K pätnástemu výročiu smrti popredného člena činohry Slovenského národného divadla Františka Dibarboru  (19. 11. 1916  Bratislava –  4. 9. 1987 Bratislava) vyšiel v roku 2002, zásluhou zostavovateľky Dagmar Podmakovej a Kabinetu divadla a filmu SAV, deviaty zo zborníkov edície Veľké osobností slovenského divadla. Predchádzali mu tituly: Viliam Záborský (1995), Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (1996), Hana Meličková (1996), Štefan Hoza (1997), Pavol Braxatoris (1998), Jozef Budský (2001) a Janko Blaho (2001). Vznik väčšiny zborníkov iniciovali semináre, resp. konferencie o osobnostiach nášho divadla. V prípade zborníka o Františkovi Dibarborovi však podobné podujatie nebolo – nezohnali sa naň finančné prostriedky. Kniha je teda výsledkom podnetu, iniciatívy, čiastočne autorskej, najmä však organizačno-editorskej práce Dagmar Podmakovej. Vydanie zborníka finančne podporil Štátny fond kultúry Pro Slovakia.

    Na úvod zacitujem slová editorky, zdôvodňujúce vydanie profilu – pre ich stručnosť a výstižnosť: „František Dibarbora sa stal výrazným a populárnym predstaviteľom komediálneho herectva, ktoré smerovalo od burlesky k tragikomickým tónom, čo dokázal v stovkách nielen divadelných, ale najmä televíznych a filmových postáv.  Pohybová dispozícia, zmysel pre rytmus, spevácke danosti, schopnosť improvizácie s dávkou hravosti napomohli mnohovrstevnatosti celej palety rozmanitosti dramatických postáv. Podľa našich zistení len na divadelných doskách ich v 210 inscenáciách vytvoril 216, v televíznych inscenáciách 431, v rozhlasových hrách pre dospelých 286 a v rozhlasových hrách pre deti a mládež 88. Okrem toho účinkoval v množstve rôznych ďalších televíznych a rozhlasových relácií, absolvoval nespočetné množstvo estrádnych vystúpení.“

         Zborník na takmer 130 stranách prináša štúdie popredných slovenských teatrológov, ktorí hodnotia Dibarborovo herectvo z rôznych aspektov. Ďalších vyše 135 strán je venovaných Dibarborovej  umeleckej a personálnej biografii i rôznymi prehľadným súpisom - súpisu jeho divadelných postáv v SND, súpisu umelcových réžií, filmografii a pod.  Jeden zo súpisov napríklad približujú čitateľovi Františka Dibarboru  na základe záznamov z audiovizuálneho fondu dramatických relácií Archívu Slovenskej televízie ako televízneho herca, iný mu zase ponúka prehľad o účinkovaní Dibarboru v televízii v úlohách moderátora, zabávača a rozprávača. Ďalšie zo súpisov sa venujú Dibarborovému účinkovaniu v rozhlasových hrách pre dospelých a zvlášť v rozhlasových hrách pre deti a mládež, do publikácie sa podaril dostať aj výber Dibarborovho účinkovania v rozhlasových reláciách zábavy, čo však reprezentuje iba malú vzorku jeho účasti v reláciách zábavy. Realita bola početnejšia - množstvo postáv i postavičiek, malých i väčších dialógov v reláciách zábavy nie je možné zdokumentovať. Po anglickom resume nasleduje  v zborníku menný register a register diel. Okrem filmografie Františka Dibarboru (autor Vladimír Mlčoušek) spracovala celú súpisovú časť Dagmar Podmaková. Aká detailná a podrobná je táto práca, zistí čitateľ už po predbežnom prelistovaní knihy. Je za ňou množstvo hodín pátrania, overovania – nehovoriac o obohatení knihy fotodokumentami, ktoré zostavovateľka zapožičala ako z rodinného archívu Františka Dibarboru, tak aj z Archívu Divadelného ústavu a Archívu Slovenského rozhlasu. Iba v jedinom prípade (z operetnej éry F. D.) sa autorke – napriek mimoriadnemu úsiliu – nepodarilo identifikovať podrobnejšie údaje o inscenácii, v ktorej umelec účinkoval... 

