Našťastie mladšiu generáciu tvorcov aj recipientov tieto problémy neťažia. Umenie je pre ňu iba zdrojom emócií a v záujme ich docielenia sa vzdáva nárokov na pravidlá a normy a to až natoľko, že prijíma slobodné prelínanie umeleckých druhov a žánrov, podporuje deštrukciu foriem a hľadanie nových a začína aj stierať hranicu medzi umením, životným štýlom a politikou. Postmodernú éru prázdnoty prijíma ako efektný spôsob zužitkovania straty záujmu o čokoľvek okrem záujmu o pragmatické sebanaplnenie, bez ohľadu na to, čo sledujú iní, tí blízki, ale aj úplne vzdialení. Človek nežičí nič zlého ani svojmu blížnemu, ani sebe, a preto sa nazdáva, že najľahšou cestou odporu je nikomu nezasahovať do života a pritom nonšalantne zaujímať (v skutočnosti to však znamená vydobýjať si)  vlastné miesto pod slnkom. Zákony prijíma iba ako nevyhnutného regulátora globálnych vzťahov a vlastnú reguláciu týchto vzťahov ponecháva na tých, čo sú za to platení. Bezbolestne sa poddáva teórii o tom, že všetko je na svojom mieste a pokiaľ treba niektoré veci naprávať, urobia to tí, ktorých si zvolil. Vojny a násilie neznáša, ale rád sa zmieri s tým, že ak už k nim dôjde, je to akiste potrebné a dôležité je len to, aby ani vojny a ani revolúcie netrvali dlho, aby boli podľa možnosti čo najmenej krvavé a nech zaručia ľuďom pokoj a blahobyt. Blahobyt je predsa cieľom, nie prostriedkom, ako nám to chceli nahovoriť extrémisti z dvadsiateho storočia. Nie, nechceme dolce far niente, tvrdia dnes mnohí, ale sladké a podľa možnosti bezbolestné úspechy v osobnej činnosti sú nám milé. V umení už nebojujeme o nič ani proti ničomu, umenie je privátna vec jednotlivca a my sa podieľame na úspechoch tých, čo čosi dokážu. Uznávame celebrity a nezáleží na tom, do akej sféry patria – len nech nám spríjemňujú život. Maliar, skladateľ, herec? Pophviezda, tanečnica, misska? Akýže je medzi nimi rozdiel? Len nech ich vídame, len nech sa o nich hovorí, len nech dráždia naše zmysly a umožňujú nám  vžívať sa do ich rolí, snívať o nich a s nimi, približovať sa k nim a možno sa ich aj dotýkať, dokonca aj s nejasnými erotickými predstavami... Prečo nie? Celebritou môže byť každý, včerajšia študentka alebo čistič topánok, žena z domácnosti aj bezdomovec. Len nech sa čímsi zaskvie, nech niečo, bárs aj lacné a ničotné, urobí, dosiahne alebo vyhrá, nech zarobí alebo nakradne. Len nech nás nenúti rozmýšľať, skúmať seba a svet, vidieť za najbližší kopec, lebo nie je dnes v našom záujme vidieť za kopce! Ako za posledných rímskych vladykov, ako za Kráľa-Slnka.

   Mamon vždy ovládal svet, to vieme aj z biblie. Ale až dnešok ho otvorene uznal aj ako najvyššieho nositeľa hodnôt a dal mu globálnu pôsobnosť vo všetkých sférach, priznal mu štatút riaditeľa sveta. A náš riaditeľ sa správa tak, ako všetci riaditelia podnikov, fabrík, kartelov, bánk a životov – podľa hesla malá kopa pýta viac. Lenže priemernému užívateľovi predností súčasného sveta sa akosi nepatrí pchať nos do vecí spravovania sveta, nuž si vymyslel postmodernu, život ako v hudobnom televíznom klipe, kde je všetko a zároveň nič, kde je život ako meňavka a pravda ako pozlátko. A všetko trvá iba pár sekúnd. Apropos, malo by azda krátke trvanie televízneho klipu predpovedať aj krátky život éry prázdnoty?    

