TEATRO - DIVADELNÁ REVUE

Festival sa odohrával v troch sálach – dve sú v prekrásnom novom Obchodno-kultúrnom centre, prvá z týchto sál je skôr tradičná, druhá je experimentálna. Tretia sála sa nachádza v starých rožňavských divadelných priestoroch, ktoré možno nájsť v budove Mestskej radnice na Námestí baníkov. Organizátori tohto mladého festivalu sú nadšenci z rožňavského mestského divadla ACTORES pod vedením režisérky Tatiany Masníkovej, za spolupráce s hercami Róbertom Kobezdom a Petrom Szőlősom a za podpory mnohých, na čele s primátorom mesta Františkom Kardošom.

V tomto roku sa podarilo zostaviť naozaj zaujímavý program. Za najväčší prínos treba pokladať vynikajúcu inscenáciu slovinského divadla Mini Teater z Ľubľany, ktoré sa predstavilo paródiou na známu rozprávku o Snehulienke: Schneewittchen – po fláme. Jej autori domýšľajú, čo sa stane, keď sa táto známa rozprávková bytosť (hrá ju Veronika Drolcová) zobudí a keď ju konečne získa krásny princ (Robert Waltl). Ukazuje sa, že princ je dobrý akurát tak na romantickú lásku, avšak pre obyčajný život je neschopný. Dominantnú úlohu si získa sexuálne hrubý a nenásytný Poľovník (Niko Goršič). Avšak aj ten napokon prehrá so stále viac sa vzmáhajúcim matriarchátom – konečné vedenie nad ostatnými získa Snehulienkina matka, kráľovná (Ana Karičová).

Predstavenie chorvátskeho režiséra Ivicu Buljana je trocha ponáškou na dekadentného Valmonta, inak je to perfektne – hudobnými nástrojmi a geometrickými mizanscénami uprostred publika – rytmizované divadlo so všetkými znakmi kvalitnej zábavy. Rozprávka o Snehulienke, ibaže je pre mládež do 18 rokov nevhodná...

Profesionálne herecké a režijné výkony priniesli aj viaceré ďalšie súbory. Z Brna prišlo HaDivadlo, ktoré v réžii známeho režiséra Jiřího Pokorného uviedlo hru švajčiarskeho dramatika Ursa Widmera Top Dogs. Súčasný problém nezamestnanosti sa tu premiestnil do liečebného ústavu, kde sa ocitajú príchodiaci – tentoraz však nie sú z nižších, ale vyšších vrstiev spoločnosti. Top manažéri, ktorí zo svojich výšin museli zostúpiť do komplexov menejcennosti a problematických rodinných vzťahov, keď vo svojich očiach totálne zlyhali. Vážny problém, ľahká irónia autora, groteske blízke herecké výkony a jasná sociálna výpoveď robia z tohto predstavenia ďalší veľký prínos tohoročného rožňavského festivalu.

Azda najväčším príjemným prekvapením bol neznámy poloprofesionálny súbor Imago z rakúskeho Welsu. Poloprofesionálny preto, lebo pre každú inscenáciu sa tam ad hoc zostavuje herecký súbor – schádzajú sa činoherci aj bábkari, prichádzajú z Viedne aj z iných rakúskych miest a v menších úlohách sa dopĺňajú ochotníkmi. Takého divadelné teleso sa ukázalo ideálnym miestom pre tvorivú činnosť. Pod režijným vedením Christiana Suchyho uviedli vlastný kolektívny scenár, akéhosi Othella v súčasnej rakúskej malomestskej kuchyni s parodickým názvom Potatello. Postavičky a postavy z tohto panoptika hrajú všelijaké domáce rivality, vzájomné podrazy, zákernosti a smiešnosti. Herci využívajú prostriedky jednoduchej pohybovej a znakovej irónie, stavajú seba, svoje postavy, rekvizity aj dekorácie do nového svetla využívajúc ich nečakanými spôsobmi, prekrúcajúc ich pôvodné poslanie (napr. „hudba“ zahraná hercami na skriniach a v hrncoch). V tomto zloženom súbore sa našlo niekoľko výnimočných hereckých výkonov, najlepší určite od Natasche Gundeckerovej v postave Desi Jurassic. Táto herečka má jednu vzácnu vlastnosť: Neprekáža jej zosmiešnenie vlastnej postavy, jej trápnosť ani škaredosť. O to viac môže vyniknúť herečkina oddanosť divadlu a oprávnene si zaslúžila ovácie publika.

Herecký koncert predviedol v predstavení jedného herca maďarský člen budapeštianskeho divadla Vígszínház, Lászlo Gálffi. Hral Edmunda Keana, romantického búrliváka londýnskych scén 19. storočia a presvedčil svojou hereckou technikou. Treba ale povedať, že spomedzi všetkých predstavení išlo v tomto prípade o najklasickejšie poňatie hereckej kreácie. Spolu s ním sme videli aj ďalšie maďarské divadlo, známy tanečný súbor Kláry Patakiovej, ktorý priniesol pohybový perfekcionizmus a vynikajúcu choreografiu, hlavne v druhej časti svojho vystúpenia, pripravenej na hudbu Príbehu vojaka Igora Stravinského.

To, čo sme videli na festivale Tempus Art (Čas umenia) prirodzene vyvolalo diskusiu o obsahu pojmu alternatívne divadlo. Odpovede sa líšili, popri najtradičnejších, ako boli spomínané dve z Budapešti, tu boli aj niektoré naozaj novátorské – k ním patril francúzsky súbor La Valise so svojou krátkou, asi dvadsaťminútovou perfektnou kreáciou Oups v podaní dvoch mladých ľudí Bérengére Fournierovej a Samuela Faccioliho. Ich nesmelé dotyky, postupné poznávanie tela partnera, nesmelá láska a hanblivosť si získali väčšinu rožňavského mladého publika. S mimoriadnym ohlasom sa stretla aj nápaditá inscenácia Hamleta, ktorú pripravili traja absolventi banskobystrickej Akadémie umení pod vedením Petra Kočana.

Táto inscenácia už dostala aj medzinárodné ocenenie v Poľsku a potvrdzuje stále väčší význam tejto vysokej školy v rámci nášho umeleckého školstva. Všetky postavy Shakespearovho Hamleta tu zahrali traja herci: Peter Kočan, Boris Kováč a Ivana Fraňová. Režisér využíva nápadité spojenia a významové prechody, gestické skratky plné hravosti a fantázie. Dej sa predvádza akoby vždy v inom uhle, raz spredu, inokedy zboku, potom zasa zhora, hoci diváci stále sedia na jednom mieste a mení sa len nasmerovanie mizanscén.

