|
Zo zápisníka internej prehliadky Spišského divadla
TROJDŇOVÁ INVENTÚRA REPERTOÁRU
KATARÍNA DUCÁROVÁ
Spišské divadlo, ktoré patrí medzi najmenšie profesionálne divadla na Slovensku, vstúpilo do súčasnej divadelnej sezóny internou prehliadkou inscenácií zo sezóny 1999 / 2000. Do programu prehliadky, ktorú pripravilo v spolupráci so Združením slovenských divadelných kritikov a teoretikov a za takmer stopercentnej podpory Mestského úradu v Spišskej Novej Vsi, zaradilo šesť inscenácií. Tri z nich boli pripravené pre detského diváka, keďže Spišské divadlo je jedným z tých, ktorých tvorba je určená pre deti a mládež. Spolu s ďalšími dvomi však podčiarkovali aj inú výraznú črtu tvorby v spišskonovoveskom divadle - sústavný záujem o pôvodnú dramatickú tvorbu.
Trojdňová septembrová prehliadka (10. 9. - 12. 9.) v Spišskej NovejVsi, ktorej program tvorili aj dva odborné semináre, začala v nedeľu popoludní. V čase, ktorí zvyknú v tomto divadle spoločne tráviť deti so svojimi rodičmi. A začala hneď premiérou rozprávkovej hry Jozefa Mokoša Zahrajte sa s nami. Uvedením úsmevného príbehu o dvoch kocúroch a jednej myši, ktorý ako svoj režijný debut s mladšou časťou hereckého súboru naštudoval dramaturg divadla Štefan Fejko. Predtým sme sa však stihli riaditeľa divadla Jozefa Lapšanského opýtať, čo očakáva od kritikov, ktorí do Spišskej Novej Vsi prišli a vôbec od celého podujatia.
Jozef Lapšanský: "Táto prehliadka má viacero rovín a spája sa s ňou niekoľko našich očakávaní. Samozrejme, dnešné divadlo a najmä divadlo vidiecke je nielen o umeleckej tvorbe, ale aj o publicite a prezentácii. Náš súbor sa za predchádzajúce štyri roky takmer nestretol "so živým" kritikom. Napriek tomu, že si sami priebežne hodnotíme a empiricky odhadujeme kvalitu umeleckej produkcie, začali sme čoraz nástojčivejšie pociťovať nevyhnutnosť podobného podujatia. Toho, čo sa nám do prehliadky podarilo zrealizovať. Aj vďaka Mestskému úradu, ktorý pochopil našu predstavu a stotožnil sa s ňou, sme mohli náš zámer uskutočniť. Myslím si, že sme urobili nemálo pre to, aby sme mohli konfrontovať šesť inscenácií s názormi ľudí, ktorí v divadle už čosi videli, spoznali a prácou pre divadelníctvo veľa odžili. Patrí im právo vyjadrovať sa k našej tvorbe. Pri tejto prehliadke však išlo aj o to, že všetko, čo sa vymyká z rámca bežnej produkcie divadla pre deti a mládež, aktivizuje pozornosť najbližšej verejnosti, v našom prípade regiónu stredného Spiša."