*

Nuž teda téma. Po grécky je to  „thema“ a tam to znamená čosi ako hlavná myšlienka. (V latinčine je to res rei, teda fakt faktov, vo francúzštine le thème, hlavná úloha, v nemčine das Thema a v angličtine theme a tu i tam znamená to isté - tému, predmet, námet.) Pojem téma naozaj reprezentuje základný okruh otázok, ktorými sa budúci tvorca mieni zapodievať. Kardiológ sa napríklad chystá písať prácu na tému arytmia srdca a jej príčiny, historik ide skúmať dejiny regionálnych hradov a zámkov, publicista mieni napísať čosi o podplatiteľnosti štátnych úradníkov. Téma je čosi, čo je predmetom vedeckého záujmu, záujmu novinára alebo fotografa. Tému si stanovuje prednášateľ i učiteľ, kazateľ i bádateľ. Tému si určujú všetci, čo sa chcú cestou vedenia, logiky a uvažovania dopracovať k istým poznatkom. Ale už šaman alebo básnik tému nepotrebujú. Šaman sa riadi vnuknutiami, básnik pocitmi a intuíciou. Lenže o téme sa už rado hovorí v súvislosti s maliarstvom alebo románopisectvom či drámotvorbou. Vychádzajúce slnko, napoleonské bitky alebo zbojnícke cestičky Jura Jánošíka – to sú  naozaj typy pre krajinára alebo tvorcu takzvaných príbehových literárnych diel. Ale ruku na srdce: túži autor románov či dramatik po zobrazení pravdivého, historicky verného obrazu skutočne kedysi existujúceho alebo iba vymysleného hrdinu? A je napríklad dráma o existujúcom kráľovi potenciálne dokonalejšia, silnejšia ako dráma o kráľovi vymyslenom? Je Faust alebo Lujza Müllerová menej krásnym literárnym obrazom ako Richard II. alebo Boris Godunov? A ak teda priznáme, že tisíce vymyslených postáv v próze i v dráme zohráva  z hľadiska zmyslu či významu umenia rovnakú alebo dokonca aj oveľa vážnejšiu úlohu ako pomerne úzka paleta postáv historických, odrazu stojí pred nami otázka, či umelca vôbec vedie k vytvoreniu diela predmet (téma) zobrazenia  alebo skôr spôsob, akým sa obraz tvorí.  Keď sme už raz na tomto mieste spomenuli Jánošíka, nuž sa ho pokúsim uviesť ako príklad: v dráme ho spracovali Mahenovci, Poničan, Feldek, Martáková aj Bryll s Gärtnerovou, v kine Siakeľovci, Frič alebo Paľo Bielik. Nikto z nich nerekonštruoval životný príbeh terchovského zbojníka. V záujme týchto tvorcov nebolo „spracovať tému“ Jánošíka, ale vytvoriť literárny, básnicky, dramatický či javiskový obraz výnimočného človeka. Spracovať, teda vytvoriť obraz a nie rekonštruovať fakty a deje! Zemotívniť pocitový arzenál recipienta. Popravde povedané, nájsť a využiť formálne postupy, umelecké prostriedky takéhoto spracovania.

   No? Uveríte tomu, že Šostakovič v slávnej Leningradskej symfónii „odhalil hrdinskú tému zápasu sovietskeho ľudu s fašistickými okupantmi“? Alebo že podaktorí naši skladatelia naozaj zobrazovali „tému“ Stalina či Gottwalda, ako sa nás o tom snažili presvedčiť aj v  názvoch svojich diel? Nuž ale „témou“ umeleckého diela nie je ani čas, ani priestor, v ktorom  a kde sa príbehy diel akoby odohrávali. A ak ňou nie je ani to, čo sami autori vložili do pomenovaní svojich opusov, dá sa vôbec hovoriť o téme umeleckého diela? Pripusťme, že Shakespeare dosť dbal, aby sa v spracovaní svojich historických tragédií priveľmi neodchyľoval od známych historických faktov, ale pre človeka neznalého anglických dejín sú jeho hry rovnako vzrušujúce ako aj pre znalca dejín. Takže v umení je akiste reč o čomsi inom než o téme. 

