o Vyše tridsať rokov si pôsobila v službách drevenej Tálie.
Stretávali sme sa s tebou v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave(dnes
Bratislavské bábkové divadlo), prostredníctvom televíznej obrazovky či vĺn
éteru. V súčasnosti zaznieva tvoj hlas v inscenácii Život na trikrát v Štúdiu
L+S. Celý život si zasvätila bábkovému divadlu. Pôvodne si však chcela byť
výtvarníčkou ...
- Študovala som grafiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu
v Bratislave u prof. Miroslava Fikariho (výtvarník, režisér, bábkar, priekopník
moderného bábkového divadla na Slovensku – pozn. red.) a tam som začala chodiť
do bábkarského krúžku. Pod jeho vedením sa súbor vypracoval na jeden
z najlepších v bývalom Československu, a tak sa stalo, že sme sa v roku 1951
dostali na prvý ročník prehliadky amatérskych bábkových súborov Loutkářska s
hrou Húsatko.
o Neskôr sa táto hra uvádzala pod
názvom Káčatko. K tomu sa však dostaneme neskôr. Teraz ešte ostaňme pri školskej
inscenácii a tebe v postave pastierky Marienky. V Chrudimi zaznamenala veľký
úspech.
- Áno, pretože hneď po predstavení prišiel za mnou a mojim
spolužiakom Jurajom Herzom profesor Erik Kolár (český bábkarský teoretik,
kritik, režisér, dramaturg a pedagóg – pozn. red.) a odporúčal nám prihlásiť sa
na bábkarskú katedru , ktorá sa práve zakladala na Divadelnej fakulte Akadémie
múzických umení v Prahe. Neváhala som a ďalšie moje kroky smerovali do Prahy.
Študovala som tam bábkarskú scénografiu a technológiu, popri tom aj bábkarstvo.
o Po štyroch rokoch pražského štúdia, počas ktorého ťa
usmerňovali vynikajúci pedagógovia (Richard Lander a Vojtěch Cinybulk, bratia
Václav a Emil Havlíkovci, Erik Kolár, Zdeněk Bezděk, Míla Mellanová, Marie
Šašková, Milada Želenská, Ján Jamnický a mnohí ďalší) si začiatkom roku 1959
nastúpila do umeleckého súboru Štátneho bábkového divadla v Bratislave.
- Uvoľnilo sa tu miesto bábkoherečky, prijala som ho. Ešte v tom
istom roku som urobila aj výpravu k hre Jána Romanovského Sedem farieb dúhy, no
neskôr som sa k scénografii už nedostala. Stále viac a viac som hrala. Preberala
som roly zo staršieho repertoáru a pribúdali aj roly nové. Prvú naozaj veľkú
hereckú príležitosť mi dal režisér Josef Kaláb, keď ma obsadil do titulnej
postavy v hre Buratino.
o Potom si išla z jednej postavy do druhej. Nebolo ti za
výtvarnou prácou trochu ľúto?
- Neviem, či to bolo dielo náhody alebo osud. Stretnutia
s osobnosťami takého formátu, akými boli M. Fikari, E. Kolár a režisér J. Kaláb,
mali na mňa veľký vplyv. Celkom nenápadne a nenásilne ma nasmerovali na
bábkoherectvo. Bavilo ma a postupne pohltilo natoľko, že si už dnes ani neviem
predstaviť, že by som mala robiť čosi iné.
o Výtvarná erudícia ti však v hereckej práci veľmi pomáhala
a vedela si ju v nej aj uplatniť.
- Je dobre, ak má herec výtvarné cítenie a vkus. Výtvarná zložka
je v divadle veľmi dôležitá. Vytvára ju nielen scéna, kostým a bábka, ale aj
herec svojím konaním na javisku.
o Koľko postáv si vytvorila v divadle?
- Neviem, nerátala som ich, ale isto je ich viac ako 150
a všetky som vytvorila na pôde Štátneho bábkového divadla. Iba tá posledná,
činoherná, vznikla v Štúdiu L+S.
o Ktorú z nich si mala najradšej?
