Keby ste živého Kronera ovešali všetkými cenami, ktoré za života dostal, človek
by sa stratil za tým množstvom medailí a stužiek. Dva roky mu chýbali do
tridsiatky – a už bol laureátom štátnej ceny. Vrece s poctami a cenami sa však
roztrhlo najmä po filme Obchod na korze. Rok pred dokončením filmu Kroner
oslávil štyridsiatku. Ten film, v ktorom hral arizátora Tóna Brtka proti svojej
vôli, dostal v roku 1966 Oscara za najlepší zahraničný film. A ako pribúdalo
Kronerových divadelných, no najmä filmových a televíznych postáv, tak pribúdalo
aj slovenských, českých, maďarských, talianskych, bulharských a iných ocenení.
Zdobila ho Strieborná siréna zo Sorrenta i Zlatá ruža zo Sofie. V ankete
Kabinetu pre výskum verejnej mienky SAV v onom tragickom, pookupačnom roku
šesťdesiatom deviatom ho vyhlásili za najobľúbenejšieho herca. Kroner bol v
okupačnej tme svetlom pre mnohých. Najobľúbenejší z celej gardy našich
vtedajších prvoradých hercov, akými boli Chudík, Machata, Pántik, Záborský,
Dibarbora, Valach, Kvietik, Dočolomanský... Po necelých desiatich rokoch podľa
výsledkov ankety zverejnenej v časopise Film a divadlo bol Kroner stále náš
najpopulárnejší herec. V sedemdesiatych rokoch sa pýšil aj zvláštnym
vyznamenaním. Dostal „Cenu sympatií Života“ za hybského zbojníka Pacha. V jednom
jedinom desaťročí ho vyznamenali ako herca najobľúbenejšieho,
najsympatickejšieho aj najpopulárnejšieho. Do smrti sa vyznamenávajúcich
ceremoniálov nezbavil. Vavrínové vence na jeho hrobe uschli, ale ľudia naň
nezabúdali. In memoriam sa stal Osobnosťou Kysúc roka 1998. Na „Moste slávy“ v
Trenčianskych Tepliciach sa filmový Jozef Kroner ocitol vedľa svetových
filmových hviezd.
Jozef Kroner bol i zostal predovšetkým národným umelcom. Titul mu udelila vláda,
ktorá už nevládne. No predtým za svojho umelca Kronera pasoval celý národ.
V KRPCOCH KU SLÁVE
Jozef Kroner vyrástol na veľkého herca na malom javisku napoly dediny, napoly
mesta Martina. V časoch jeho hereckých začiatkov Martina ešte aj Turčianskeho a
Svätého. Zájazdové divadlo sa volalo Slovenské komorné divadlo. Potom to bolo
Armádne divadlo, Divadlo Slovenského národného povstania, dnes sa vrátilo k
pôvodnému názvu. Vzniklo v roku 1944 ako ukážková, vzorová ochotnícka scéna. No
od začiatku to bolo divadlo s dobrou umeleckou povesťou. Za veľa hovorí
skutočnosť, že zo starého národného kultúrneho a politického centra odchádzalo
do reprezentačného divadla v hlavnom meste veľa umelcov. Martinský výučný
divadelný list mali aj traja riaditelia SND – Ivan Turzo, Ivan Petrovický a
Miloš Pietor. Spomedzi hercov z Turca na prvú scénu zlákali hneď v prvých
desaťročiach poltucet najlepších: Máriu Kraľovičovú, Frídu Bachletovú, Ctibora
Filčíka, Ela Romančíka, Jozefa Kronera i jeho ženu Teréziu Hurbanovú-Kronerovú.
Všetky kortešačky a odchody protagonistov martinský súbor vydržal. Bol ako
rozprávkový drak. Len čo mu odťali jednu hlavu, už mu narástla druhá. V tomto
divadelnom semeništi na profesionálneho herca vyrástol aj Jozef Kroner. Za jednu
jedinú sezónu sa z ochotníka a nenápadného človeka stala herecká hviezda. Najprv
svietila len nad Turcom.