Tak, ako to v alternatívnom divadle býva, mohli sme počas festivalu stretnúť najrôznejšie žánrové odtiene – balet a pohybové divadlo tanečného súboru Cirk z Kodane, plastické výtvarné Realistické divadlo z poľských Skierniewic, slovenskú klauniádu divadla Maska zo Zvolena v réžii Jaroslava Mottla, českú recesiu z Olomouca (Divadlo Tramtarie) podľa hry Ladislava Smočka Podivné odpoludnie dr. Zvonka Burkeho, protivojnovú, protiglobalistickú demonštráciu v podaní divadla Wiczy z Torune, aj rozprávkovú inscenáciu mladej slovenskej režisérky Moniky Gerbocovej o Červenej čiapočke zo Spišskej Novej Vsi.

Jednoducho, bohatý program, ktorý potešil svojou pestrosťou aj viacerými mimoriadnymi kvalitami. Rožňava so svojím festivalom bola tohto roku vyrovnaným partnerom aj takej renomovanej a dobre dotovanej prehliadky akou je Divadelná Nitra.

Partnerom Nitre bola v zostavenom programe a dokonca bola od nej náročnejšia v sprievodných odborno-teoretických podujatiach. Namiesto nič nehovoriacich seminárov s nič nehovoriacimi politickými rečami sme v Rožňave mali možnosť zúčastniť sa troch vysoko odborných prednášok o súčasnom divadle v Quebecu (Louise Vigeant, šéfredaktorka montrealskej revue Jeu), v Taliansku (Marco Consolini, profesor parížskej Sorbony) a v Česku (Petr Christov, pedagóg Masarykovej univerzity v Brne). Treba iba s poľutovaním konštatovať, že pre bratislavskú, ale aj košickú divadelnú kritiku a odbornú verejnosť bola Rožňava aj tento rok priďaleko.

Medzinárodná porota v zložení Louise Vigeant, predsedkyňa (Kanada), Marco Consolini (Taliansko), Petr Christov (Česká republika), Lajos Sándor (Maďarsko) a Miloš Mistrík (Slovenská republika) udelila nasledujúce ceny festivalu Tempus Art:

Robert Walser – Ivica Buljan: Schneewittchen – po fláme. Mini Teater, Ľubľana, Slovinsko. Réžia Ivica Buljan.

Jiří Pokorný za inscenáciu hry Ursa Widmera Top Dogs. HaDivadlo, Brno, Česká republika.

Lászlo Gálffi v postave Edmunda Kena v monodráme Raymonda Fitzimonsa Edmund Kean. Thália Színház, Budapešť, Maďarsko.

Natascha Gundacker v postave Desi Jurassic v inscenácii Christina Suchyho Potatello. Imago-Welser-Theater, Wels, Rakúsko.

Inscenácia Hamlet v réžii Petra Kočana. Akadémia umení, Banská Bystrica, Slovenská republika.

Diváci v hlasovaní udelili svoju cenu. Získala ju inscenácia Oups divadla La Valise, Metz, Francúzsko.

Keď sa pred dvoma rokmi stretlo v Trnave šesť slovenských súborov, ktoré mali Gavranove hry v repertoári, mohli sme sa nazdávať, že vedenie trnavského divadla iba dôvtipne využilo záujem slovenských divadiel o hry autora z nám blízkej kultúry a ponúklo Trnavčanom príjemné spestrenie repertoárovej ponuky. Keď sa projekt tentoraz zopakoval v medzinárodnom vydaní, dá sa za tým už vidieť aj programový zámer s konkrétnou perspektívou pripravovať pravidelne v Trnave významné divadelné podujatie, ktoré by do dynamicky sa rozvíjajúceho priemyselného centra priviedlo zahraničné divadlá a ponúklo tak autentický kontakt s inými európskymi – a časom možno i mimoeurópskymi – divadelnými kultúrami.

Logická otázka: Miro Gavran je chorvátsky dramatik, je teda na Slovensku rovnakým hosťom ako množstvo iných autorov, ktorých diela u nás vychádzajú v preklade. Prečo teda nie „Čechovfest“ či „Havelfest“? Nuž, v prvom rade asi preto, lebo Gavran je u nás (a nielen u nás) neobyčajne hojne vydávaný a divadlami vyhľadávaný autor. Chorvát Gavran akoby podal slovenským divadlám „barličku“, ktorá im umožňuje vypovedať o súčasnosti blízkou optikou i jazykom a pritom „nepopustiť“ z blokády domácich autorov, ktorú slovenské divadlo zaviedlo v deväťdesiatych rokoch. Nešťastné zredukovanie našej divadelnej minulosti na falošnú rovnicu (uvádzanie hier slovenských autorov = kolaborácia divadiel so socialistickým režimom) a zaplavenie našich divadelných plagátov prevažne bulvárnymi titulmi západnej proveniencie totiž nepriniesli divadlám očakávaný efekt v podobe záujmu divákov, naopak, lacných senzácií a zábavy sa nepríliš početné rady divadelných „fajnšmekrov“ rýchlo zasýtili a náhodných návštevníkov do divadla ťažko priláka čosi, čo je v predsa len technicky dokonalejšej podobe a kvalitnejšom obsadení prístupné v programoch komerčných i slovenskej verejnoprávnej televízie. Cez Gavranove hry sa otvorila šanca do divadla opäť vpustiť z fľaše džina umenia prevrávajúceho k návštevníkovi rečou, ktorej výborne rozumie, témou, ktorá ho oslovuje, posolstvom, ktoré vie odčítať a ktoré obohacuje jeho život.

Iným, možno „prízemnejším“ motívom vzniku idey Gavranfestu podistým bola skutočnosť, že režisérom Divadla J. Palárika je znalec súčasných južnoslovanských kultúr a inscenátor viacerých Garvanovych hier Michal Babiak. Okrem toho však brať ohľad aj na to, že slovenská a chorvátska kultúra majú medzi sebou most v individualite prekladateľa a literárneho vedca Jána Jankoviča - jeho zásluhou máme k dispozícii rozsiahly výber z Gavranovych divadelných hier - a v neposlednom rade tiež na fakt, že slovensko-chorvátske kultúrne vzťahy boli bez Gavranfestu dosť jednostranné. Teda nápad, dostať ich do rovnovážnosti, logicky získal aj podporu (a nielen morálnu) slovenského ministerstva a chorvátskeho veľvyslanectva.