- Všetky postavy som mala rada, ku každej som pristupovala
rovnako zodpovedne. Ale každú som sa snažila niečím ozvláštniť, dať jej niečo
svojské, originálne. Napríklad už spomenutý Buratino bol chlapček z dreva,
v pohybovej zložke som mu teda dala toporné drevené pohyby. V hre Robot Atomko
som zase vychádzala z toho, že Atomko bol robotom. Pohyboval sa a hovoril ako
stroj.
o Táto inscenácia sa označuje za jednu z prelomových inscenácií
divadla. Priniesla celkom nové kvality. Čo dala tebe?
- Pod úspech inscenácie sa podpísal aj režisér Ján Chlebík.
Považujem ho za svojho veľkého učiteľa, naučil ma precíznosti a profesionalite.
Neraz som s ním spolupracovala v našom divadle a v televízii.
o Málokto asi vie, že autor hry Robot Atomko (originálny názov
hry je Kazisvět), Oldřich Augusta, bol tvojim výkonom v roli Atomka taký
nadšený, že ti hru venoval.
- Nevenoval ju len mne, ale aj kolegyni Eve Filipi,
predstaviteľke Prima v inscenácii Ústředního loutkového divadla (ÚLD)
a profesorovi Kolárovi, ktorý bol v tomto pražskom divadle dramaturgom hry.
o V našom rozhovore si už viackrát spomenula Erika Kolára. Čo
ťa k tomu viedlo?
- Dalo by sa povedať, že E. Kolár bol mojím bábkarským guru. Bol
to človek výnimočných kvalít, dobrý pedagóg, citlivý umelec. Keď napríklad u nás
v divadle režíroval Slávika, navodil vynikajúcu tvorivú atmosféru. Keď bolo
treba, vždy pomohol. V tejto súvislosti si tiež spomínam na svojho prvého
riaditeľa Jána Ozábala, tvojho otca. Podporoval ma a keď som mala slabé chvíle
a prepadávali ma herecké „mindráky“, hovorieval mi: „Tomanová, nevzdávajte sa,
vy to dokážete, máte na to. Len si musíte veriť tak, ako verím ja vám.“
o Bola si známa svojou húževnatosťou, pracovitosťou
a precíznosťou. Nikdy si nič neponechala na náhodu.
- Pri každej postave som najprv hľadala jej hlavné povahové
rysy, to čo je pre ňu najtypickejšie, čo ju najviac charakterizuje. Až potom som
ju postupne obohacovala a prepracovávala do najmenších detailov.
o V inscenácii Pavlíčkovej hry Tri volavčie perá si išla až tak
ďaleko, že si pre svoju postavičku dievčaťa Yen Lou nakreslila pohybový scenár,
gestá a postoje bábky, ktoré si potom zosúladila s hlasovým prejavom, ale najmä
so štylizovanou scénou Bohdana Slavíka a režijnou koncepciou Jiřího Středu.
- Myšlienku a náboj postavy som chcela vyjadriť predovšetkým
pohybom, lebo v pohybe, v rýchlych filmových strihoch sa menila Slavíkova scéna,
realizovaná diaprojekciou. Pohybom bábky som dotvárala celkový výtvarný obraz
inscenácie, dynamiku premien, rytmus a vyznenie inscenácie. To si vyžadovalo
veľké sústredenie, presnosť, výstižnosť a výtvarnú skratku.
o Tvoj prirodzený hlasový register ťa priam predurčoval na
stvárňovanie postáv detských hrdinov. Vytvorila si ich neúrekom, napríklad Petra
(Peter a pán Preto), Budulínčeka a Princeznú (Tri rozprávky z tisícich),
Belasého Petra (Belasý Peter), Tigríčka (Tigríček).
