TEATRO.SK - Prvá internetová divadelná revue    
TEATRO.SK - Prvá internetová divadelná revue ročník V., číslo 0-1, september-október 2000 Vitajte

...prvá internetová divadelná revue...
|späť | teoretické články | besedy | recenzie | rozhovory | festivaly / prehliadky | profily | povedali...|
|knižné recenzie | portréty | reportáže | zo zahraničia |
| DIVADLO.SK | ČAPEK | SCENA.CZ|
RECENZIE

E-Mail : info@rmd.sk JUBILEJNÁ SEZÓNA 1999 / 2000 V OPERE SND
LADISLAV ČAVOJSKÝ

Neprerušených osemdesiat sezón vyprofilovalo bratislavskú opernú scénu. Boli to sezóny neúplné, začiatočnícke, prelomové, vojnové a iné - ale každý rok, s letnou prestávkou, sa opera v hlavnom meste Slovenska hrala. Opera bola a je súčasťou Slovenského národného divadla, teda scénou národnou a reprezentačnou. Takmer dvadsať rokov bola najprv divadlom českým, s biednymi pokusmi o slovenskú operu. Potom vďaka Suchoňovi, Cikkerovi, Benešovi a ďalším dozrela na hudobno-dramatické teleso vskutku národné a reprezentačné.
V poslednom desaťročí chce byť "medzinárodným" operným domom, preto v ňom slovenčinu už takmer nepočuť. V sezóne 1998/1999 sa síce trikrát hral Suchoňov Svätopluk, no ani jedna cudzia opera po slovensky. Názov i duch divadla je teda celkom zavádzajúci. Bratislavský operný dom je v podstate talianska staggiona s občasnými exkurziami do oblasti opery francúzskej, nemeckej a výnimočne aj slovanskej. Slovenskí skladatelia podľa rozhľadu súčasného vedenia divadla asi vymreli, poznajú iba adresy kompozítorov opier pre deti. V minulej sezóne sa slovenčina na pár večerov, najmä v predpoludňajších predstaveniach pre mládež, do divadla vrátila. Jubilujúce divadlo opäť zaradilo do repertoáru polstoročnú Krútňavu.
A tak všetko dôležité a podstatné sa krútilo okolo najživšieho diela nášho operného odkazu. Premiéra, zakomponovaná približne do polovice sezóny, pietne pripomínajúca dátum prvého uvedenia diela, bola napriek kritickým výhradám voči inscenačnému tvaru i hudobnému naštudovaniu tým najlepším, čo sme na javisku Opery SND počuli a videli nielen v minulej sezóne, ale v celom poslednom období.
Divadlo si záväzky voči našim operným klasikom a zároveň modernistom - Suchoňovi a Cikkerovi - uvedomuje, ale obecenstvo nechce zobrať existenciu nášho zrelého operného odkazu na vedomie. Opera SND ho nevychovala k hrdosti na to, že aj my máme zrelé hudobno-dramatické diela. Naše publikum je také konzervatívne, započúvané do necelej desiatky obohraných "evergrínov", že na žiadne iné opery, okrem svojich najmilších, nepríde. Preto Cikkerova svetom uznaná opera Vzkriesenie (premiéra v roku 1996) mala iba šesť repríz a divadlo ju nedalo na program ani pri výnimočných príležitostiach. Rovnako, po dvoch reprízach, sa už nehrá Suchoňov Svätopluk (obnovená premiéra v roku 1998) a reprezentačná inscenácia našej národnej a slávnostnej opery sa nedočkala "vzkriesenia" ani v jubilejnej sezóne. Úryvky z nej zazneli iba na koncerte venovanom osemdesiatinám SND. Medzitým sme mali aj voľbu prezidenta, no povestné Svätoplukove prúty sa lámali iba pred divadlom a nie na javisku za zvukov Suchoňovej hudby. Sklamanie sme zažili aj na záver jubilejnej sezóny. Bolo z budapeštianskeho súboru a z inscenácie maďarskej národnej opery Bánk bán, aj z toho, že naša národná opera Krútňava zaznela pár dní predtým len ako predpoludňajšie predstavenie pre školy.