Druhý ročník Gavranfestu by mohol mať aj prídomok Euro. Konal sa v roku, v ktorom sa tri zo zúčastnených kultúr formálne znovuzačlenili do európskeho kontextu (slovenská, slovinská a poľská). Priniesol možnosť porovnať rozdielne prístupy k hrám jedného autora už nielen v rámci jednej divadelnej kultúry a tradície, ale z aspektu európskej mnohorakosti. A tak sa na javiskách trnavského divadla postupne vystriedali mladí Francúzi z Chemin Paralleles pri Ecole Florent z Paríža (Čechov povedal Tolstému zbohom), domáci súbor Divadla J. Palárika (Všetko o ženách), martinské Slovenské komorné divadlo (Zabudni na Hollywood), poľský Teatr Ludowy z Krakowa - Nowej Huty (Muž mojej ženy), slovinské divadlo reprezentovalo Slovinské ľudové divadlo z Celje (Kreontova Antigona a Lásky Georga Washingtona) a Gavranov takpovediac „materský prístav“, chorvátske Divadlo ITD zo Záhrebu (Ako zabiť prezidenta).

Iba preto, aby sme predišli možným budúcim dezinterpretáciám treba dodať, že zatiaľ čo mieste autority i diplomati zúčastnených štátov venovali celému podujatiu primeranú pozornosť, prítomnosť popredného európskeho dramatika a reprezentatívnych súborov v Trnave neurobila asi dojem na príslušných činovníkov slovenskej kultúry a neprebudila ani záujem početných divadelných publicistov, známych z každoročného hlasovania o divadelných oceneniach sezóny. Ani riaditeľka „jediného slovenského medzinárodného divadelného festivalu“ (tak nás pred mesiacom presviedčala masívna mediálna kampaň) nemerala dlhých štyridsať kilometrov z Nitry do Trnavy, asi je príjemnejšie zájsť si priamo do Paríža či Záhrebu... O tom, že na predstavenia kolegov neboli zvedaví slovenskí herci, dramaturgovia či režiséri (okrem reprezentatívneho zastúpenia domáceho súboru) je už asi zbytočné hovoriť. Potešila však angažovanosť študentov Masmediálnej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda, ktorých bolo na predstaveniach nielen vidieť, ale aj zažiť v akcii, pretože pripravovali popri analytických materiáloch na seminár vedený doc. Milošom Mistríkom aj praktické výstupy v podobe rozhovorov s účinkujúcimi i divákmi.

Miro Gavran (narodil sa v roku 1961) debutoval ako dramatik v roku 1983 hrou Kreontova Antigona a odvtedy zaznamenal vyše 120 premiér svojich hier v Chorvátsku, Holandsku, Spojených štátoch amerických, Slovinsku, Poľsku, Bulharsku, Maďarsku, Bosne a Hercegovine, Francúzsku, Indii a ďalších štátoch. Dodnes sa odohralo vyše osem tisíc predstavení, prevažne aj u nás už známych hier Noc bohov, Čechov povedal Tolstému zbohom, Lásky Georga Washingtona, Muž mojej ženy, Smrť herca, Zabudni na Hollywood, Všetko o ženách, ale i najnovšieho Gavranovho opusu Ako zabiť prezidenta. Gavran má talent nájsť témy v problémoch a situáciách, ktoré budia zdanie jasnosti, jednoznačnosti, nespochybniteľnosti – a predsa, ak sa im dramatik prizrie z rôznych zorných uhlov, vyzerá tá pôvodná „pravda“ inak, zložitejšie, relatívnejšie. Len sporadicky sa v jeho hrách objavuje viac ako 2-4 postavy, čo ich robí príťažlivými pre hercov, ktorí chcú dostať priestor na prezentáciu svojich kreatívnych schopností a divákom to zasa umožňuje koncentrovať sa na detail hereckej práce. Gavranovi a jeho postavám nechýba humor, hoci práve trnavský festival upozornil na to, že rôzne divadelné kultúry spracúvajú túto rovinu textu s rozličným stupňom empatie – kým pre slovenské a poľské predstavenia bola príznačná snaha výrazne exponovať humorné, až groteskné vrstvy, hereckou akciou ich autorské náznaky dotvárať, alebo priamo utvárať nové zdroje humoru hyperbolizovanou kontradikciou textu a neverbálneho konania postáv (Trnava, Martin, Krakov), francúzsky „face-lift“ Gavrana je seriózny, psychologicko-realistický, zdôrazňuje v duchu školy K. S. Stanislavského a M. Čechova vnútorné stotožnenie sa herca s postavou. Slovinská dvojinscenácia (Kreontova Antigona a Lásky G. Washingtona) v réžii M. Bevka sa stala skutočnou hereckou exhibíciou, v prípade Marty v druhej časti dokonca hraničiacou so „sólovaním“ Jagody. Naopak, poľský herecký tandem Andrzej Franczyk a Jacek Strama s režisérom Tomaszom Obarom predviedli bravúru precíznej hereckej súhry, schopnosti dokonale zužitkovať nielen podnety textu, ale i inšpirácie scénografa a pomoc hudobnej zložky. Výsledkom ich úsilia bol gejzír divadelnej nápaditosti a veľmi spontánne a vďačné reakcie publika.