- Bolo to skoro ako na bežiacom páse... po Tigríčkovi nasledoval
sloník Bimbo v hre Zvedavý Sloník, prasiatko Budkáčik (Budkáčik a Dubkáčik),
hlavné postavy v hrách Lopta Hopta, Macko Ťapko, Zajko Cup, levíča Sunar
(Dobrodružstvá levíčaťa Sunara) alebo káčatko (Káčatko).
o Petepetegloglopetepete?
- Petepetegloglopetepete.
o Toto nenapodobiteľné breptanie Káčatka v tvojom podaní
privádzalo detské publikum do úplného vytrženia. Rozkošnému chuligánskemu
Káčatku podľahli aj dospelí diváci. Bola to jedna z tvojich, ako sa vraví, „glanc“
úloh a iste aj vďaka tebe sa táto hra dlho držala v kmeňovom repertoári divadla.
Dosiahla vyše 300 repríz. Obnovená premiéra tejto inscenácie sa hrala viac ako
100-krát. Nemala si niekedy strach, že sa budeš opakovať, skĺzneš do klišé
a hereckej rutiny?
- Pravdaže som mala a aký! V práci mi však veľmi pomáhalo
štúdium detskej psychiky. Netreba to s ňou samozrejme preháňať, ale ani ju
podceňovať. Je dobre, ak dieťa berieme ako svojho rovnocenného partnera,
počúvame ho, nementorujeme a nedávame mu najavo, že sme „dospeláci“ a ono iba
dieťa, čo nič nevie a ničomu nerozumie.
o Hrala si aj iné ako detské roly?
- Zopárkrát som si zahrala tzv. živáčkov, napr. v chóre žien
v Muzikantovi Zvŕtalovi alebo v inscenácii Choď tam - neviem kam - prines to -
neviem čo! Vo svojom recitáli Kolotoč som hrala Milku, teda samu seba. Okrem
bábok som tu animovala množstvo rekvizít a predmetov. Neskôr som si zahrala aj
staršie, charakterové postavy – v Radúzovi a Mahuliene som vystupovala v role
Mahulieny, v Jemeľkovom šťastí to bola postava Cárovnej. Ale najlepšie som sa
cítila v postavách detských hrdinov, tí mi boli najbližší. Vrátila som sa k nim
v Malom princovi, kde som hrala Princa. V hre Ping a Tinka som dostala úlohu
Pinga.
o Kde hľadáš inšpiráciu pre svoju tvorbu?
- Všade okolo seba. Veľa čítam, počúvam, mám oči otvorené. Rada
si listujem v publikáciách o výtvarnom umení. Niekedy si nahrávam zvukové
a slovné prejavy detí, ich smiech, plač, prvé pokusy o reč. Poznatky z tohto
svojho hobby som uplatnila v roli Chlapčeka v predstavení Concertino unisono.
o Vieš, čo sa mi prihodilo pre niekoľkými rokmi na 12. ročníku
festivalu Bábkarská Bystrica? Ako hosť tam vystúpilo Clasic théâtre Paris. Keď
som jednému z hercov divadla povedala, že som dlhé roky hrala v Štátnom bábkovom
divadle v Bratislave, zareagoval: „Á, bábky z Bratislavy! Malý s flautou! Bol
som taký očarený a nadšený, že som sa rozhodol stať sa bábkarom.“
- Netušila som, že Concertino unisono a môj Chlapček s flautou
mali na divákov aj takýto vplyv.
o Spolupracovala si s mnohými internými a externými režisérmi,
o niektorých sme sa už zmienili. Spomeňme ešte Pavla Uhra, Vladimíra
Predmerského, Bohdana Slavíka, Ladislava Fűlekyho, Štefana Kulhánka, Karola
Brožka, Jána Hižnaya, Jána a Martina Kákošovcov, Jána Uličianskeho. V televízii
to bola zase Lucia Šebová. V závere svojej hereckej kariéry si mala možnosť
spolupracovať s „vychyteným“ divadelným mágom, režisérom Jozefom Bednárikom. Je
známy svojou vysokou náročnosťou.