Zvyšné tri premiérové večery patrili cudzím, ale u nás udomácneným dielam. Tri sezóny vydržali v SND bez Nabucca - a už ho omieľajú znova. Tentoraz v pôvodnej verzii i jazyku, takmer bez škrtov, ale staticky, oratoriálne. Nie je to ani divadlo v kostýmoch, lebo i tie nahradili nejakými pláštenkami. Obecenstvu sa páči i takýto operný koncert. Bujarej divadelnej zábavy si neužije ani pri Donizettiho buffe Nápoj lásky, inscenovanej ako napodobenina commedie dell´arte. Ľahkosť hudby nenadnášala ťažkopádne inscenačné nápady. Naturalisticky inscenovaný Massenetov Werther nemal dosť divákov ani na druhej premiére. Kedysi často hrávaný úspešný francúzsky skladateľ asi pre dnešných návštevníkov vyšiel z módy. Dramaturgia ťažko hľadá diela u nás obchádzané, hoci ich vytvorili známi skladatelia. V tejto sezóne chce konzervatívnych divákov osloviť Thomasovým Hamletom a Čajkovského Pannou Orleánskou. Kto nestihne premiéry, bude pravdepodobne ťažko hľadať reprízové predstavenia. Alebo predsa len okrem Eugena Onegina túžia Bratislavčania poznať aj iné opusy populárneho Čajkovského?
Operný návštevník si v našom hlavnom meste každú sezónu môže vybrať približne z pätnástich starších a štyroch nových inscenácií. Ponuka sa však v každej sezóne rýchlo zmenší na pár najžiadanejších titulov. Skupinku vyvolených vedie Verdi. Opera SND ho má tak hojne zastúpeného na plagáte, že ani pri storočnici jeho úmrtia nenaštuduje žiadne ďalšie dielo z jeho širokého odkazu. S Nabuccom na čele hrá stále dookola najpopulárnejšie "verdiovky". Na sklade má Traviatu, Rigoletta a Trubadúra a pokope skladateľove vrcholky ako Don Carlos, Aida, Otello, Falstaff. Donedávna sa reprízovala Sila osudu aj Maškarný bál. Divadlu chýba iba odvaha predstaviť tiež mladého Verdiho.
Verdiovskú paletu dopĺňal majstrov libretista Boito s hudobnou drámou Mefistofeles. Táto oblasť talianskej opery v repertoári našej reprezentačnej scény nepotrebuje žiadne kontúry. Zato tí druhí Taliani, menovite Rossini a Donizetti, sú u nás stále vážení len ako autori jednej či dvoch komických opier. Ešteže čosi z veľkého dlhu voči vážnym operám Donizettiho "splatila" zrušená Komorná opera, v poslednej sezóne pobočná, či skôr "ľavobočná" scéna SND. Škoda, že sa živé inscenácie rozpusteného telesa - Donizettiho Caterina Cornaro a Leoncavallova Bohéma, v ktorých mali prevahu sólisti Opery SND nepreniesli na veľké javisko.
Už sme sa zmierili s tým, že Wagner sa na naše javisko "nezmestí". Vedenie opery rezignovalo na celý Prsteň Niebelungov. Možno sa však hanbí, že u nás sa ešte nehrali ani Majstri speváci norimberskí. Pridlho v repertoári absentuje aj Strauss. Ani toho sme zďaleka neobsiahli celého. Z jeho diel by mali naši diváci spoznať najmä Ženu bez tieňa.