Kroner sa ako učeň učil v Považských strojárňach a v Považskej Bystrici sa
priúčal aj divadlu. Tamojší ochotníci mali nepísanú družbu s martinským
divadlom. Neraz aj totožný repertoár. Kroner sa páčil ako Chrapov v Gorkého
dráme Vassa Železnovová. Vynikol aj ako Ževakin v Gogoľovej Ženbe – a táto rola
mu vyniesla pozvanie do Slovenského komorného divadla.
Dramaturgie všetkých divadiel po komunistickom prevrate vo februári 1948 mali
pevné direktívy. Zelenú dostali nevykvasené agitky o zakladaní Jednotných
roľníckych družstiev, hry z fabrického prostredia, takmer všetko od sovietskych
autorov, domáca a ruská klasika o tom, aký býval život pod psa a výber z
„pokrokovej“ svetovej literatúry. Najčastejšie sa skloňovali mená Moliére,
Goldoni,
Shakespeare, Schiller... Aj Jozef Kroner hral celý načrtnutý oblúk diel a viedli
ho všetci režiséri, ktorí boli v súbore, aj kolegovia herci, ba príležitostne aj
sám začínajúci herec bol režisérom. S kolegami naskúšal rozprávku V zakliatej
krajine. Vyučený kreslič Kroner nakreslil aj scénu. Prvý a posledný raz. Potom
už kreslil len vtipné obrázky do vlastných knižiek.
ZAČIATOK KRONEROVEJ HERECKEJ CESTY
Nielen prvé, ale v podstate všetky Kronerove martinské sezóny, čiže roky
1948-1956 sa kryjú s kultom osobnosti, schematickosti, agitačného poslania
divadla, realisticko-naturalistického dôrazu tak v dramatických textoch, ako aj
v ich inscenačnom tvare. Vari zázrakom Kroner v takých podmienkach nevyschol.
Naopak. Herecky sa razom ujal, rýchlo podrástol. Nemal hereckú školu, len
neveľké ochotnícke skúsenosti z rodného Staškova a z Považskej Bystrice. Jeho
herecká poetika bola realistická a realistickou zostala. V jeho tvorbe sa
nevyzdvihovala školovanosť, lež prirodzenosť. Náturista. Bohom nadaný komediant.
Miesta, kde sa ľudia stretávajú, ulice, krčmy, jarmoky – to boli „školské
lavice“ pozorovateľa a zapisovateľa Kronera. Ako pani Hana Meličková aj on
chodil pamäťou fotografovať rôzne typy ľudkov na bratislavské Centrálne
trhovisko. Popíjal burčiak, počúval vyvolávanie predavačov, tetiek i Cigáňov zo
Záhoria. Okukával trhovcov a z televíznej obrazovky zase mnohí kopírovali jeho,
herca. Ani nie herca celého, lež iba jeho Kuba.
Práve storočná veselohra Jozefa Hollého Kubo je v podstate na trojdejstvovú hru
„rozklepaná“ anekdota o úsilí oženiť bohatého prostáčika s peknou Aničkou,
spojiť majetky, nie srdcia. Na inscenovanie poslúžila prevažne začínajúcim a
chudobným divadelným nadšencom. Nebolo ani veľa mládencov ochotných urobiť si v
dedine posmech a nechať po sebe detváky vykrikovať Kubo!, Kubo!. Profesionálne
súbory hru obchádzali. Až v Martine si na ňu spomenuli hneď po Kronerovom
príchode. Inšpiroval ich mladý herec, neveľký vzrastom, s trochu chrapľavou
rečou, ktorý gestami i chôdzou dokázal vystrúhať milo-smiešnu figúrku
„neprebudeného“ ostarka, hlúpučkého, no domýšľavého čudáka. On sa všetkému
čudoval, všetci mali za „čuda“ jeho. Inscenátori vložili do hry veľa pesničiek,
muziky, celý svadobný výjav. Ľudové zvyky a spoločenské obrady oživila na
javisku folkloristka, dramatikova dcéra pani Elena Holéczyová, ktorá predtým
zožala veľký úspech na breznianskom javisku s folklórnym pásmom Vynášanie
Moreny. Folklórny rámec ratoval hru, ale život jej vdýchol herec zo Staškova. Z
obchádzanej veselohry sa cez noc stala najľudovejšia zábava.