    Niektorí odborníci usudzujú, že súčasťou témy je sujet, motívy, epizódy. My sa však pýtame: ak je téma „hlavnou myšlienkou“ diela, je potom sujet alebo motív jeho súčasťou alebo podzložkou? Sujet je predsa príbehovou zložkou akéhokoľvek tvaru, nie iba umeleckého diela. Bez príbehu niet ničoho, lebo život plynie a vytvára príbehy a príbežteky aj bez nášho pričinenia. Ale je aj súčasťou „hlavnej myšlienky“? Čo má objektívne plynutie s myšlienkou? Je to predsa fakt neovplyniteľný ničím, ani myšlienkou, tak prečo by mal byť súčasťou nejakej témy ako hlavnej myšlienky diela?

     Nie, niet témy ako hlavnej myšlienky v umení, sú iba zdroje rozochvievania citov. V maliarstve, hudbe a poézii sú to často iba hniezdiská emócií, dokonca aj bez konkrétneho určenia miesta a času. V „príbehových“ umeniach sa bubnovanie na city obvíja okolo sujetu. Sujet môže mať rovnako reálnu, zo života odpozorovanú, alebo snovú, fantastickú podobu, ale nie je v nijakom prípade „hlavnou myšlienkou“, teda témou diela, ba ani jej súčasťou. Je to formálna, hmatateľná  kostra artefaktu. Ako noty melódie v hudbe alebo linka, tvar  či farba v maliarstve. A je príbeh, melódia alebo tvar témou?

*

Vychádzajúc z doteraz povedaného, dvom veciam neviem dosť dobre porozumieť: prečo mnohí ľudia, dokonca aj niektorí literárni vedci, teatrológovia, filmológovia alebo folklóristi nechcú ani dnes, po predložení toľkých  teoretických i faktických dôkazov o absolútnej nezávislosti umenia na etike a didaktike, uvedomiť si rozdiel medzi estetickým a mimoestetickým vnímaním umenia, a po druhé, ako je možné, že ak sa umenie, a to nie prvý raz v dejinách, ale cyklicky, prejavuje aj v rýdzo ireálnych a vedecky nijako nie pomenovateľných polohách, sa väčšina odborníkov nedokáže zmieriť s jednoduchým poznatkom, že umenie nie je veda a že teda nemožno na ňu vzťahovať kritériá napríklad pravdivosti, historickej vernosti, objavnosti v racionálnej sfére poznatkov a formulovaní zákonov, zákonitostí, právd a čojaviem čoho ešte.

   Je pravda, že celé generácie umenovedcov považovali umeleckú tvorbu za zložku výchovy, výučby a vedenia čitateľa-občana k mravnosti. V pedagogike (ale platí to aj pre andragogiku) sa dokonca uplatnila Komenského Schola ludus a tá aj dnes variuje v rôznych podobách, až po takzvanú terapiu drámou či divadlom. Existujú šíky učiteľov divadla, ktorí ponúkajú metódy, štýly a školy dramatických umení bez jedinej zmienky o estetickej podstate divadla. Drámu majú za odnož literatúry ako faktora edukácie a výchovy k mravnosti, herectvo zas vykladajú ako špecifickú interpretáciu textu. Nechápu spravidla ani to, že napríklad cirkus a divadlo sú oveľa spätejšie ako prednes poézie a tvorba postavy (kde predsa, tvrdia, jeden aj druhý odhaľuje na javisku literárne obrazy slovom) , lebo im nie je známa podstata hereckej premeny a jej rozhodujúca rola v divadelnom umení.