Obrovský dlh má naša dramaturgia voči opere 20. storočia. Z javiska ešte nezaznel Schönberg, Poulenc, Ligeti, Reimann, Penderecki, málo hráme Janáčka či Prokofieva. Na nátlak mimoumeleckých kruhov uviedli kedysi so zaťatými zubami Rosinského diletantské pokusy. Dnes nikto nemá odvahu spolupracovať ani s renomovanými domácimi skladateľmi akými sú Beneš či Zeljenka. S nostalgiou spomíname na priebojnú Nedbalovu dramaturgiu v tridsiatych a Krčméryovej v šesťdesiatych rokoch. Viac nás tešia spomienky na minulosť ako vyhliadky na budúcnosť.
Hlasy spevákov majú v repertoári našej opery rozhodujúce slovo. Akoby sa vracala éra kastrátov. Nie je dobre, keď spevákov "počuť" viac za scénou než na nej. V minulej sezóne mal najpresvedčivejšie vystúpenia Jozef Kundlák ako Werther. Okrem neho dodali lesk nielen premiéram, ale aj reprízam v Nápoji lásky Vladmír Chmelo (Belcore), v Nabuccovi Ľubica Rybárska (Abigail) a v Krútňave Klaudia Dernerová (Katrena). Vystúpenia Petra i Miroslava Dvorských, ako aj Sergeja Larina boli sviatočné, a teda i zriedkavé. Papierový zoznam sólistov bol uspokojujúci, mnohí však nespievali doma často. Žiaduca bola aj častejšia prítomnosť šéfdirigenta Wolfdietera Mauera v divadle. Zbor tvoria svieže hlasy, no do významných inscenácií v zahraničí stále pozývajú kolegov zo zboru Slovenskej filharmónie. Žeby tam boli aj lepší herci?
Premenu opery na hudobné divadlo majú v rukách režiséri a scénografi. V minulej sezóne urobila Opera SND krôčik v tomto smere len pozvaním filmového režiséra Juraja Jakubiska, ktorý sa v spolupráci so scénografom Milanom Ferenčíkom trocha inak pozrel na Krútňavu. Hoci výsledok nebol jednoznačne presvedčivý, ponúkol dosť úvah o podobe operného žánru v novom storočí. Mladá režisérka Zuzana Lacková nesplnila umelecké očakávania ani v Bratislave, ani ako umelecká šéfka operného súboru na domácej, košickej scéne.
Naša operná réžia iba moderne "šminkuje" staré diela, no neposúva ich do nových výkladových rovín. Zo scénografov Ján Zavarský a Aleš Votava pomáhajú presadiť tento trend na českých javiskách a z režisérov je to iba Jozef Bednárik, ktorý chce v Opere SND v tejto sezóne inscenovať "operu opier" - Mozartovho Dona Giovanniho. Škoda, že Milan Sládek odstúpil od zámeru režírovať Prokofievovu opernú buffonádu Láska k trom pomarančom.
V českej Zlatej kapličke "svätokrádežne" siahajú na územie opery aj viacerí nekonvenční umelci - Morávek si vraj vybral Toscu a Pitínský Dalibora. U nás operný prevrat nehrozí. Biť sa bude iba na bubon v orchestri, lebo z javiska nás asi budú presviedčať, že opera nie je z nášho sveta.
Minulú, jubilejnú sezónu Opery SND pripomenula aj verejnoprávna televízia - reprízou starého trojdielneho programu venovaného súboru pred piatimi rokmi! Jeden z niekdajších českých protagonistov si v ňom sústavne mýlil skladateľa Jána Levoslava Bellu s akýmsi "Bélom". Nik z tvorcov relácie ho vtedy neopravil. Pri osemdesiatom výročí si na Bellu nespomenuli ani na slávnostnom koncerte. Prídavné, významom však podstatné, mená "slovenské" i "národné" berú v Opere SND naozaj nadarmo.