Trochu výnimočné postavenie v tvorbe Mira Gavrana má zatiaľ jeho najnovší text Ako zabiť prezidenta v interpretácii jeho domovskej scény zo Záhrebu. Ak v starších hrách hovorí autor o problémoch súčasného človeka cez všeobecné a často z klasickej literatúry či dejín vypožičané metafory a postavy, v najnovšej sa pokúsil o drámu dôsledne súčasnú. Lenže – ak vo vzťahu k historickým faktom princíp téza – antitéza vnímame ako možnosť výrazne a transparentne porovnať a vyhodnotiť alternatívne interpretácie toho istého fenoménu a istá redukovanosť dramatických postáv sa javí ako prirodzená daň za možnosť vnímať problém dostatočne ostro, v prípade drámy, ktorej téma je doslova odpozorovaná zo súčasného života (obrana pred globalizáciou a uniformitou) zrazu rovnakou metódou vytvorené postavy a situácie zaváňajú schematickosťou. Je to pravdepodobne spôsobené tým, že osobná individuálna skúsenosť diváka sa dostáva do rozporu s nevyhnutnosťou dramatikovej selekcie a redukcie. A je zaiste pozoruhodné, že s rovnakým problémom sa nestretáva iba Garvan, ale poznáme ho aj z našej dramatickej literatúry. Veď aký je rozdiel medzi Karvašovými modelovými drámami a výsledkami jeho úsilia o „žeravo súčasnú“ hru v päťdesiatych rokoch, aký medzi Solovičovými historickými a historizujúcimi hrami a jeho „obrázkami zo života“ zo 70. rokov. Paradoxné pritom je, že diváci rovnako reagujú dnes na texty Gavranových mladých postáv o nevyhnutnosti brániť si svoju autenticitu a vysmievajú rezignovanú opatrnosť starších, ako si kedysi dokázali vziať sa svoje texty „pozitívnych hrdinov“, schématických papierových hrdinov päťročnice a vysmiať sa z karikovaných postáv „buržujov“. Zdá sa, že typ publicistickej drámy sa cez Gavranovu hru Ako zabiť prezidenta znovu hlási o slovo a niet pochybností, že svoj priestor a diváka si nájde.
Treba však dodať, že inscenácia Zorana Mužića v záhrebskom Divadle ITD, v ktorej Stelu hrá dramatikova manželka Mladena, a teda možno sa domnievať, že vznikala v istom kontakte s autorom, zanechala trochu rozpačitý dojem. Možno na hereckú suverenitu mali vplyv ohlasy marcovej premiéry v chorvátskej tlači (nechýbali medzi nimi aj ostro odmietavé) či cestovný stres. Faktom je, že pre autora najreprezentatívnejšie dopadli inscenácie poľské a slovenské.

Z hľadiska budúcnosti je dôležité uvedomiť si, že izolácia žiadnej kultúre nič dobré nepriniesla – rovnako, ako nijakej kultúre neprospelo, ak sa pokúšala umelo do svojho kontextu implantovať nepôvodné vrstvy a nahrádzať nimi prirodzené sloje domácej tvorivosti. Miro Gavran, zdá sa, má v sebe dostatok tvorivého potenciálu, aby ešte dlhý čas patril k výrazným individualitám európskej drámy a z tohto aspektu by bola škoda, keby trnavskú iniciatívu naostatok prevzal niekto iný. Nehovoriac už o tom, že ide o výbornú príležitosť ponúknuť cez túto medzinárodnú konfrontáciu vždy aj výsledok úsilia slovenských tvorcov a teda otvárať cestu nášmu divadlu do zahraničia.
A zostáva nám iba veriť, že príde čas a okrem festivalu Chorváta Gavrana budeme na Slovensku mať aj festival niektorého slovenského dramatika, prípadne oživíme fórum, zamerané na prezentáciu tvorivých výsledkov zápasu o javiskovú podobu slovenskej drámy, ako sme ho poznali zo štyroch ročníkov Festivalu inscenácií slovenských hier v 90. rokoch... Lenže – na to by sme museli mať predovšetkým inscenácie hier našich autorov a to sa dnes v slovenskom, zo slovenského štátneho rozpočtu dotovanom, divadle nenosí. Veď aj chudobná prehliadka niekoľkých nových návratov slovenských divadelníkov k dielam J. Gregora Tajovského sa pri príležitosti jeho 130. výročia paradoxne koná – v Prahe. Šľahačku na tejto tortičke absurdností by mohla prípadne predstavovať prehliadka súčasnej českej drámy v Chorvátsku... Téma Gavranovej hry Ako zabiť prezidenta by tak možno dostala autorom naozaj nečakanú aktualizačnú dimenziu!

Počas šiestich dní sa viac ako dvadsať súborov vystriedalo na štyroch scénach. Dramaturgia festivalu ich vystúpenia rozdelila na súťažné a nesúťažné predstavenia (Meluzíny, Sonety temnej lásky; Motýle pod nohami; Predaná nevesta; Avanti, Da Vinci!; Príbeh smelého zemiaka; Bianca Brasselli – dáma s dvoma hlavami). Súťažné predstavenia sa uchádzali o tri ceny: Cenu Hašterica (za tvorivý čin pre slovenské bábkové divadlá), Cenu Henryka Jurkowského (pre hostí z krajín V4) a Cenu diváka (pre všetky súťažné predstavenia). Ak by sme v tejto bilancii štrnástej Bábkarskej Bystrice pokračovali, mohli by sme tých viac ako tridsať predstavení, ktoré tvorili okrem výstav, seminárov a ďalších sprievodných podujatí festivalový program, rozdeliť aj na predstavenia pre deti rôznych vekových kategórií (Ako baba Pačmaga ženícha zháňala; Meluzíny; Najmenší cirkus na svete; Motýle pod nohami; Skrinka s dušičkami; O rybárovi a rybke; O psíčkovi a mačičke; Najväčšie cigánstvo; Braček Jelenček; Dobrodružstvá Smelého zemiaka; Hamlet; Alica v krajine zázrakov; Janko Polienko; Tri kresťanské dievčiny; Tri múdre kozliatka; Syn bieleho koňa; Bianca Brasseli – dáma s dvoma hlavami) a predstavenia pre dospelých (Samota; Romeo a Júlia; Sonety temnej lásky; Rocky IX.; Sen noci svätojánskej; Predaná nevesta; Kubo; Avanti, Da Vinci!, Domové rekviem).

Rakvičkárne a paródie, alebo odkazy predkov a poézia?
„Bude divadlo chrámom, alebo komerciou?“ položil Henryk Jurkowski otázku na seminári Vzájomné ovplyvňovanie sa českého a slovenského bábkového divadla. Listujem v nabitom programe festivalu. Kde je tá hranica medzi chrámom a komerciou? V čistej podobe divadlo chrámom či divadlo komercie nie je vôbec presvedčivé, ani divadelné, iné je to v spojení so zmysluplnou výpoveďou. Príkladom tohto môjho tvrdenia môže byť inscenácia DOMOVÉ REKVIEM (Divadlo Líšeň, Brno, ČR, scenár a réžia Pavla Dombrovská), ktorá získala Cenu Henryka Jurkowského. Žáner familiárne prezývaný „maňušková rakvičkáreň“ zastupoval na festivale aj HAMLET (Divadlo Drak, Hradec Králové, ČR) a interaktívna hra ROCKY IX. s podtitulom boxing, kissing, loutking (Buchty a loutky, Praha, ČR). Táto hravá paródia na nekonečný filmový príbeh o americkom boxerovi stvárnenom Silvestrom Stallonom (Rocky I, Rocky II) hraná s bábkami najrôznejšieho druhu mala mnoho spoločného s Domovým rekviem. Publikum, spočiatku šokované zo straty amerického sna o šťastí po úspechu však tlieskalo súboru z Brna opatrnejšie ako Pražanom. Divadlo Líšeň prinieslo mrazivo aktuálnu a zároveň akoby prastarú jarmočnú autorskú výpoveď s morálnym poučením o zlom konci ľudí zapredaných mamone a o bezmocnosti ich anjela strážneho. Výpoveď plnú pôsobivo groteskných, metódou tvorivých gagov vygradovaných obrazov, dialógov a situácií. Zadusenie televíznych divákov reklamne predvádzaným výrobkom, či dokonca zhltnutie prostitútky erotickým salónom znázorneným v tvare mäsožravej rastliny predpokladá u tvorcu takýchto obrazov nielen talent pozorovať svet, ale tiež mimoriadny talent pre metaforu a hyperbolu, gradáciu výpovede a disciplínu.