Hru Zahrajte sa s nami Jozef Mokoš napísal takmer pred tridsiatimi rokmi. Pri jej spišskonovoveskej premiére sedel opäť spolu s tými, ktorým ju kedysi adresoval, v hľadisku. A sledoval ako sa do dejotvornej zložky predstavenia zapoja terajší detskí diváci. Ako príjmu dnešné deti túto zdanlivo nenáročnú klauniádu o lenivých a prejedených kocúroch holdujúcich televízno-papučovému životu a ich bystrej susedke z myšacej diery. Pretože sám túto hru priraďuje k tým divadelným predlohám, ktoré sú celé iba s divákmi. Aké boli autorove dojmy po predstavení? Píšu sa divadelné hry alebo rozprávkové knižky pre deti dnes ťažšie ako pred rokmi? Odpovede na tieto otázky sme sa po predstavení snažili vyčítať z tváre Jozefa Mokoša, ktorý sledoval záujem detí o svoj najnovší titul - Vkladnú knižku rozprávok a básničiek. J. Mokoš, zaraďovaný už ku klasikom detskej dramatickej tvorby, ktorý na budúci rok oslávi šesťdesiatku, nám neskôr povedal:
"Samozrejme, že čas beží. No nebeží len čas nás, ktorí sme sa akosi tvrdohlavo pohybovali okolo divadla pre deti. Beží aj čas divadla, ktorý je determinovaný mnohými vecami na prvý pohľad s divadlom nesúvisiacimi. Napriek tomu si myslím, že z gruntu toho, čo sme urobili ešte v minulom storočí, bude bábkové divadlo žiť aj v storočí ďalšom. Divák je už síce pokazený už všeličím - tapetovými disneyovskými knižkami, nezmyselnými televíznymi seriálmi alebo počítačmi, ale ak si divadlo udrží svoju sugesciu a mágiu, nemusíme sa o jeho osud obávať. Otázne je, či aspoň niekomu zostane chuť robiť divadlo pre detského diváka. Aj na pôde tohto divadla som si uvedomil, že najpodstatnejší sú ľudia."
Peňazí v Spišskej Novej Vsi na tvorbu je málo. Našťastie oveľa viac je chuti nevzdať sa a ďalej pre svojich divákov tvoriť. Predstupovať pred nich s novými dielami tak, ako to bolo napríklad v prípade rozprávky Petra Cibulu Kráľ harabúrd alebo tretej časti voľného cyklu Dobšinského rozprávok v dramatizácii umeleckého šéfa súboru a režiséra Miroslava Košického (Traja zhavranelí bratia, O troch grošoch). Neraz aj za cenu, že môže niečo chýbať. Veď šetriť sa musí na každom kroku a v súbore často dochádza k personálnym zmenám. Najmä mladí v Spišskej Novej Vsi, v meste bez dabingových, televíznych a rozhlasových štúdií, dlho nevydržia. Ukážu talent a idú za lepšími podmienkami, lebo len z lásky k divadlu sa im len ťažko prežíva. Má však kvôli tomu kritik tupiť svoje pero? Bude sa preto od kritiky očakávať zhovievavosť? A vôbec, má za takýchto podmienok kritika svoje opodstatnenie?
Jozef Lapšanský: "Kým som v roku 1997 nenastúpil ako dramaturg do Spišského divadla bol som desať rokov recenzentom tvorby tohto súboru. Samozrejme, každý má svoj štýl práce. Ja som vždy volil formulácie, povedal by som zjemnené, ktoré brali ohľad na to, aké je zameranie divadla. Odmietať kritiku si však môže dovoliť agentúra, ktorá sa venuje istej komercii. V poctivej činohre je to jednoducho nonsens. Pretože ak prestaneme komunikovať s kritikmi tak stratíme súdnosť aj v hodnotení seba samých. Tu v Spišskom divadle vieme, že niekedy veľmi ostro dokázal vyjadriť svoj nesúhlas kritik Maťašík alebo niekedy sa to stalo kritikovi Kretovi. Kedykoľvek však prídu do nášho divadla, sú vítaní. V Spišskom divadle sa totiž vzácne zhodneme, že teatrológia je nevyhnutná. Pretože skúsenosti dokazujú, že ak sa recenzentovi podarí uverejniť aj negatívnu kritiku, zohráva to zväčša pozitívnu úlohu pre divadlo. Nie raz sa nám potvrdilo, že kritika neodradila divákov, ale naopak - vyprovokovala ich zvedavosť alebo vzbudila u Spišiakov prirodzenú solidaritu. Nevravím, že to má byť efekt kritiky. Kritika by mala zostať v odbornej rovine. No každá kritika zároveň prináša mnohé tušené či netušené psychologické efekty a aj o to pri nej ide. Teda prečo by sme mali rezignovať na tento časopriestor?"