KUBO
O tejto úlohe umelec často a rád zoširoka rozprával. Žiadnu inú rolu tak
nemiloval. „Kubo ma sprevádza celým životom,“ napísal – „a vôbec sa tomu
nebránim. Hlásim sa k nemu, aj keď sa niektorí čudujú, ako sa môžem toľký čas
stotožňovať s týmto hlúpym človiečikom. Musím sa ho zastať, on nie je hlúpy, je
len prostučký, ale duša čistá a úprimná... Veľmi rýchlo som pochopil, že touto
naivnou postavou sa dá vykričať i vyspievať niekdajší bôľ rodného kraja, bôľ
celého národa i ústrnky, ktoré človeka v života pritlačia. Možno kdesi v
podvedomí bolo práve toto všetko v mojom Kubovi cítiť.“
Kuba Kroner vplietol do každej dlhšej spomienky či rozhovoru, aj do knižky Herec
nielen na udici. Takto sa spovedá:
„Na Detve každý rok poriadajú slávnosti. Prišla za mnou delegácia Detvancov s
prosbou, aby som s nimi hral Kuba. Tamojší súbor si to kvôli tejto príležitosti
naštudoval. Vyhováral som sa všelijako, že som už starý, že toho Kuba mám dosť
atď. Napokon pri pohári vína som sa im prisľúbil. Bol to pekný večer. Deväťtisíc
ľudí v hľadisku amfiteátra, mne obliekli pekný detviansky kroj s obnaženým
pupkom a bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov. Hrali sme to v piatok večer
a ja som sa v utorok zobudil. Vďační Detvanci si ma uctili...“ Inokedy si zase
náš herec uctil iných. A tak dookola. Uctievaniu občas nebolo konca-kraja.
Popularita je ťažké bremeno. Kroner mnohé zážitky osviežoval rosou z pohárika.
Aj toto som si prečítal v jeho knižke: „Opájalo a opíjalo ma všetko.“ Však to
len krásne napísal!
Kubo sa stal praotcom celého radu príbuzných postáv. Podobne ako sa píše v
Biblii, od Kuba pochádza sluha Papcún z agitky Kozie mlieko, čert Karborund z
Drdovej ľudovej komédie Na posiedkach s čertom, furták Jaškuliak z Bukovčanovej
folklórnej komédie Surovô drevo, ako aj Stodolov Jožko Púčik z komédie na
falošne chápaný humanizmus. Kroner urobil v Martine najväčšiu kariéru na
ľudových typoch, na postavičkách hlúpych i prefíkaných, no najmä milých malých
človiečikoch so srdcom na dlani. Ľudkov, z ktorých ako v rozprávke
človečina-kronerovčina široko-ďaleko „smrdela“.
PROFESOR POLEŽAJEV
Staškovský rodák si za mlada na divadlo nesťažoval. Keď sa dosýta vyrozprával v
divadle, zašiel pomlčať medzi ryby. Keď si pripomínal najväčšie martinské
úspechy, vždy sa vracal ku Kubovi a k profesorovi Poležajevovi. To bola titulná
postava z hry sovietskeho dramatika Leonida Rachmanova. Komorná hra z domácnosti
ruského intelektuála, do ktorej sovietska revolúcia vstupuje na špičkách, bez
hesiel a transparentov. Nespievali v nej revolučné masy, ale na klavíri
preludovali dvaja starí manželia. Dvadsaťsedem ročný herec hral
sedemdesiatročného profesora. V čase-nečase, keď v celom socialistickom tábore
panoval kult proletárskych vodcov, Martinčania mali odvahu priniesť na javisko
portrét vedca. Zastali sa inteligencie. Presvedčili divákov aj kádrovníkov.