DOMOVÉ REKVIEM má výpravu strohú a škaredú. Scéna postavená zo starého plechového stroja znázorňuje ošarpaný barak. V atmosfére a sprievodných efektoch predstavenia evokuje zároveň parný kotol pred výbuchom, časovanú bombu. Proporcie a prípadné tváre bábok s neľudsky umelými maskami sú poznačené karikatúrou. Na sivom podklade vyniká zopár krikľavých škvŕn červenej. Iné, príjemnejšie farby sú použité iba v klamlivo bezpečnom prostredí domáceho kina v podobe kašírovanej širokouhlej televíznej obrazovky. Inscenácia s kvalitnou výpoveďou nepotrebuje viac. Divák nemá až do záverečnej klaňačky šancu postrehnúť pred sebou prítomnosť človeka.

Členovia pražského divadelného súboru Buchty a loutky boli počas predstavenia ROCKY IX., s ktorým prišli do Banskej Bystrice, menej disciplinovaní a aj ich výpovede boli menej šokujúce, preto sa im dostalo výraznejšieho aplauzu zo strany festivalových divákov. Publikum napríklad veľmi vrelo prijalo stretnutie dobitého boxera s lekárom, ktorý mu hovorí, „ľahnite si...trochu to bude páliť“ ilustrované javiskovou akciou – vyprážaním lievanca na panvici. Rovnako nadšene však všetci diváci nereagovali až do konca, pretože ďalšie scény už tento nápad zďaleka nedosahovali a ani nesledovali. Neviazanosť vo voľbe bábok a rekvizít v tejto paródii na americký sen však pokračovala (plyšové zvieratká sa stretli na scéne s marionetami, scény z rozhodujúceho zápasu boli prenesené do činohernej podoby).

Inscenácia HAMLET divadla Drak bola pokusom o bábkového Shakespeara, samozrejme so skráteným a prepísaným textom do hovorovejšej podoby. Bábkami v nej boli tvárne maňušky s rukami hercov. Namiesto Yorika však v inscenácii vystupoval mŕtvy Gašparko, hrad Elsinor mal podobu obludnej hlavy Ducha Hamletovho otca s rozpálenými reflektormi namiesto očí. Preto i Hamletovo bláznovstvo ilustrovali dedične rovnako svetielkujúce oči bábky a hysterický rev, ktorý veštil dramaticky odpútaný záver. Dej posúvali dopredu tragédie a vyhrotené situácie, bábky boli skarikované hlasovo i fyzicky, v popredí bol pomstychtivý Laertes. Tu už, samozrejme, skončila nadčasová výpoveď o človeku. Zostal alternatívny a odľahčený experiment, čitateľný vďaka známemu námetu.

Zakliata Štátna opera (a nielen ona)
Osem z tridsiatich predstavení sme videli v banskobystrickej Štátnej opere. Za otázneho osvetlenia sa tu hrali najmä tie inscenácie, ktoré boli postavené na princípe čierneho divadla. Motívy a príbehy z najkrajších slovenských rozprávok prepletené dobrodružstvami ich hrdinov a melódiami ľudovej hudby tvorili základ bábkovej inscenácie NAJVÄČŠIE CIGÁNSTVO (Staré divadlo, Nitra, SR) autora a režiséra Ondreja Spišáka. Po pomalom tempe činoherného úvodu s hercami v tradičných ľudových odevoch, deti neskôr ani nevnímali, či je na javisku človek alebo podobne oblečená a do kukátkovej vzdialenosti tlačená bábka. Výnimkou bolo technicky ťažkopádne zabíjanie draka, ktoré vytvorilo bábkové napätie na čiernobielom pozadí.

V rozprávke bez slov O RYBÁROVI A RYBKE podľa Puškina (Divadlo loutek, Ostrava, ČR) vo všeobecnosti chýbala menej skúseným deťom reč a zrozumiteľné vysvetlenie obrazov, ktoré videli. Prečo Babka vykonáva všetky domáce práce a Dedko sa po rybačke venuje len svojim záľubám. Prečo je Čert pokušiteľ. Prečo sa Dedko dostáva do väzenia. Prečo sú Cárica a kat obrazom diktatúry. A kde zostala samotná Zlatá rybka, ktorú stelesnilo iba nemé svetielko v nepochopiteľných morských, či dokonca podmorských scénach. Pritom na samotnom začiatku cez farebne nasvietený horizont inscenátori divákom ukázali päť dostatočne viditeľných a disneyovsky pôvabných bábok – rybičiek a jedna z nich bola zlatá! Nechcený symbol mamony a moci? Osobitá interpretácia vyžadovala dospelého diváka. Motívmi ovečiek a ľudovej hudby sa veru tvorcovia tohto festivalového predstavenia publiku na Slovensku nezavďačili.

„Začarované“ , zlé osvetlenie predstavení hraných v Štátnej opere prekonala iba inscenácia TROCH MÚDRYCH KOZLIATOK (Bábkové divadlo Žilina, SR). Interpretácia Hronského predlohy bola zbavená sentimentu, ale nezbavená magickej osudovosti a sily vôle na prekonávanie osudovej straty. V popredí stál humor a dobrodružstvo. Z ich spojenia s poučeniami z hľadania a strát duchaprítomnosti v každej výnimočnej situácii vznikla príťažlivá absurdita, akoby stvorená práve pre súčasné deti. Živých hercov na scéne občas nahradili drevené hračky s diaľkovým ovládaním zosobňujúce kozliatka, ktoré majú viac zotrvačnej vôle ako rozumu. Bol to trik, ktorý dieťa prekvapil a povzbudil k ďalšej pozornosti. Pri premietaní farebného pozadia na horizont javiska použili tvorcovia dostatočne výrazné farby. Z dôvodu zlého osvetlenia sa však predsa len nevydarila krátka tieňohra. Samozrejme, za to Žilinčania nemohli. Mohli za iné, nie veľmi vydarené „štylizované“ kostýmové stvárnenie kozliatok (rohy, kopýtka, skarikované pohyby rúk a nôh), alebo za dvojzmyselne (ne)sentimentálny záver.