Interné prehliadky divadiel sa stali za posledné roky takmer raritou. Na škodu veci alebo na jej prospech? Zrejme záleží na tom, o ktorom divadle je reč. Pretože niektoré súbory sa naozaj nemajú čím pochváliť. Nič nové neštudujú, žijú či skôr prežívajú len z diváckeho úspechu starých titulov. Toto však nie je prípad Spišského divadla, hoci aj jeho repertoár od roku 1996, kedy sa tu uskutočnila predchádzajúca interná prehliadka, chradol. Potreboval obnovu. Preto ho postupne obohatili také tituly ako Škovránok, Princezná Maru, Dievča z Reykjavíku, Ja nie som odpad!, Malé divé zvieratko alebo Zlaté kura, ktoré sa však septembrového stretnutia s kritikmi na pôde svojho vzniku nedožili. Našťastie dožili sa ich iné, ktoré vyvolali búrlivé debaty o kresťanstve ako umeleckej inšpirácii divadla aj o inscenovaní pôvodnej tvorby.
Na problematiku uvádzania hier s náboženskou tematikou upriamilo Spišské divadlo pozornosť divadelnej obce zaradením hneď dvoch projektov do prehliadky. Prvý predstavoval scenáristicko-režijný pokus scénicky sa vyrovnať s kľúčovými príbehmi z Biblie Miroslava Košického v kompozícii Stopy slova a písma. Dramatizáciou Starého i Nového zákona v súvislostiach priblížiť divákovi jednotlivé biblické deje a postavy. Keďže v tomto prípade si Košický nezvolil písmo na diskusiu o kresťanstve alebo viere v Boha, boli sme svedkami len akéhosi encyklopedického výkladu Biblie, ktorému chýbalo dramatično. Darmo sa pritom dostal na scénu celý súbor aj so svojim vedením, pracovníkmi divadelnej techniky, miestni ochotníci aj poslucháči Kňažského seminára zo Spišskej Kapituly. Druhý projekt - Taboriho Goldbergovské variácie (opäť réžia Miroslav Košický) v tomto smere ponúkol oveľa viac. Možno preto, že sa v ňom citlivá téma dostala do konfrontácie s realitou v divadelnom obraze. A čo nám k problematike po seminári povedal riaditeľ divadla Jozef Lapšanský?
"Priebeh seminára aj obidve inscenácie boli istým svedectvom o stave vnímania kresťanstva na Slovensku. Dobré je, že nám potvrdili to, s čím sme viac-menej rátali. Biblia sa dá prijímať ako prazáklad istej kultúry, vtedy ju netreba "dovysvetľovávať" alebo aj ako ideológia, s ktorou možno polemizovať. V našom regióne sú to však veľmi citlivé otázky. V bulletine k Stopám slova a písma som napríklad priznal, že pri uvedení tejto inscenácie zohralo svoju úlohu viacero faktorov - spoločenská objednávka, miléniový rok aj niekoľkoročná chuť Mira Košického skúsiť si takýto žáner, ktorý nie je historickou freskou ako boli napríklad Výjavy zo života mesta Spiša."
Prinajmenšom rovnako citlivou témou akou je ekumenizmus a kresťanstvo sa ukázala byť aj téma pôvodnej tvorby, ktorej organizátori prehliadky venovali druhé pracovné stretnutie. Besedujúci opäť vychádzali z toho, čo predtým v divadle videli. Napríklad to, že sa tu s pôvodnou dramatickou tvorbou dokážu prezentovať domáci aj hostia. Domácich zastupovali Miroslav Košický a herec Peter Cibula, ktorý svoj autorský talent naznačil Kráľom harabúrd. (Nad rámec prehliadky sme mali možnosť vidieť aj jeho režijnú prácu s ochotníckym súborom Hviezdoslav, s ktorým pripravil inscenáciu Ryba pre štyroch.) Z tvorby hosťujúcich dramatikov v Spišskom divadle na záver prehliadky uviedli hru Mauzóleum Petra Valu. Čiernu grotesku, ktorá sa začína javiť ako vyslovene zábavný a šteklivý titul. Aspoň pre okruh publika, ktorému nevadí miestami hrubozrnejší slovník a humor miestami "na hrane".