Inscenácia zvíťazila na prehliadke v Prahe, vysielala ju pražská televízia ako
prvú divadelnú hru v priamom prenose. Bolo to prvé stretnutie našich
divadelníkov s novým médiom a s Kronerom v hlavnej úlohe.
Podobne ako Kubo má onen kronerovský rodokmeň aj profesor Poležajev. Roľa
preslávila herca prostredníctvom televízie v celej Československej republike.
Predtým aj tí vojenskí mazáci, ktorí nepoznali operety Franza Lehára si s
obľubou pod každý strom v letnej horúčave dávali „lehára“. My, vtedajší branci,
ktorí sme videli Kronera v profesorskej úlohe, sme si dávali „poležajeva“. A tak
vo vojenskom slangu k „lehárovčine“ pribudla „poležájovčina“. Jedni polehávali,
druhí poležávali. Vďaka Kronerovi. „Poležajovcov“ bolo určite viac ako
„Stachanovcov“. Tento termín Vám nebudem objasňovať. Kroner totiž nehrával
proletárskych úderníkov. No predstavil samotného vodcu proletariátu v
Pogodinovej hre Muž s puškou. Vzrastom bol náš herec diktátorovi podobný, masku
mal vydarenú, vybodkovanú viazanku navlas podobnú Leninovej. Pozeraním filmov sa
usiloval napodobniť aj vodcovu chôdzu, gestá. Nechcel byť iba Leninovým
dvojníkom čo do vonkajšieho vzhľadu, chcel okopírovať dušu duše proletárov
celého sveta. Marxistický teoretik a revolučný praktik síce dušu neuznával, ale
náš nábožensky založený herec by bez oduševnenia nedokázal tvoriť. Kronerovi
„spovedníci“, autori knihy rozhovorov s ním Osud tak chcel, Jozef Leikert a
Mária Macková sa ho priamo, pravda, hlboko po našej nežnej revolúcii opýtali:
„Hlásite sa k tejto postave aj dnes, keď sa umelci k podobnej minulosti neradi
priznávajú?“ Kroner odpovedal: „Ak bol môj Lenin prijatý dobre, bolo to
predovšetkým preto, že som ho ukázal ako človeka z mäsa a kostí. Prehnane som ho
neglorifikoval, avšak múdrosť a vážnosť, ktorú mi predpisoval scenár, som
akceptoval.“ Takto sa vo vlastných očiach náš herec zaslúžil o poľudštenie
nadčloveka. Večne živý v Kronerovej biografii je však iba Kubo. Leninovi tejto
výsady umelec nedoprial.
V Martine Kroner najčastejšie hrával mužov a starcov. Prevažne s bradou. Raz s
mužnou, inokedy mužíckou. Jeho chlapi bez brady vyzerali na javisku mladší, ale
mladícky výzor Kroner ani v mladosti nemal. Nemohol hrať žiadneho mladoňa ani
milovníka. Ani v mladosti nebol na javisku mladý, nepoznal strmosť krokov. Stále
bol však jarý sládkovičovskou túžbou po kráse, harmónii a ľudskosti. S takou
túžbou odchádzal v Kristových rokoch z turčianskej záhradky do hlavného mesta.
Z MARTINA DO BRATISLAVY
Rybárovi z brehov kysuckých, turčianskych, či oravských priezračných bystrín a
riek nasľubovali veľké ryby v krásnom, modrom Dunaji a veľké postavy v súbore
najväčšieho divadla. Herca chytili na udicu sľubov.
V Martine chodil Kroner často okolo Turca, zavítal do Gadera, no ani divadlo
neobchádzal a divadlo neobchádzalo jeho. Za sezónu mal tri až päť premiér.
Dostal úlohy rozmanité, náročné, titulné. V šatni Armádneho divadla zanechal
kostýmy Orgona, Jaga, Filipa II., Púčika, Jaškuliaka, námornícku uniformu
Alexeja z Optimistickej tragédie. To bola posledná rola Kronerova v Martine.