- Jozef Bednárik bol naozaj prísny, nekompromisný, nič nám
neodpustil. Vždy sa mu takto podarilo doslova vydolovať z herca to, čo chcel
a potreboval, ale k jeho prospechu a k prospechu celej inscenácie. Robilo sa
s ním výborne. Aj sme sa pri práci nasmiali, aj si poplakali, keď sa nedarilo,
ale výsledok stál za tú drinu.
o Ak sa dobre pamätám, prvou jeho inscenáciou v ŠBD boli
Guliverove cesty, kde si hrala Klokotku a Psíka. Potom nasledovali operné opusy.
- V Mozartovej Čarovnej flaute ma obsadil do role Mesiačika a v Donizettiho
Nápoji lásky som ako hosť účinkovala v postavách Dory, Loly a Kravy. Boli to pre
mňa celkom nové herecké príležitosti
o Aký máš názor na improvizáciu? Uznávaš ju?
- Improvizácia je veľkým umením a má svoje pravidlá. Nemôže sa
robiť vždy a všade a nemôže sa do nej púšťať každý herec. V improvizácii sa
herci musia navzájom veľmi dobre počúvať a rešpektovať, nesmú podľahnúť publiku,
musí sa zachovať presnosť a hĺbka výpovede. To úzko súvisí s hereckou
sebadisciplínou, ktorá sa netýka len improvizácie ... Mnohí herci veľmi často na
javisku vidia len seba, sú sústredení iba na svoju postavu a ostatné ich
nezaujíma. Tomuto som sa snažila vždy vyhnúť, vnímať celok a „zapadnúť“ do
neho.
o Okrem divadla si sa uplatnila v televízii, vo filme
aj v rozhlase. Nahrávala si gramoplatne. Najmä v televíznych bábkových
inscenáciách a seriáloch si vytvorila stovky postáv. Doslovnou televíznou
hviezdou si sa stala vďaka Drobčekovi v publicistickej relácii Matelko.
- Drobčeka som mala veľmi rada a je to vlastne jediná bábka,
ktorú mám doma. Vďaka tejto relácii a Drobčekovi som spoznala množstvo
významných osobností, ale tiež celkom „obyčajných“ ľudí na celom Slovensku. Dnes
ešte s Drobčekom občas hrávam pre deti v materských školách alebo príležitostne
na rôznych podujatiach. Drobček je veľmi populárny, deti ho milujú a ja sa
snažím deti nesklamať.
o V bábkovom divadle sa už veľmi dlho popri bábke uplatňuje živý
herec, často na jej úkor. Bábka sa z bábkového divadla akosi vytráca. Aký máš ty
na to názor?
- Pokiaľ je živý herec rovnocenným partnerom bábky, je to
v poriadku. Je to celosvetový trend a jedna z možností ako bábkové divadlo
obohatiť a zatraktívniť. Ale živý herec by z javiska nikdy nemal bábku vytlačiť.
V bábkovom divadle by mala zostať protagonistom bábka.
o Myslíš si, že v dnešnej pretechnizovanom svete má bábkové
divadlo šancu konkurovať televízii, videu či počítačom a prežiť?
- Verím v silu divadla, teda aj bábkového a som presvedčená, že
prežije. Má to, čo technike chýba, živú komunikatívnosť, ľudské teplo
a fantáziu. A pokiaľ ide o bábku, je to jedinečný fenomén, ktorému budeme ešte
dlho podliehať. Len sa to musí vedieť, len sa to musí povýšiť na umenie.
o Celkom na záver. Povedz mi, ale úprimne, si šťastná?
- Myslím si, že áno. Určite sa môžem považovať za šťastného
človeka, lebo som celý život robila to, čo som mala rada.
(Autorka rozhovoru
je bývalá bábkorehečka a dlhoročná dokumentaristka diania na divadelných, najmä
bábkových, scénach pre deti.)