HRA O LÁSKE A VIERE V BOHA
KATARÍNA DUCÁROVÁ

Divadlo SNP Martin * Rastislav Ballek, Martin Kubran: Bez Boha na svete (podľa poviestky Kristíny Royovej) * Réžia: Rastislav Ballek * Scéna: Ján Novosedliak, a. h. * Kostýmy: Mária Cillerová * Hudobná spolupráca: Valér Kot, a. h. * Hrajú: Andrej Štermenský, Miroslav Kráľ, Martin Hronský

Na úvod len intímne svetlo z troch bateriek osvetľuje scénu, na ktorej sa za zvukov hudby pripomínajúcej vyhrávanie zvonkohry pomaly čoraz jasnejšie črtajú hlavné veličiny hry - biela plachta, kostol a stromy. Symboly života i samotného príbehu o prítomnosti Boha medzi ľuďmi na svete. Lebo nič iné ako kostol nemôže lepšie charakterizovať vieru, zreteľnejšie ako biela plachta a stromy pripomínať život i naznačovať prostredie, v ktorom sa všetko, o čom chcú inscenátori hovoriť, odohráva. Pretože inscenácia Bez Boha na svete martinského Divadla SNP, ktorá vznikla na základe poviedky Kristíny Royovej, nie je o ničom inom ako o živote naplnenom obyčajnou láskou k životu, ľudom a Bohu.
Autorská dvojica Rastislav Ballek a Martin Kubran je už známa objavovaním zabudnutých textov, ktoré sú silné svojimi obsahmi, majú v sebe archaický sentiment a zároveň vášnivú naliehavosť i skutočnú tragiku. Programovým predstupovaním pred divákov s dielami, ktoré pre nás majú mimoriadne dôležité posolstvo. Keďže všetky tieto atribúty má aj Royovej poviedka, niet sa čomu čudovať, že na ňu vsadili vo svojej zatiaľ poslednej inscenácii.
Hrdinom poviedky je obyčajný dedinský pastier. Jeho život sa na prvý pohľad od života jemu podobných bedárov, ničím nelíši. Pravda, až na jedno - úprimný, prostý vzťah k Bohu, pre ktorý sa jeho osud stal stredobodom Royovej poviedky. Autorka si ho zvolila na to, aby mohla vypovedať o kontraste svetskej chudoby a bohatstva ducha. Tejto jej výpovedi dali martinskí divadelníci vo svojom dramaturgicko-režijnom poňatí podobu javiskového čítania podčiarknutého kreatívnym zobrazením len najdôležitejších bodov zo života hlavnej postavy na scéne. Keďže tému považovali za tak silno komunikačnú, niet sa čomu čudovať, že pri jej inscenovaní dôraz položili iba na slovo v interpretácii trojice hercov (Andrej Štermenský, Miroslav Kráľ a Martin Hronský). Aj ono však napokon možno priradiť do množiny symbolov (ovečky, hrobárska lopata, hlina), s ktorými bez prestania pracujú na podnietenie divákovho asociatívneho myslenia.
Inscenácia nepatrí k tým, ktoré ohurujú výpravnosťou, množstvom účinkujúcich alebo svojou dĺžkou. Vystačí si so skromnými, ale veľavravnými, scénickými prostriedkami (scéna Ján Novosedliak, a. h., kostýmy Mária Cillerová), komorným obsadením i pomerne krátkym trvaním. Veď sa hrá, hoci bez prestávky, ani nie hodinu. Tento čas však inscenátorom bohato stačí na odovzdanie posolstva, ktoré vyčítali z útlej knižôčky.
Royovej poviedka sa začína v mrazivý adventný večer. Furmani z Rášova vtedy nájdu pred obecným cintorín zamrznutú ženu s novorodencom, ktorého zachránia. Možno aj preto prichádzajú martinskí herci na scénu v podobe Troch kráľov, aby vytvorili prvý scénický obraz, v ktorom dominujú už spomínané symboly. Keď však začnú divákom čítať z predlohy, menia sa na chór so sugestívnym hlasom a neskôr zas na pozemské (hrobár) i takmer nadzemské (pastier) postavy zosobňujúce predstavy človeka o Bohu, ktoré nenechávajú nikoho ľahostajným. Dokážu osloviť, upriamiť pozornosť na duchovný rozmer života. Že tento zámer martinským divadelníkom vyšiel, dokazuje fakt, že inscenáciu zaradila aj medzinárodná porota do programu festivalu zameraného na prezentáciu duchovných hodnôt, ktorý bude v júni súčasťou EXPA 2000 v Hannoveri.
Na úvod som spomenula zvonkohru. Zrejme to nie je nenáležitá asociácia v súvislosti s našim žitím na tejto zemi i božím posolstvom. Veď všetko sa, aj keď v trochu iných formách, opakuje.



ČLOVEK A JEHO ZODPOVEDNOSŤ VOČI SVETU

Fyzici, v poradí jedenásta, inscenácia Mestského divadla ACTORES Rožňava, vznikla na motívy hry švajčiarskeho dramatika Friedricha Dűrrenmatta. Rožňavská premiéra tejto komédie s detektívnou zápletkou, ktorá je výpoveďou o zodpovednosti vedca i človeka voči spoločnosti, bola v réžii Tatiany Masníkovej 11. februára 2000.