Paradoxne vari hercov najmladší charakter. Vavríny za Kuba a Poležajeva sa stále
zelenali.
A mal za sebou až päť filmov. Čoraz častejšie dochádzal z lúk, hôľ a lesov na
bratislavskú Kolibu a mal sa tam čo obracať pri natáčaní Poľa neoraného,
Drevenej dediny či Štvorylky. Zahral si zodratých, pálenkou zničených
sedliačikov, aj malomestského krajčíra. Čo rola, to výrazný typ. Náš herec bol
vďaka filmu známy po celom Slovensku. Oceňovala ho aj česká divadelná i filmová
kritika a pozerali naň prví televízni diváci.
No stalo sa, čo asi umelec nečakal.
Protagonistu vidieckeho divadla privítali v hlavnom meste ako začiatočníka.
Jeho prvá rola v Bratislave bola Prvý sedliak v Tolstého Plodoch vzdelanosti.
Dve sezóny zbieral podobné mrňavé „plody“. Prvého hudobníka v Romeovi a Júlii a
ďalšie a ešte menšie postavičky. Kroner bol na novom pracovisku čosi ako elév,
epizódkar. Pridlho si umelecké vedenie nového člena „oťukávalo“, až vznikli
pochybnosti, či je v súbore potrebný. Dostával viac záskoky než úlohy v nových
premiérach.
A tie nové úlohy boli zväčša na smiech, hoci ich hral v tragédiách. Všetci
režiséri – Borodáč, Lichard, Budský, Zachar, Rakovský – sa stavali k hercovi z
vidieka chrbtom. Prvý prelomil ľady Budský. Čapkovým čudákom, doktorom Galénom z
Bielej nemoci pasoval Kronera za protagonistu prvej činohry a natrvalo si tým
získal hercovu priazeň. Z ďalších jedenástich postáv, ktoré preň vybral – a
obsadzoval herca často „proti srsti“ – si Kroner v súlade s názormi kritiky
cenil Vanga z Brechtovej hry Dobrý človek zo Sečuanu, Raspľujeva z čiernej
grotesky Suchovo-Kobylina Tarelkinova smrť, Nicka z hry W. Saroyana Čas tvojho
žitia a Joose Dammana z Gorinovej Šašovskej komédie. Dobrákovi od kosti dal teda
Budský stvárniť aj charaktery na zapľutie, ako bol onen Raspľujem či donášač a
udavač Joose. V Martine z tohto súdka mal iba Jaga. Viac čiernych duší v
Kronerovom hereckom registri asi nenájdete.
Druhým, ba skôr prvým, Kronerovým milovaným režisérom v SND bol Karol L. Zachar.
On totiž nerobil hercovi prieky. Obsadzoval ho ako sa to páčilo obecenstvu a
vyhovovalo aktérovi. Ten mohol u Zachara donekonečna rozvádzať svoje pestré
variácie veselých furtákov neurčitého veku. Boli to neraz postavičky z okraja
hry, ktoré sa Kronerovým „čarovaním“ dostali do centra inscenácie. To platí
predovšetkým o Ondrejovi Klbkovi zo Sna noci svätojánskej, o furmanovi Holbovi
zo Záborského Najdúcha. Zachar a Kroner boli sťa divadelné dvojčatá. Obaja
získali obľubu v menších rolách. Mali talent povýšiť figúrky na zaujímavé typy.
Obecenstvo upútali drobnokresbou dobrých ľudkov. Nevylepšovali len postavy
nešikovne napísané, lepšími robili aj tie, ktoré z vôle autora nemali byť až tak
dobré, milé, dokonca roztomilé, akými ich urobili títo dvaja. Nejednu „natvrdlú“
postavu uvarili na mäkko a diváci im uverili. Spolu nehrávali. Kroner prevzal
Zacharov herecký repertoár a Zachar Kronera už iba obsadzoval podľa svojho
gusta.