    Pri presadzovaní vlastných teoretických vývodov sa človek opiera spravidla o príklady. Ale výber príkladu nemôže byť netendenčný. Ide predsa o podporu mnou vyslovených uzáverov a nie o ich popretie. A tak v umení na podporu dôkazov o tom, že umenie je vždy aj výchova a ponaučenie, sa uvádzajú príklady z literatúry písanej „a la thèse“ za čias realizmu alebo naturalizmu či zo sveta  figurálneho maliarstva, kde sa interpretujú povstania, vojny, revolúcie a ich hrdinovia. A keď zas chceme dokázať, že umenie nie je závislé na ideológii, uvádzame dadaizmus, popart, ľúbostnú poéziu, symfonickú hudbu. Ba dnes už aj celý postmodernizmus. V prvom prípade dolujeme z umenia jeho čitateľný (teda do jazyka racia preložený) obsah, v prípade druhom sa zámerne odvolávame iba na formu, lebo obsah je jednoducho nepreložiteľný. Ale pravda o podstate umenia je tu predsa len kdesi inde. Ak hodnotí napríklad Tolstého román Voja na mier naslovovzatý teoretik umenia, povedzme estetik, nehľadí na prítomnosť a skladbu zložiek tohto románu, ale na emotívnu silu literárnych obrazov použitých v diele, a to bez ohľadu na to, či sa dojmy rinú z príbehových, ornamentálnych, popisných, alebo dokonca filozofických vstupov autora. Bitku pri Borodine zobrazili predsa stovky umelcov a vždy je to len alebo až bitka pri Borodine. Ale ako zapôsobil tento obraz na vnímateľa, to je už vec majstrovstva  a posvätenia tvorcu. Takže ani téma, ani ideový zámer tu nie je rozhodujúci. A rozhodujúcimi nie sú ani vtedy, ak by boli napríklad v zdanlivo bezhlavom zamieňaní postáv v niektorej z komédií „s plášťom a mečom“ alebo v pesničke Pes jitrničku sežrál nepostrehnuteľné. (Ostatne, už sme v pasáži o téme v tejto práci spomínali, že pojmy ako obsah, zámer, téma, sú prítomné v každom diele, ale umelecký dojem z artefaktu sa k nim správa absolútne nezávisle, dnes by sa povedalo, že je k nim irelevantný.)

    Nerozumiem týmto dvom veciam a zdá sa, že sa mi porozumieť im už ani nepodarí. Možno to vyplýva z toho, že ani v oblasti umenia nehovoríme všetci rovnakým jazykom. Na Slovensku je pôvodnou príčinou nedorozumenia to, že keď sa začala po vzniku prvej ČSR hromadnejšie rozvíjať aj umenoveda, od prvopočiatku sa krížili záujmy tradičnej teórie literatúry s nastupujúcou avantgardnou predstavou o tom, že umenie sa odvíja od štruktúry a nie od obsahu diela. Kvas ešte iba začal pracovať a už nastúpila socialisticko-realistická teória, ktorá nadlho umlčala „formalistov“. Mukařovského a Bogatyriovove hľadania formálnych princípov každého diela ako kľúča k hodnotám násilne ustúpili do úzadia a veľmi rýchlo sa ich vzdali nielen tí, čo tomu od prvopočiatku nerozumeli, ale od nich utiekli, väčšinou zo strachu, aj dovtedajší obdivovatelia štrukturalizmu. K tým druhým patril napríklad aj Peter Karvaš. Dôležité však je, že rozdelené tábory čoskoro začali hovoriť jednotným ždanovovským jazykom. Obávam sa, že sa unifikovalo aj myslenie. Medzera, ktorá v našom poznávaní teórie umenia vznikla, je príčinou mojich terajších osobných, ale aj všeobecne sa dnes prejavujúcich nedorozumení. Stačí sa pozrieť na to, ako rozdielne definujú slovenskí teoretici slovo divadlo.    

*

     Čo sa pokúšame vniesť svojimi sondami do teórie tvorby?

      Nuž po prvé to, že estetika je veda o vzťahu človeka ku krásnu v živote vôbec a nie iba v umení. 

    Po druhé, estetika je, na rozdiel od iných vied a aj od zdanlivo najpríbuznejšej – etiky, vedou, ktorá sa pokúša sprostredkovať pocitový svet svetu logickému, svetu zákonov, pojmov, definícií. Je teda iba semiotickým prekladaním a odovzdávaním skúsenosti z oblasti emotívnych javov do jazyka logiky. V tom je neuzatvorená a neuzatvoriteľná, jej zdroje „poznania“  visia v nadoblačne  a je kategóriou zapĺňajúcou priestor medzi šamanstvom a filozofiou. Aj rýdzo teoretické poznatky o istých zákonitostiach vo sfére emócií a pudov sa musia najprv preložiť do jazyka etiky alebo napríklad matematiky (Aristotelov zákon o očiste, pravidlo zlatého rezu) a iba potom možno hľadať ich logické súvislosti. Ale v čistom estetične rozumom postrehnuteľných zákonitostí niet, ako ich niet v sne alebo v konaní božstiev.