Poľskí bábkoherci, ktorí prišli na festival s inscenáciou SEN NOCI SVÄTOJÁNSKEJ (Bábkové divadlo Wrocław) si použitím výrazných efektov farebného svetla v spomínanom priestore zničili scény z lesa elfov. Priestor pre štyroch zaľúbencov okresala i rýchla zámena živých hercov veľkými pasívnymi handrovými bábkami. Elfovia herectvom dávali skôr najavo bezmocnosť sošných manipulátorov. Plachta ako podklad svetelných efektov zväzovala všetkých. Toľká štylizácia len opäť vzdialila aj tak dosť vzdialené javisko od hľadiska. V tejto, možno nevdojak cynickej, interpretácii Shakespeara si diváci mohli vychutnať kvalitné, temperamentné a vypointované poľské herectvo iba v scénach remeselníkov – ochotníkov.

Stopercentná účasť v súťaži
Z Maďarska prišli do Banskej Bystrice tri súbory a všetky odohrali súťažné predstavenia, ktoré tlmočené neboli. Pre chorobu nemohlo divadlo Ciróka z Kecskemétu odohrať svoju interpretáciu známej Knihy džungle, a preto sa prezentovalo náhradným predstavením O PSÍČKOVI A MAČIČKE. Mäkké handrové bábky ovládali herci voľne rukami. Zbytočne vysoko si postavili latku realistickej precíznosti v obraze, keď bábka nesie kuchynskú nádobu pre ľudí na chrbte s hraným vypätím síl, pretože len o niekoľko minút neskôr tento prácne vybudovaný úzus porušili. Dvojrozmerná a dvojznačná scéna, priestor hračkárskeho domčeka na stole v javiskovom priestore kuchyne, ktorá je zásobárňou predmetov a surovín, a tiež skladišťom ilustratívnych zbytočností. Kto poznal literárnu predlohu, vedel si domyslieť, čo sa práve na javisku deje, i keď jednotlivé dialógy postáv preňho len spomaľovali dej.

Detský postmoderný (jazykový) labyrint
Organizátor celej prehliadky, domáce Bábkové divadlo na Rázcestí pred časom do svojej repertoárovej ponuky zaradilo divadelno-vzdelávací program pod názvom Zahrajte sa s rozprávkami! Je to program, v ktorom sa postupne, v jednotlivých častiach, môžu deti i dospelí zoznámiť s rôznymi formami bábkového divadla. Program sa skladá z dvoch častí – bábkového predstavenia a tvorivej výtvarnej dielne. Do nesúťažnej časti Bábkarskej Bystrice 2004 však BDNR zaradilo len divadelnú časť z programov – Meluzíny a Dobrodružstvá smelého zemiaka. Cieľom predstavenie DOBRODRUŽSVÁ SMELÉHO ZEMIAKA je povedať detským divákom čo najviac o zemiaku. Zoznámiť ho s kronikou života zemiaka a jeho cestou do Európy. Vo všetkých úlohách opäť zemiak. S bábkami bravúrne účinkuje Mária Šamajová. Španielske repliky na začiatok znamenali pre divákov istý šok, a samozrejme, záruku detskej pozornosti. Veď o pár minút už deti všetkému, čo zemiaková postavička hovorila po španielsky, vďačne rozumeli. Bodaj by nie, keď hovoril niečo ako: „Ja sa veľmos bojos! Milé deti, Vy si teraz možno ctíte encyklopédie viac ako rozprávky a divadlo! Vy viete (možno), že španielčina naozaj nie je pôvodný jazyk amerických Indiánov, i keď zemiakoví domorodci z Nového sveta hovoria tou istou hatlaninou, skôr, ako Kolumbus či iný zemiakový macho zakotví v Amerike! Ír by sa určite bránil, že nie je Angličan, Fridrich Veľký, ktorý propagoval zemiak v strednej Európe, nemal angličák, a Kolumbova loď sa nevolala Titanic ale Santa Maria!“ A na záver, keď sa v inscenácii začne hovoriť ruštinou, divák opäť začnete hľadať odpoveď na otázku: Prečo? Že by preto, lebo zemiak doputoval až tam?

SKRINKA S DUŠIČKAMI, to je názov predstavenia Divadla Maškrta z Košíc s hravým a hodnotným slovníkom dvojice hercov a ich postavičiek z jedného mesta a z jedného domu. V tom dome je skrinka a všetky veci či hračky v nej majú dušu. Svoju dušu i svoje miesto v meste a v jeho živote majú všetci obyvatelia - umelec Dušo a možno aj divadelné kritičky. Ako pohladenie pôsobilo zopár dobrých rád, čo robiť, keď má niekto chorú či malú dušičku. Duša však neuvažuje príliš logicky. A inscenácia, oslabená o dramaturgický zástoj, plynie na vnímanie náročným spôsobom od príbehu k inému príbehu. Záverečná uspávanka znamenala, aspoň pre mňa, mystický a akoby naschvál nečitateľný záver.

Nesúťažné predstavenia z Francúzska a USA
Tieto predstavenia boli simultánne tlmočené. Inscenácia MOTÝLE POD NOHAMI (Arketal, Cannes, Francúzsko) bola pre nás objavom poetického a myšlienkovo hlbokého textu Jeana Cagnarda (pre simultánne tlmočenie bol k dispozícii preklad rozhlasovej verzie), v ktorom sa dramatický príbeh boja o prežitie v meditatívnej nadmorskej výške Himalájí stáva vďaka jeho postavám duchovnou posilou a tiež príkladom neuveriteľného splynutia odovzdanosti a zápasu. Bábky ovládané zozadu, asi drevené a odeté v bielom textile, museli byť nasvietené tak, aby farby splynuli do jedného celku poetickej siluety. Príbeh utečencov z Tibetu, ktorí musia prejsť snehové hory, aby sa dostali do bezpečia cudziny, podčiarkujú motívy splynutia s prírodou ako spôsobu prežitia v nej. Motív domova je motívom veľkej zasneženej hory. Zároveň však táto snehová hora pôsobí ako „teplá skala“. Malý chlapec nevdojak ťahá horu za sebou, pričom nemôže pokračovať v ceste. Citlivé vodenie bábok (aspoň dvoch rôznych veľkostí), nevtieravá prítomnosť človeka na javisku v podobe siluety, dvojzmyselný otvorený koniec, to všetko posilňuje zainteresovanosť diváka.