Nemal Kroner tých zacharovských inscenácií až tak veľa, ako sa nám na prvý
pohľad zdá. Bolo ich len sedem, ale repríz bolo vždy neúrekom a tak kritika i
obecenstvo mali dojem, že Zachar svojho dvojníka stále posiela na javisko.
Režisér Zachar staval na tej známej Kronerovej „kubovskej“ podstate – a to bol
terén veľmi úrodný. Zacharovo presvedčenie, že Kronerovi sa po javisku najlepšie
chodí v krpcoch, prevzali v rovnakom čase i filmári. Paľo Bielik si mädlil ruky
nad Kronerovým otcm Uhorčíkom v dvojdielnom Jánošíkovi, Ťapák nad Kubom i Adamom
Krtom z Rysavej jalovice, no predovšetkým nad hybským zbojníkom Pachom. Kronerov
Kubo všeličím napáchol, ale nezomrel, mnohé krpce zodral, no bosý nezostal. Vždy
mu niekto tak v divadle ako aj vo filme ušil nové.
KRONEROVA UMELECKÁ ZRELOSŤ
Kronerov martinský umelecký testament mal dve výrazné postavy, bratislavský má
dve skupiny postáv. Na jednej strane tragikomické charaktery z inscenácií
Budského, Rakovského, Palku či Haspru (zvlášť máme v pamäti cigáňa Niča z
Radičkovho Pokusu o lietanie), na druhej strane zacharovská galéria komických
typov. V tragédiách, povedzme to hercovým rybárskym slovníkom, sa Kroner cítil
ako ryba na suchu. No v komédiách vydával svedectvá len o ľuďoch dobrých,
usmievavých a vo svojej koži bol vtedy, keď mohol šíriť životný optimizmus. V
jeho umení vynikla veľkosť malých ľudí. Všednosť robil nevšednou. Najhrdinskejší
boli jeho hrdinovia proti svojej vôli. Postavy naplnené vnútorným bohatstvom,
ale v prejave skromné. Silní slabosi, napríklad už spomínaný doktor Galén. Po
ňom ťažko hľadal podklad pre vytvorenie ďalšej tragikomickej postavy. Čo hľadal
v divadle, našiel vo filme. Tóno Brtko z Obchodu na korze umožnil hercovi
rozkryť a ukázať dovtedy len tušené široké možnosti nevšedného tragikomického
charakteru. Tri roky po filmovom úspechu stretol Kroner onen hľadaný, túžený
tragikomický typ aj v muzikáli Fidlikant na streche. Pred slovenskou premiérou
Tojvjeho v divadlách i vo filme predstavovali urastení, silní, mohutní chlapi.
Kroner bol ich absolútnym protikladom. Na javisku Novej scény ťahal mliekarenskú
káru krehký človiečik. Nemal silu svalov, ani hlasu. A to bolo na voľbe
obsadenia najodvážnejšie. Kroner bol muzikálny, ale na muzikál v očiach mnohých
nedorástol. Sám priznal, že pred oným závažným krokom si spieval iba v kúpeľni.
Bol to spev viac parlandový než ariózny. Napriek tomu Kronerova jediná
muzikálová rola bola jedinečná, kreatívna, herecky a spevácky jednoliata. Tento
zázrak sa na novoscénickom javisku opakoval deväťdesiatkrát.
A už sme sa rozhovorili o tom, kedy náš veľký komediant s dušou dieťaťa bol
korunou divadelnej zábavy spojenej s hlbokým ľudským posolstvom. A nebolo to
vždy iba počas večerov postavených na veselohrách Shakespeara, Moliéra,
Goldoniho, amerického muzikálu, ale aj v inscenáciách vychádzajúcich z predlôh
nášho Jonáša Záborského či rakúskeho herca a dramatika Johanna Nepomuka Nestroya.
