Coca-cola je svetoznáma  červeno-biela značka  nápoja, ktorého výrobca sídli v Atlante. Reč však nebude o tomto nápoji nápojov, ale o divadelnej Atlante. V nej som totiž počas šiestich týždňov mala šancu stretnúť sa a zažiť niekoľko desiatok predstavení s americkým publikom rôznych vekových i sociálnych skupín. A popri tom stretnúť aj Coca-colu, bez ktorej si bežného obyvateľa Atlanty nemožno predstaviť rovnako ako foyer divadiel bez automatov na túto zázračnú tekutinu.

Rôzne maniere, stereotypy v tamojšom divadelnom svete ma nútili uvažovať o našom publiku a našej komunikácii s divákom, rozdieloch medzi našimi a tamojšími divákmi.  Aké sú? Sú vôbec nejaké? A na druhej strane sa  pýtať, či má vôbec zmysel o nich  uvažovať a písať.  Veď môžeme byť objektívni? Samozrejme, nemôžeme. Pre krátkosť času, ktorý sme strávili v atlanských divadlách, ale aj preto, lebo niekoľko desiatok predstavení a rozhovorov  s divadelníkmi nestačí na analýzu takého fenoménu, akým je publikum. Nuž, neostáva nič iné, iba sa spoľahnúť na pár postrehov z pobytu, ktoré dúfam, že nebudú priveľmi nudiť.

V Atlante, v štvormiliónovom meste, pôsobí viac ako osemdesiat divadelných skupín či divadiel  rôzneho zamerania, ktoré majú rôznych zriaďovateľov (súkromných,  mestských...) a rôzny reperotár (trvalý alebo sezónny...). Nájdete tam divadlá všetkých žánrov, ktoré sa uvádzajú v rôznych variáciach divadelného priestoru. Divadelné budovy, ktoré predstavujú  prekrásne napodobeniny európskych divadelných domov, ale aj  priemyselné či hospodárske stavby a  priestory, ktoré dnes slúži divadlu. Napríklad bývalú farmu, v ktorej divadlo  funguje pod skoro rovnakým názvom – Artfarma.  A to som ešte nespomenula veľké kultúrne domiská s multikultúrnym programom či iné rarity, ktoré vyrážajú dych. Jednou z nich je nesporne FOX divadlo, ktorým sa Atlanta právom pýši, a na ktoré upozorňujú všetky mestské brožúrky. Postavil ho bohatý obdivovateľ divadla v 20. rokoch minulého storočia. Obrovskú divadelno -filmovo-muzikálovú sálu venoval trom tisícom divákom, ktorí majú možnosť súčasne s produkciou obdivovať zlato-zamatový a mramorový interiér s motívmi egyptských fresiek a tiež portál divadelnej sály v štýle hradieb s arabskými mešitami. Divákom v ňom nad hlavami nesvietia svetlá, ale hviezdičky, ktoré sú zakomponované do modrej oblohy. Znie to neskutočne, ale je to realita. Toto divadlo bolo vyhlásené za kultúrnu pamiatku práve vďaka svojmu „mixu“, kríženiu španielskej renesancie a arabsko - egyptskej architektúry, ktorá bola blízka mecenášovi tohto divadla.

Priestor, ako keby priamo určoval program a program zase publikum, ktoré ho navštevuje. (Výnimka potvrdzuje pravidlo.) Podľa názvu divadla sa dá pomerne dobre zistiť,  na akú produkciu sa orientuje. Takže Classical Theatre company určite nebude mať na repertoári niečo iné ako klasické dramatické tituly, Shakesperova taverna zase kusy od Shakespeara a Univerzitné divadlo tvorbu, ktorou sa prezentujú študenti a profesori venujúci sa v súkromí vlastnej dramatickej tvorbe... Jomandi group tvorí a pracuje pre afro-americkú komunitu. Pre každého domáceho je to nad slnko jasnejšie a nepôjde na ich produkciu sám, pokiaľ nie je afro-američan. Mne to nikto neporadil, a tak som mala možnosť prežiť skúsenosť diváckej, doslova jedinej bielej vrany, v hľadisku. Nebolo to prvý ani posledný raz, čo mi bolo dopriate zažiť takéto divácke skúsenosti. Po čase som pochopila, že isté typy divadiel navštevujú len konkrétne komunity, ktoré buď spája národnosť, rasa, pohlavie, alebo výška konta. FOX divadlo je len pre bohatších, Artfarmu navštevujú najmä gayovia a lesbičky... Židovské divadlo prevažne Židia, Synchronicity...group programovo koncipuje svoju tvorbu na ženy. Tvoria na mieste vyčlenenom pre alternatívne produkcie v divadle Seven stages. Je umiestnené v priestore kuriózneho námestíčka s obchodíkmi so všetkým možným a nemožným tovarom, v ktorom sa dobre predáva práve to, čo nie je povolené. Návštevníci tohto divadla nie sú konzervatívni občania, ani afro – americká komunita, ani deti,  ale nespokojní intelektuáli a divadelní fajnšmekri, ktorí ešte veria, že divadlo má aj tu – v Amerike - hlbší zmysel. Preto sú produkcie tohto centra považované za náročné a netypické – alternatívne v porovnaní s programom iných divadiel, a preto sú títo diváci iní,  netypickí, v porovnaní s divákmi iných divadiel. 