Predstavenie AVANTI, DA VINCI! (Center for Puppetry Arts, Atlanta, USA) sprevádzalo reklamné zdôrazňovanie premiérovej prítomnosti Američanov na Slovensku. A hostia nič nenechali na náhodu. V programovej knihe zverejnili k predstaveniu stručný, ale dostatočne zrozumiteľný výklad svojej inscenácie pre prípad jazykovej bariéry. Inscenácia, ktorej ústrednou postavou je Leonardo da Vinci, typicky americky mýtizuje jeho životné osudy až do podoby okrídleného nočného pomstiteľa a bojovníka za spravodlivosť. Nechýbajú Lorenzo Medici, Borgiovci a Mona Lisa ako dáma v ohrození. Príbeh inscenácie je divácky zrozumiteľnou a vďačnou kolážou renesančných reálií, i keď niektorých dodatočne upravených novodobou vedeckotechnickou revolúciou do použiteľnej podoby. Na veľkej vertikálnej scéne, ktorá je zároveň oponou, v malých okienkach a otvoroch vidí divák bábkové divadlo z privátnych prostredí meštianskych domov, ale i napínavé tieňohry v nočných záhradách Florencie v strede scény. Takéto divadlo má veľmi blízko k bábkami animovaným filmom pre deti.

Výpoveď a komunikatívnosť alebo virtuozita a kuriozity?
SONETY TEMNEJ LÁSKY (Farma v jeskyni, Praha) ako divadlo poézie a života Federica Garcíu Lorcu s autentickou inšpiráciou Andalúziou. Po prečítaní si recenzií Jany Pilátovej som bola pripravená na zážitok. Bol to nevšedný zážitok z perfektného predstavenia s prekvapivou hudbou, rytmom a spevmi. Autentickými, univerzálnymi, duchovne hlbokými. Inscenácia znepokojuje naliehavými otázkami o najpodstatnejších veciach človeka presne tak, ako Lorcova poézia. Najmä v mladých ľuďoch vzbudzuje podvedomý zmysel pre život naplno. Ale čo to vlastne je? Tvorivý proces v divadle, ktoré divákovi predstavuje najradšej akciu a situáciu, môže iba znakovou rečou tlmočiť hĺbku citov, myslenia a empatie básnika. Treba sa len pozerať a intuitívne precítiť pohybovo stvárnené emócie a situácie. Vnímať celok ako báseň, ako parabolu jedného života. Viac sa do 65 minútovej skratky s rytmicky presnými a emotívne vybičovanými pohybmi hercov nevmestí? Drsná poézia scén ale skrýva šifry pre analýzu zasväteného odborníka. Farma v jeskyni má spracovaný stručný výklad k inscenácii. Vďaka tomu, že som sa k nemu inou cestou dostala, mohla som sa cítiť protekčne informovaná a niektoré veci dosť dobre prečítať. Napríklad ambivalentnú ženskú postavu (alternatívna duša básnika i jeho kat). Divák však nedostal žiadne sprievodné slovo. Aktéri, plne koncentrovaní na svoje role ho vťahujú do otvoreného bezhraničného sveta „tu a teraz“, ktorý na javisku vzniká a zaniká rýchlosťou pohybu viečok. Ak skúsite videné analyzovať, nedovolíte im to. Ostanete v rozpakoch, akoby oblečení v tesnom bielom plášti nevedomosti na nie celkom zrozumiteľnej pitve.

SAMOTA (Banialuka, Bielsko-Biala, Poľsko) vyvolala vo mne záujem o prózy Bruna Schultza (Skořicové krámy) preto, a možno práve napriek tomu, že som nedokázala rozumieť poľštine prehlušovanej hudbou a inými ruchmi zakomponovanými do predstavenia. Pocit z veľkolepo riešenej scény mi skutočne zaradil inscenáciu do správneho obdobia jej vzniku, na koniec 80. rokov. Priestor v Štátnej opere s ňou korešpondoval, pozitívne ponáral jej vzdialenejšiu projekciu do prízračného sna. Predstavenie sa divákom prihováralo najmä výtvarnou rečou a bolo to dobré, veď B. Schultz bol tiež výtvarník. Personál sanatória existujúceho možno len vo fantázii Otca rozprávača, stráca črty tvárí, kostra pelikána alebo „kondora“ na stole je memento mori človeku uvedomujúcemu si, že chradne, a preto hľadá stratené krídla, Matka a manželka v podobe chobotnice už dosť jednoznačne evokuje problematiku mužskej duše dvoch generácii, rodinné putá spôsobujú Synovi – rozprávačovi výčitky, ktoré ho doženú k rezignácii. Vytratenie sa zo sveta vyjadruje hlavou omotanou v obväzoch. Pocit tesného priblíženia sa k psychoanalýze.

Činoherná inscenácia známej opery, Smetanovej PREDANEJ NEVESTY (Klicperovo divadlo, Hradec Králové, Česká republika) v réžii Vladimíra Morávka, sľubovala od začiatku problematizovanie klasického libreta. Neboli v nej použité žiadne bábky ani masky, s výnimkou tradičnej medvedej kože. Z hlavným postáv sa do popredia dostala pozoruhodná dvojica dohadzovačov: v priestore fyzicky i hlasovo priveľmi exponovaná manipulátorka v kontraste so zženštilým a komicky asertívne zvecneným mužom s nepreniknuteľnou identitou a zámermi. V popredí javiskových akcií bola kúpna zmluva a jej podpísanie Jeníkom. Mařenka majstrovskou nemohrou tváre činoherne dávkovala svoje zúfalstvo. V druhej polovici predstavenia kašírované farebné pozadie stratilo všetky farby a pribudli na ňom čierne havrany. Prečo? Všetci zainteresovaní i podpísaní pľuli Jeníkovi pod nohy – bol pre nich porazený protivník. Po divácky príťažlivej (priam eroticky šteklivej!) šou komediantov, ich zástoj v príbehu nepresiahol predlohu. A potom už všetko spelo k zmierlivému záveru. Čo by sa stalo, keby to záverečné: „Proč bychom se netěšili“ vyznelo dokonale falošne?