Čo našiel Kroner v Najdúchovi? Dvaja furmani s menami odvodenými od krčmárskeho
názvoslovia, Žajdlík a Holba (tie mierky sú už zabudnuté, my poznáme iba deci a
najmä liter), teda títo dvaja večné mokrí suchozemšťania rozvážajú nevedomky na
svojom voze najdúcha, ktorého im tam ktosi podstrčil. Nakoniec sa odvrhnuté
dieťa dostane do otcovských rúk, no tie sa od neho odťahujú. Nedobrovoľné
putovanie kojenca, plodu neukojenej grófskej vášne, je základom našej prvej
čiernej komédie. Furmani v nej však majú biele haleny, gate i svetlý, veselý
humor. Kronerov Holba a Pántikov Žajdlík boli furtáci s vínom v hrdle, s vodou v
kolenách. Výkony to boli opojné, nie vodnateľné. Slovenská kritika priam
holdovala Kronerovmu Holbovi, česká mu dala „hobla“. Neošúchane zneli chvály na
hercovo fyzické konanie, skvelú hru bez textu, vybrúsenú mimiku i gesto,
bravúrne komediantstvo. Vraj Kronerov Holba „dokáže striedaním mimiky povedať
viac, než povie rečou...“ V podtexte sa tu čosi šepkalo o nadanom mímovi,
poučenom na chaplinovských nemých filmových groteskách.
V Nestroyovej fraške Strach z pekla Kroner opäť nemal sólo, hral v dvojzáprahu s
Oldom Hlaváčkom. Odpútané divadlo korunoval záverečný výstup obidvoch komikov,
ich pantomimické vlastné dejstvo. Otec a syn putujú do Ríma. Syn sa chce zbaviť
strachu z pekla, otec vytriezvieť. Samozrejme doputujú iba do najbližšej krčmy.
Nestroyove frašky sú plné kupletov. Tu chýbali, až na jeden, záverečný. Ale ten
Kroner spieval tak očarujúco, viedensky operetne, až mu závideli všetci
spevoherci. Bolo to Kronerovo spevavé obdobie. Necelý rok po Pfrimovi z Nestroya
Kroner stvoril Tojvjeho. Potom takmer súčasne zabával nadšených divákov jeden
večer vo viedenskej fraške, druhý v americkom muzikáli. Vďaka Kronerovi sme mali
veselé večery po smutných dňoch v osudovom roku 1968.
PREDČASNÝ ODCHOD Z JAVISKA
Kronerov šuster Pfrim, uctievač alkoholu, ktorý celkom prepadol duchu fľašky,
bol excelentnou štúdiou večne smädného človeka. Opitých, podgurážených,
naliatych a všakovako inak nazvaných pijanov, Holbov a Žajdlíkov, si náš herec s
potešením zahral neúrekom. Neobišli ho ani na konci kariéry. Americký dramatik
Eugen O´Neill má jedinečnú galériu alkoholikov. V dráme Ľadár prichádza sa
stretávajú v bare stratených nádejí a ilúzií. Kroner ako predposlednú rolu
dostal jedného z týchto Nešťastlivcov. Cirkusového pokladníka Eda Moshera
posunul do roviny šašovského komedianta, tragickú rovinu roly nechal ležať
ľadom. No nie je nič smutnejšie, ako keď smútok prepadne komedianta. A v tejto
inscenácii ľadová ruka smrti akoby siahala po kariére nášho veľkého klauna.
Aj rozlúčiť sa s divadlo prišlo Kronerovi v krčme. Nie v americkej, ale v
našskej. Už ho v neponúkali, on nalieval. Hral Krčmára v dráme bratov
Mrštíkovcov Mariša. Písal sa rok 1983. Neveselo bolo v tej krčme a smutná bola
aj rozlúčka nášho herca s divadlom. Mal iba jeden jediný výstup, v ktorom
prizeral dramatickému sporu dvoch protivníkov. Bohatého sedliaka Lízala hral
Gustáv Valach, surového mlynára Vávru Karol Machata, Kroner postavu bez mena.