Veda bez zodpovednosti, hrozba atómovej vojny, absencia rozumného v konaní a vedomie všeurčujúcej vôle, to boli problémy, ktoré zamestnávali spoločnosť po 2. svetovej vojne. Žiaľ, ani v súčasnej dobe nestratili nič zo svojej aktuálnosti. Tieto problémy ako aj intelektuálny potenciál prvej polovice 20. storočia zhodnotil F. Dűrrenmatt v bizarnej komédii Fyzici. Autor nám liečebný ústav Les Cerisier (miesto, kde sa odohráva dej hry) prezentuje ako obraz západného sveta, v ktorom je šialenstvo lokalizované nielen do podobných liečebných zariadení, ale najmä pod vlajky ideológií - šialenstva vôle (k moci). Pacient je tu diagnózou, ktorá sa lieči sústavnou demagógiou, psychickým, a ak je treba i fyzickým, nátlakom vynucujúcim asimiláciu ako výraz uzdravenia. To, čo sa tu (je na posúdenie, či len vo fiktívnom svete ústavu Les Cerisier alebo aj v tom, ktorý zažívame ako reálny)chápe ako normálne, je určenie sa ako prostriedok naplnenia zvyku tradície a sociálnych ambícií, teda abstrakcií, ktoré sú výtvorom vôľou zotročeného rozumu. Človek ako účel pre seba samého, dôstojnosť slobodne sa určujúceho jedinca, ktorého nám vybájili nemeckí romantici, je mŕtvy. Ostala len všezahŕňajúca vôľa, ktorá určuje, aj keď sama určenie nemá. Hra o hre - ako by charakterizovali tento autorský počin učenci z východu. Tak nejako by sa dala zhrnúť ideová nadstavba konfliktu - vonkajšieho ako aj vnútorného - J. W. Möbiusa, H. G. Beutlera zvaného Newton a E. H. Ernestiho zvaného Einstein, pacientov riaditeľky sanatória, slečny Matildy von Zahndovej, ktorý spredmetnilo divadlo ACTORES naštudovaním tejto hry pod režijným vedením Tatiany Masníkovej.
Inscenácia sa však neobmedzila len na zachytenie (dovolím si tvrdiť, že úspešné) mimoriadnej ideovej rozvrstvenosti Dűrrenmattovho odkazu naznačeného (skutočne iba naznačeného) v predchádzajúcich riadkoch. To, čím obohacuje Dűrrenmattov text, je stvárnenie konkrétneho človeka v jeho komplexnosti. Divadlo ako špecifický spôsob komunikácie umožňuje viac, než len rozprávanie príbehu. Dáva možnosť divákovi ponúknuť žitý príbeh a konkrétnosť osôb v ňom, nielen neosobnú interpretáciu napísaného. Slovom, prezentovať emócie konkrétnych postáv (čo v podmienkach slovenského divadla zďaleka nie je len štandard) a komunikovať aj emotívne s divákom, čo patrí, ak sa to dá tak povedať, k základnej orientácii režijnej práce T. Masníkovej, ktorú úspešne naplnila aj v tomto predstavení. Výkonmi hercov, tvorbou obrazov dotváraných svetelnou i hudobnou kulisou, poskytuje inscenácia skutočne viac než len príbeh. Stvárnenie fyzikov ako starcov v interpretácii protagonistov s hornou vekovou hranicou 25 rokov, klasifikácia a vykreslenie charakterov postáv, ktorých vzájomné konfrontácie sú obohatené a prvok komična - to všetko sú nesporne nosné komponenty príbehu. Samotné vzťahy medzi pacientmi - fyzikmi však nie sú kruhovito uzavreté.
Fyzici Möbius, Newton a Einstein vstupujú do milostných zápletiek so svojimi šarmantnými ošetrovateľkami, ktoré končia zavraždením milovanej milujúcim, aby si zabezpečili pobyt v psychiatrickej liečebni. V nej chcú ako zdanlivo chorí pacienti zatajiť pred spoločnosťou vlastné vynálezy a objavy. Tu sa však dostávajú do kontrapozícií so šedou eminenciou príbehu, slečnou Matildou vo Zahndovou a bezradným inšpektorom, ktorý sa do celej tejto prvoplánovo neprehľadnej zápletky, snaží vniesť svetlo, hoci jediná istota - slepá spravodlivosť - si vybrala voľno. Toto všetko rozširuje okruh pozornosti diváka a zameriava ju aj za uzavretý svet tak trochu pochabých fyzikov. Poskytuje mu komplexný obraz o živote v liečebnom ústave Les Cerisier. Sila imaginácie príbehu je umocnená vyrovnanými hereckými výkonmi všetkých protagonistov, aj keď o bravúrnom stvárnení Möbiusa Róbertom Kobezdom sa dá povedať, že je nesporne akýmsi žolíkom tohto naštudovania Dűrrenmattových Fyzikov divadlom ACTORES.
MIRO MANDELÍK
(autor je študentom UPJŠ v Prešove)



