich hodnoteniach rozchádzajú s väčšinou publicistických úsudkov. No ich názor veľmi presne predpovedá perspektívny osud jednotlivých inscenácií. Povrchná informácia čo ako zanieteného laika, ktorý dnes píše o divadle a zajtra bude rovnako „zasvätene“ informovať o probléme poľnohospodárstva či napíše komentár o zahraničnej ekonomike, totiž pre divadlo nedokáže získať zorientovaného a vkusovo vyprofilovaného záujemcu. Môže raz – dvakrát privábiť tých dôverčivejších, môže upútať pozornosť tých, čo si nenechajú ujsť škandál, ale to najvzácnejšie jadro kvalifikovaného publika, onú štvorpercentnú minoritu, ktorá do divadla chodí podľa sociologického prieskumu pravidelne, sa nedá opiť rožkom, lebo ona sa vie sama zorientovať.

Ale tým, kto doplatí najväčšmi, budú slovenskí divadelníci. Keby som bol tridsaťročným hercom či režisérom, asi by ma dosť znepokojovala predstava, že na staré kolená o mne budú bádatelia a historici písať na základe toho, čo si prečítajú v dobových recenziách. Michaela Mojžišová nedávno svoju správu o stave písania o divadle končila slovami: „Kritiky totiž neslúžia len na rozptýlenie čitateľov. Sú jedným zo základov pre históriu divadla.“ Nuž, dnes je to základ na veľmi nestabilnom piesku! Do pätnásť či dvadsaťriadkových recenzií sa pri všetkej dobrej vôli nedá vpísať nič o individuálnych prínosoch hercov, je skôr zázrakom, ak sa ich podarí vymenovať!

A doplatí i slovenské divadlo. Pred troma rokmi som sa dopustil názoru, že „ľudská pamäť je nespoľahlivý sprievodca a napokon denne sme svedkami toho, ako aj fakty, pri ktorých sme osobne boli prítomní, nadobúdajú v rozmanitých interpretačných "posunoch" významy, ktoré pôvodne neobsahovali. V kultúrach, ktorým nechýba sebavedomie a úcta k tvorbe, je práve preto veľký dôraz položený na fundovanú kritickú reflexiu výsledkov umeleckej tvorby“. Ak pripustíme, že v divadelnom umení jestvuje čosi ako vývojový kontext – a už aj letmý pohľad do divadelných dejepisov nás núti tento predpoklad pripustiť – potom je pomerne kľúčové vedieť pomenovať a definovať procesy, ktoré tu prebehli v minulosti preto, aby sme vedeli pomenovať a zhodnotiť procesy, ktoré prebiehajú v súčasnosti. Inými slovami – je pekné nadchýnať sa napríklad novým pohľadom na Tajovského, ale bolo by osožnejšie, zmysluplnejšie a aj kvalifikovanejšie pomenovať, v čom je ten dnešný výklad iný, než bol Pietrov či Jezného pred troma desaťročiami a v čom sa líši od Borodáčovsko-Zacharovskej inscenačnej tradície. O Pietrovych cestách k Tajovskému napokon profesor Palkovič písal vlastne dlhšie, než sa po nich Pietor túlal. Ako dnes vidno – asi to bolo stále málo.

Nuž a perspektíva? Keď ju meriame počtami študentov, prijímaných na príslušné štúdium na VŠMU niet obáv. Nikdy v dejinách sme nemali toľko vysokokvalifikovaných divadelných odborníkov. Keď to meriame počtom tých, ktorí sa divadlu v tej či onej podobe a profesii aj venujú, je to už horšie a ak sa obmedzíme na tých, ktorí o divadle píšu, niet sa z čoho a na čo tešiť. No veci nevyrieši ani dobrý príklad, ani objavenie sa nejakého múdreho, šikovného a obetavého (alebo viacerých). Môžu sa zmeniť iba systémovo, predovšetkým tým, že pri rozhodovaní o verejných zdrojoch na podporu tvorby nebudú rozhodovať iba „kamarátšafty“ a iné blízkosti, ale že na prideľovanie grantov a subvencií i na ich výšku bude mať vplyv aj odborný ohlas tvorby v médiách. Hneď, keď sa tak stane, začne byť názor kritiky zaujímavý a začne rásť aj náročnosť na kritiku. Vo chvíli, keď nejaký minister zníži subvenciu divadlu, pretože nedokázalo svojimi výsledkami zaujať a o jeho tvorbe sa nepísalo, zmĺknu všetky tie chodbovo-klubové rečičky o zbytočnosti kritikov, nájdu sa ich „zapatrošené“ adresy a riaditelia, ktorí dnes kritikov „strpia“ na generálkach sa budú pretekať v pozývaní na premiéry.

Je ale otázne, či sa toho ešte moja generácia dožije.
 

(Autor je teatrológ.)