Ak si totiž odmyslíme špeciálne „komunitné“ scény s témami viac alebo menej štipľavými a typickými pre istých ľudí, diváci ostatných divadiel – jedno  akého žánru - prichádzajú do divadla predovšetkým za zábavou a oddychom. To je hádam najpresnejšia „inakosť“ publika oproti naším zvykom a tradíciám. Títo diváci si chcú  oddýchnuť, netrápiť sa a baviť sa. To jediné má podľa nich,  po práci, zmysel. 

Láskou atlanského publika je majster Shakespeare, osvedčená kvalita, ktorého milujú natoľko, že v Atlante vzniklo viac skupín zaoberajúcich sa len jeho hrami. Hrajú  ich v rôznom poradí a naštudovaní už roky. Na jeho počesť postavili aj divadlo v tvare cirkusového stanu (z tehál) s názvom Shakespearov festival. Počas letných dní sa v ňom stretávajú na kusoch pána Shakespeara,  v rámci večere. Lebo súčasťou pohody a pohodlia, po ktorej túžia tamojší diváci,  sú isté neodmysliteľné vymoženosti, ktoré  podľa nás do divadla nepatria ako napríklad jedlo a jeho konzumácia aj v sále.  V Atlante sa tomu niekde  dokonale prispôsobili – na sedadlá pred vami  primontovali stolíky s otvormi na poháriky.  Ďaľšou  dôležitou vymoženosťou tamojších divadiel sú obchodíky so suvenírmi, tričkami a nálepkami, hračkami, jedlom a samozrejme coca-colou s ľadom.

Tak ako túžia obyvatelia Atlanty po zábave a oddychu v divadle pre dospelých,  tak túžia v divadlách pre deti po krásnom, farebnom a zrozumiteľnom svete pre svoje ratolesti.  Bábkové divadlo je pre nich bábkovým len vtedy, keď sa v ňom hrá s bábkami so zakrytým vodením, experimenty nášho typu sa tam nenosia. Podľa nich by poplietli deťom hlavy. Tvorcovia, ktorí  poznajú tieto názory,  sa podľa toho  riadia. Je to dobré alebo zlé? Aby sme mohli odpovedať, treba povedať jednu podstatnú vec - väčšina divadiel žije najmä z darov individuálnych darcov, teda divákov, radových návštevníkov divadla, ktorí nezištne a sami od seba prispievajú na ich činnosť. Prečo?  Lebo chcú mať vo svojej štvrti, okrese, práve takéto divadlo ...je to druh občianskej spolupatričnosti a osvietenosti nepoznaný v našich pomeroch. Aj v tomto sa líši atlantské-americké publikum od nášho.  Nečudujme sa teda, že v americkej realite si divadlá dobre rozmyslia, či budú alebo nebudú rešpektovať názory a vkus svojich donátorov.

V prvom momente, keď prídete z Európy, kde všetko funguje inak a s inými hodnotami ako v Amerike,  vás americké publikum a jeho zvyky zaskočia. Možno sa vám to bude zdať lacné a smiešne. Ale po čase zistíte, že tam má každý tvorca dosť priestoru a šancí na to, aby nebol len lacný, muzikálový alebo happy.... má možnosť rozhodnúť sa žiť a tvoriť inak. Nie je to ľahká cesta, ale ak chce a vie, nájde si svojich donátorov, ktorí mu budú veriť a podporia ho v niečom, čo nie je bežné. To je u nás menej bežné. Rovnako, ako je menej bežné, aby sa v jednom meste našlo toľko divadiel, ktoré celkom dobre fungujú a o ktoré sa stará toľko obyvateľov mesta.

Takže? Tým, ktorí  by chceli zažiť po európsky silný zážitok z divadelného umenia, Američania odporúčajú zájsť si do New Yorku, Chicaga, Bostonu alebo Seattlu. Tam sa vraj darí zaujímavým divadlám a tvorcom. Tam nájde našinec mnohopočetné publikum, ktorého počet nás akurát privádza k depresiám. A všetky otázky sa začnú odznova. Prečo tam toľko ľudí chodí do divadla?... Proste, iný mrav, iný kraj. Iná krajina, iné publikum. Iné divadlo.

A to je fajn.

(Autorka je dramaturgička a riaditeľka Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici.)