BOJ S DRAVCAMI
Radošinské naivné divadlo * Stanislav Štepka: Súpis dravcov * Dramaturgia Darina Abrahámová * Hudba Ján Melkovič * Scéna a kostýmy Peter Čanecký * Pohybová spolupráca Šárka Ondrisková * Réžia Juraj Nvota * Produkcia Ladislav Hubáček * Hrajú Anna Šišková a. h. / Zuzana Mauréry, Stanislav Štepka, František Rehák / Csongor Kassai, Soňa Norisová, Maruška Nedomová, Lucia Lužinská / Monika Hillmerová, Milan Šago, Mojmír Caban, Richar Felix

Začalo sa to akoby nič. Akoby na scénu zablúdila pacientka z neurologického oddelenia. S infúziou v ruke a s chaosom v hlave. Snažila sa nás, a najmä seba presvedčiť, že nič nezabudla a vie ako to všetko bolo. Preto doktorka prírodných vied (Anna Šišková) začne rozprávať o výskumnej práci, ktorú jej ponúkol docent.
Mala zistiť výskyt dravcov na našom území. Tak sa vybrala do hôr. V sprievode šoféra Reného prešla celé Slovensko. Spolu navštívili aj Hlohovec, kde sa doktorkina kamarátka Zuzka (Lucia Lužinská) vydávala za miestneho bossa Mariána (Mojmír Caban). Na svadbe povedala všetkým do očí, čo si myslí o ich spôsobe života, aký je prázdny duchom a plný majetkom a aké je to celé úbohé. Za to ich zo svadby vyhnali a hádam pritom aj dobili. Doktorka Anna však Renému, ktorý vedel svoje, ďalej zaryto tvrdila, že existujú ešte dobrí ľudia a dokonca ich je o jedného viac. Pri putovaní a spisovaní dravcov sa dostali aj na pohreb, do spoločnosti programátorov, stretli stopárku Darinu Srnecová a "medveďa" Medveďa.
Scéna Petra Čaneckého je jednoduchá, ale zároveň účinná. Tvoria ju tri biele štvorce, teda kovové konštrukcie potiahnuté snehobielou látkou. Pri scéne s kreatívnymi programátormi je látka stiahnutá a kovové konštrukcie vynikajúco vystihujú virtuálny svet. Nečudo, že sa z toho naprogramovaného sveta doktorka Anna zbláznila... Aj pri Čaneckého kostýmoch sa dala vysledovať ich farebná zladenosťou s povahami autorom vykresľovaných postáv, zameraním deja či jednotlivými situáciami.
Dej najnovšej Štepkovej hry je orámovaný atypickou hudbou Jána Melkoviča a piesňami (texty Stanislav Štepka). Rôzne situácie, ktoré tandem doktorka - šofér zažívajú, dokresľujú svetelné efekty.
... Doba je vážna - tvrdí boss Marián. Ale je taká vážna, aby sme sa nevedeli a nemohli zasmiať? Je taká vážna, že nenájdeme o toho jedného dobrého človeka naviac?

Katarína Revayová
(autorka je študentka FTVŠ)