   Zo štúdií, ktoré tvoria prvú časť zborníka, ma zaujala – ako kritičku hudobného divadla – najmä analýza Miloša Mistríka, ktorý hľadá súvislosti medzi Dibarborovým herectvom a ohlasmi talianskej commedie dell´arte. Nachádza ich nielen v talianskej genéze rodinných koreňov umelca, ale najmä v jeho príklone ku  „komediálnej, veselej i zádrapčivej hre“ či k dramatickým skečom stojacich na slove a hudbe. V tejto kapitole sa podrobnejšie vysvetľuje aj pomerne málo známa éra  operetnej „kariéry“ umelca, ktorý v roku 1940, po menšom nedorozumení so šéfom činohry Borodáčom, sa rozhodol skúsiť šťastie v inom divadelnom žánri – operete. Okrem toho bol presvedčený, že herec by mal vedieť hrať, tancovať a spievať.  

   Operetná kariéra F. Dibarboru trvala dva roky (1940-42). Mistrík uvádza konkrétne role – je ich desať, Čavojský ich vo svojej štúdii rozmnožuje, keď hovorí o vyše dvadsiatke mladokomických figúrok a o piatich rokoch pôsobenia v operete... (Toto Čavojského tvrdenie  vychádza z Dibarborovho neoficiálneho pôsbenia v operetnom žánri už koncom tridsiatych rokov). Popri súpise a význame činoherných kreácií F. Dibarboru je jeho operetná éra možno okrajová – ale zaujme, pretože poukazuje na mnohorakosť Dibarborovho nadania. Je prehĺbením jeho ĺudského i umeleckého profilu o prvky syntetického umenia – čo sa nemohlo neprejaviť aj v činoherných rolách umelca a jeho estrádnom pôssobení.

    Sebe vlastným esejistickým spôsobom dopĺňa túto kapitolu Dibarborovho života Ladislav Čavojský, ktorý otvára aj jeho  pôsobenie na poste režiséra – okrem iného v opere SND (Holoubek – Túžba; Puccini – Plášť). Málo sa vie, že F. Dibarbora bol prvým slovenským operným režsérom, hoci v tejto profesii nedosiahol méty osobnosti a mnohosti. O desaťročie však predbehol prvých vysokoškolsky vzdelaných absolventov opernej réžie (Branislav Kriška, Miloslav Fischer, Július Gyermek) i činoherných režiérov, ktorí sa pokúšali sporadicky režírovať operu (Ján Borodáč, Tibor Rakovský, Štefan Hoza, Karol L. Zachar).

    Hudobné divadlo vôbec – najmä talianska opera - bolo Dibarborovou celoživotnou láskou. Poznal ho ako máloktorý odborník.

     Ďalšie kapitoly knihy majú nasledujúce témy: Ladislav Lajcha – František Dibarbora a herectvo generácie, už citovaný Ladislav Čavojský – Komik a tragéd, čiže František Dibarbora, Dagmar Podmaková – Herec noblesy, komiky i tragiky, Vladimír Mlčoušek – Filmové postavy Františka Dibarboru, Milan Polák - S Kristínkou prešiel celé Slovensko (O kabaretných a estrádnych aktivitách Františka Dibarboru), Vladimír Rusko – Klaun so smutnou tvárou. (Do tohto príspevku je zakomponovaný aj prepis rozhlasového spomienkového rozhovoru s Kvetou Dibarborovou, manželkou umelca a Karolom Machatom z relácie Vladimíra Ruska).

     Dibarborových 43 rokov v službách Slovenského národného divadla je do zborníka, venovanom tejto poprednej osobnosti zakladateĺskej generácie, zmapovaných mnohorako, plasticky, s odbornou a literárnou erudíciou, teatrologicky precízne a ľudsky hlboko. Čitateĺ nájde v knihe rôzne pohľady na umenie tragikomika, kabaretiéra, estrádneho umelca, šansoniéra i vysokoškolského pedagóga na VŠMU, teda na Františka Dibarboru.  Jeho život bola najmä práca pre javiskové, rozhlasové a televízne umenie. Ale zostavovateĺka a spoluautorka zborníka D. Podmaková nezabudla ani na akcentovanie Dibarborových ľudských stránok a na uspokojenie čitateľovej zvedavosti  pohľadmi do jeho rodinného života a vzťahov s kolegami. To odkrýva najmä  rozhovor herca Karola Machatu s manželkou umelca - Kvetou Dibarborovou. Z každého príspevku však cítiť neobyčajú úctu voči Františkovi Dibarborovi, mnohorakej osobnosti, ktorý postupne dozrieval do veľkých rolí, ale rovnako vedel vymodelovať jedinečné charaktery  a postavy na malej ploche.

    Dagmar Podmaková postavila týmto zborníkom, ktorý je výsledkom nielen nadšenej a veci oddanej, ale aj dlhej a úmornej práce, Františkovi Dibarborovi pomník, ktorý je mohutnejší, trvácnejší a pamätnejší než mramor. František Dibarbora ním totiž vstúpil do našej divadelnej histórie.