Niekdajšie trio sa zmenilo na dueto, Kroner bol už len takým „obsmŕdačom“. A
degradácia pokračovala. Vo dvoch predchádzajúcich sezónach Kronera nik
neobsadil. Dúfal, že mu dajú zahrať si v Starej dobrej kapele. Hubačovu hru
Haspra o rok naštudoval s protagonistami Pántikom, Chudíkom, Valachom a Machatom.
Kronera vynechali. Neobyčajne úspešná premiéra bola 24. apríla 1984. Práve pred
dvadsiatimi rokmi. Práve v tej istý deň reagoval riaditeľ SND na hercovu písomnú
výpoveď z polovice marca, po ktorej sa ho spolu s umeleckým šéfom pokúšal
presvedčiť, aby z divadla neodchádzal. Ale deň po sviatku práce čerstvý
šesťdesiatnik Kroner, papierový dôchodca, svoju výpoveď zopakoval. Okrem iného v
nej napísal: „Pri všetkej skromnosti, dovolím si tvrdiť, že by sa pre mňa, herca
na vrchole tvorivých síl a plného chuti pracovať, našla primeraná rola... Dúfal
som márne...“ A tak napokon divadlo rozviazalo s hercom pracovný pomer.
Prológ a epilóg účinkovania Kronera v činohre SND sa navzájom veľmi podobajú.
Pamätáte si, ako dve sezóny nevedelo divadlo nájsť pre nového člena primeranú
rolu jeho talentu a významu? A dva roky pred odchodom na dôchodok mal len dve
postavičky okrajového významu.
Trpkosťou naplnená Kronerova výpoveď divadlu má optimistický záver – „...cítiac
potrebu prejaviť sa podľa svojich síl, skúseností a schopností, odovzdávam svoj
talent a vedomosti do služieb čs. televízie, filmu a rozhlasu...“. Pri Kronerovi
teda viac než o poslednej opone malo by sa písať o poslednej klapke. Filmový a
televízny herec prežil divadelného o štrnásť rokov. Keď odchádzal z divadla mal
už za sebou všetky veľké i od veľkých väčšie, čiže legendárne filmové postavy.
Celkom ich bolo najmenej 125. Ďalším bezmála 30 nakrútil na penzii. Oproti
tomuto úctyhodnému číslu stojí iba 101 divadelných výkonov. Napriek týmto
štatistickým údajom som presvedčený, že Kroner bol predovšetkým divadelný herec.
Narodil sa pre divadlo, žil s divadlom a som náchylný veriť, že pre útrapy z
divadla zomrel. Čo ho živilo, to ho zabilo.
Na prahu nesmrteľnosti, tri roky pred odchodom zo sveta mal sa Jozef Kroner
predstaviť čitateľom Národnej obrody troma vetami. Vybral si tieto: „Úspešný
blbec, pretože nikdy nebudem dosť múdry. Nosič pochodne, ktorá zapaľuje ľudské
srdcia, pretože to v možnostiach umelca je. Pokorný služobník človeka.“
Z kritík sa dajú povyberať rozmanité charakteristiky Jozefa Kronera: plebejský
komediant, klaun chaplinovského razenia, komik, čo dojíma až po slzy, herec
ľudsky hrejivý a prirodzený, bravúrny aktér, divadelný huncút, večný vtipkár,
vtipný hĺbavec, smutný klaun bez pingpongovej loptičky na nose...
Bol to aj „slovenský kresťan v komédii“. Tak nazval Jindřich Vodák, český kritik
Stodolovho Jožka Púčika. Náš herec bol Púčikom práve v tomto zmysle.
Humanistickú esenciu nájdete v jadre jeho mnohých postáv. Veril v stvoriteľa aj
v korunu tvorstva. Videl som v televíznom filme, ako v rodnom kysuckom kraji na
krížnych cestách natieral kríž. Vraj každé prázdniny tú bohumilú prácu
zopakoval. K sedemdesiatke mu vraj listom sám pápež Ján Pavol II. zavinšoval. K
osemdesiatke už gratulácie neprijímal. Zato my si gratulujeme, že sme mali
takého herca.
(Autor je divadelný kritik, teoretik a publicista.)