     Po tretie, krásno nie je iba estetickým svetom človeka, ale zdá sa, že aj celej živočíšnej a možno aj rastlinnej ríše. Ak ale s pokorou priznáme, že obzory krásna stanovila vyššia sila než je človek, nuž potom je krásno vyjadrením vkusu Stvoriteľa  a vzťahuje sa na všetky existujúce a hmatateľné, ale rovnako aj ireálne, snové, virtuálne javy, ba vstupuje aj na pôdu myšlienok, pojmov, definícií, zákonov a zákonitostí. Všade tam totiž možno nájsť úsilie usporiadať obsah, harmonizovať ho, dať mu punc dokonalosti a vnútornej čistoty, čo je základný predpoklad pre estetické nasladenie. 

      A napokon, na rozdiel od rôznotvárnej podstaty a dosahu umenia, ktoré sa v základnej vzťahovej rovine správa k etike indiferentne, vo vyššej duchovnej rovine krásne môže byť aj mravné. Je totiž rozdiel medzi elementárne prijímaným pôžitkom či rozkošou a estetickým zážitkom, aj keď oboje pochádza zo zmyslového sveta. Pôžitok je pocit fyzicky prežívaného blaha (z chutného jedla, z príjemne stráveného dňa, zo zdravia, z víťazstva nad súperom a podobne). Pozitívny estetický zážitok je dôsledkom nasladenia zo vzťahov výlučne vo sfére krásna: pohľad na krajinu alebo na krásny obraz, precítenie  zvukov a tónov v prírode alebo recepcia symfonického diela nás vzruší a zároveň aj duchovne povznesie. Pôžitok a rozkoš ukájajú naše telesné potreby, estetický zážitok nás vytrháva z materiálneho sveta a vynáša do nadolympských výšin. Ak niekto tvrdí, že to isté prežíva aj pri prostom pôžitku, napríklad po dobrom nedeľňajšom obede, nuž tomu je svet krásna vzdialený alebo nedostupný a stačia mu náhradky. Mať radosť, tešiť sa  napríklad z víťazstva v športe, neznamená ešte podľahnúť očareniu z tohto víťazstva. Čisté potešenie alebo čistá radosť  nemusia totiž viesť k tej duševnej očiste, na akú myslel Aristoteles, keď definoval pojem katarzia. Potešenie z nasýtenia sa nezasahuje dušu človeka a radosť z víťazstva je dokonca protipólom zármutku, ktorý sme spôsobili svojmu protivníkovi. Takáto radosť je teda nielen egoistická, a keby sme neprihliadali na to, že zápasenie je v prírode základom boja o prežitie, mohli by sme povedať, že fyzické víťazstvo človeka v boji, zápase, súboji má v sebe navyše aj dávku zlomyseľnosti. V estetickom zážitku sa však predpokladajú iné kvality: to, čo je pekné, je nielen spoločníkom predstáv, ba až pociťovania  harmónie, vznešenosti, dokonalosti, ale ako keby sa v ňom premietal aj proces očisty, a to nielen duševnej, ale doslova aj fyzickej. Čo je krásne, je vždy aj čisté. Keď kráčate po ulici a stretávate množstvo ľudí, nevnímate ich, nemáte z nich nijaké pocity. Je to pre vás masa. A odrazu sa v dave objaví krásna deva a vás ovanie okrem iného aj dojem absolútnej čistoty a nevinnosti, a to bez ohľadu na všetko, čím táto osoba môže v skutočnosti byť. V obrazárni zbadáte obraz, ktorý z ničoho nič korešponduje s vašimi najvnútornejšími pocitmi a je pre vás výnimočne krásny. V duši na chvíľu nastane zmier, harmónia a čistota. Nie je náhodné, že človek pozná aj opačný postup – ak sa chce očistiť, ak sa chce stať lepším a teda aj krajším, začne spravidla fyzickou očistou, doslovným vykúpaním sa.  A až tu sa začína prepájať to, čo je duchovné, čo poznáme iba v predstavách a pocitoch, teda estetickosť javu s pociťovaním konkrétnej fyzickej dokonalosti skúmaného objektu, jeho priezračnosti, čistoty, teda akéhosi absolútneho dobra, a krásne sa odrazu stáva aj mravným.

   Krása je čistota a čistota, aspoň v istom a pre nás veľmi podstatnom zmysle, v zmysle duchovnom, je krása.

(Autor je teatrológ.)