„Súhlasím s tým, aby prežilo iba výnimočné divadlo,“ tak nejako by znela parafráza výroku režiséra Mariána Pecka zo seminára Vzájomné ovplyvňovanie sa českého a slovenského bábkového divadla, ktorú sme si dovolili použiť na úvod k nášmu hodnoteniu inscenácie ocenenej Cenou Hašterica (udeľovala sa za tvorivý čin slovenským bábkovým divadlám). Zámerne, pretože do festivalového programu prispelo domáce Bábkové divadlo na Rázcestí (BDnR) nielen svojimi nesúťažnými vystúpeniami, ale aj účasťou v súťažnej časti. V nej sa prezentovalo inscenáciou KUBO. Slovenská klasika v činoherno – bábkovom prepracovaní Martina Geišberga a Mariána Pecka prekvapivo málo zachováva príbeh. Bábkový prejav je potlačený cirkusovou šou ľudských tiel a rafinovaných kostýmov v bielej, čiernej a červenej farebnosti. Výrazne sa v tomto panoptiku vyníma herec, ktorý prirodzene a nedôverčivo úsporne reprezentuje seba, svoju ľudskosť, čiže Kuba. Ponúka sa ešte jedna interpretácia videného – duševne chorý Kubo, neistý v realite svojho okolia, vníma toto okolie ako monštruóznu zbierku karikatúr. V inscenácii sa stále prezentujú znaky vzájomnej manipulácie všetkých postáv, autocenzúry a súhlasu. Tento motív zvýraznia bábky. Do popredia vystúpia Loveckého pedagogické metódy a ich neurotizujúci vplyv na Kuba. Podozrenie na Kubovu paranoju zasa podčiarkujú veľmi neutrálne dialógy Kuba s Aničkou alebo s Paľkom, bez nenávisti, bez emócii. Zvecnení ľudia? Chladné kategorizujúce pohľady, akoby zozbierané z anonymity súčasných ulíc...Ticho pred búrkou? Pred výbuchom? V závere sa Kubov strach vystupňuje. Neopodstatnene alebo môžeme tušiť otvorený koniec? Kuba už okolie na realizáciu svojich záujmov nepotrebuje.
Výnimočné divadlo, ktoré chcelo vyťažiť z klasickej predlohy čo najviac, vytvorilo dvojdomú interpretáciu, ktorá sa končí v uzlovom bode diskurzov. Ešte jedna takáto nočná tajomná a nezrozumiteľná pitva a odmietnem pozornosť ako detský divák, povie si unavený účastník festivalu. Ale udelenie Ceny Hašterica (za tvorivý a pravdepodobne diskutabilný čin) takémuto KUBOVI je namieste. Kubo totiž podčiarkol nielen poetiku BDnR ale tiež súčasný (post)postmoderný trend divadelných inscenácii. V nich dramaturgia a réžia vytvorí z prezentovaných prečítaných interpretácii za pomoci vizuálnej a akčnej fantázie inscenáciu s diskurzným (zrelativizovaným) posolstvom. Ponúka divákovi demokratizujúcu ale vizuálne priam filmovo príťažlivú zábavu. A je už na ňom, či mu inscenácia povie niečo viac. Niečo o probléme zo života, o teoretickej vedomosti, niečo o posolstve či gýči. Stále nemôžem zabudnúť na viacvýznamovú záplavu ľalií v Morávkovom Macbethovi...

„Hranica medzi sebaspoveďou a exhibíciou je niekedy nepostrehnuteľná, “ povedal Igor Rusnák na seminári Vzájomné ovplyvňovanie sa českého a slovenského bábkového divadla a my s ním môžeme len súhlasiť. Festival sa naozaj zadrel divákovi pod kožu. Dal mu množstvo podnetov, ale aj príležitostí na otázky - O čo sa vlastne tvorcovia usilujú? Čo vo svojej tvorbe uprednostňujú? Presviedčame sa, že tvorcovia inscenácií radšej volia vizualizáciu a vyjadrovanie sa za pomoci ďalších zmyslových podnetov. Akoby sa obávali hlbšej komunikácie, samotnej podstaty témy. Preto mi prepáčte, ak toľko rozmýšľam nad výpoveďou. Začínam mať dojem, že tvorca svoju výpoveď skrýva, ako spovedné tajomstvo. A pýtam sa či to prospeje detskému publiku.

Od roku 2000 je symbolom Bábkárskej Bystrice kresba Pútnika, ktorú vytvoril prehistorický človek v dnešnej Ázii. Divadelník je (bol) pútnikom, a mal by ním naďalej byť. Rozdiel medzi pútnikom a turistom je dnes viac ako inokedy v hodnotách nelogických. Snažíme sa podobať turistovi – jeho nezáväznému nadhľadu, zjednodušenému súdu, porovnávaniu a kategorizácií videných krajín, služieb, postretávaných ľudí. Pútnik je niekto, kto cestuje pomaly, preciťuje a prehodnocuje zážitky, zastaví sa tam, kde ho o to mlčky prosí zem. Básnik a mudrc bez zbytočných slov, očarujúci a chatrný starý pán v dlhom plášti, dobrácka babička sú najčarovnejšími postavami zo starých filmov. A tie už odchovali mnoho generácií, i keď sa objavil divácky dôraz na obraz a akciu v dramatickom umení.

Detské publikum ešte stále pri návšteve divadla očakáva ponuku príbehu aj s vizuálnou výpoveďou. Práve pri pokuse nahradiť príbeh šou, v ktorej dôjde k obmedzeniu uplatnenia fantázie, odmieta detský divák dávať pozor, pretože jeho vnímavosť stráca niť fabuly. Situačná koláž ho môže zaujať iba dočasne. Podvedome však stále čaká na dynamickosť deja, čitateľnosť príbehu a jasný koniec inscenácie. A neskôr, vo veku ...násťročných sa okrem toho pýta na príčiny a dôsledky. Preto by slovenské bábkové divadlá ku každej inscenácii mali uvádzať odporúčaný vek divákov. A začať trochu viac myslieť práve na tvorbu pre ...násťročných. Festival priniesol i v tomto smere podnety zo zahraničia. Pravda, podnety rôznych žánrov a rôznych výpovedí. Nie je to vôbec jedno, či sa z detského diváka stane turista alebo pútnik.

Ilustračné foto: archív Bábkového divadla na Rázcestí