Tri dni strávili kritici a zväčša aj celý súbor v divadle. Jedni najmä sledovaním a rozoberaním inscenácií, druhí, bez ohľadu na to, či išlo o dlhoročné herecké opory súboru ako Štefana Labanca a Albína Medúza alebo mladších hercov Máriu Brozmanovú, Jozefa Novysedláka, Milana Revaja, Petra Čižmára, Petra Cibulu a ďalších predovšetkým pri ich prípravách. O samotnom účinkovaní na javisku ani nehovoriac. Ako sa pri tom cítili? Vraj dobre. Aj keď boli trochu unavení, lebo už tri týždne pred prehliadkou "šliapali" naplno. Nezabudli však dodať, že tá únava bola príjemná.
Rozhovor s teatrológom Andrejom Maťašíkom o slovenskej pôvodnej dráme
FISH NEPOTREBUJEME ALEBO NECHCEME?
V roku 1999 sa stretli slovenskí divadelní tvorcovia na viacerých divadelných festivaloch rôzneho zamerania. Festivaly sa uskutočnili vo viacerých mestách a boli s domácou alebo aj medzinárodnou účasťou. Minulý rok sme dokonca mali na Slovensku až dve mestá, v ktorých dokázali počas jedného roka prichýliť minimálne dve väčšie divadelné prehliadky. Prvým bola Nitra, kde po Májovej divadelnej Nitre, festivale slovenských činoherných divadiel dostala slovo Divadelná Nitra, medzinárodné podujatie zamerané na výmenu kultúrnych hodnôt medzi európskym východom a západom (Pre úplnosť treba spomenúť aj divadelný festival, ktorého prvý ročník sa pod názvom Stretnutie divadelníkov visegrádskych krajín uskutočnil na jar v nitrianskom Starom divadle). Druhým mestom divadelných festivalov boli minulý rok Košice. V metropole východu pripravili Festival Thália, aj prvý ročník Festivalu nezávislých divadiel. Jubilejný piaty ročník Festivalu inscenácií slovenských hier (FISH) však na zozname uskutočnených festivalových divadelných podujatí v Košiciach chýbal. To bol dôvod, prečo sme sa niekoľko otázok rozhodli položiť teatrológovi Andrejovi Maťašíkovi, ktorý ešte z pozície generálneho riaditeľa Národného divadelného centra (dnešný Divadelný ústav) vypísal konkurz na FISH ´99.
Festival inscenácii slovenských hier (FISH) vznikol v roku 1991 ako reakcia na rezignáciu slovenských divadiel na uvádzanie pôvodnej dramatickej tvorby a ohlas na tézu o "neexistencii slovenskej drámy". Ako vieme, jubilejný piaty ročník festivalu sa neuskutočnil. Mohli by ste pomenovať dôvody, pre ktoré sa tak, podľa Vás, stalo?
- Príprava festivalu bola zaradená do výhľadových plánov hlavných aktivít Národného divadelného centra na rok 1999 ešte pred voľbami. Na konci roku 1998 však došlo nielen k personálnym zmenám vo vedení tejto inštitúcie, ale aj k prehodnoteniu jej priorít činnosti. Keďže ani spoluusporiadateľovi posledných troch ročníkov FISH, ktorým bolo Východoslovenské štátne divadlo (dnes už rozdelené na Štátne divadlo Košice a Divadlo Jonáša Záborského Prešov), sa nepodarilo získať na tejto účel aspoň príspevok zo Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia, festival sa uskutočniť nemohol. Podujatie, vlastne jediná bilancujúca prehliadka orientovaná na zhromažďovanie tých zaujímavých inscenácií, ktoré vznikli na báze pôvodného textu - klasického či súčasného sa totiž ocitlo bez štátneho príspevku aj bez oficiálnej podpory.
Ale Festival inscenácií slovenských hier nebol jediným podujatím, na ktoré Ministerstvo kultúry SR minulý rok "zabudlo". Spomenúť by sme mohli ďalšie divadelné prehliadky - napríklad Májovú divadelnú Nitru alebo Zámocké hry zvolenské. Ich organizátori však alternatívu zrušenia alebo aspoň prerušenia festivalovej tradície zavrhli a podujatia pripravili vo veľmi chudobnej podobe z vlastných prevádzkových zdrojov a sponzorských príspevkov. Nemáte teda v prípade FISH pocit, že festival sa neuskutočnil najmä kvôli vzťahu slovenských divadelníkov k pôvodnej tvorbe?
- Vieme, že v súčasnosti je situácia na Slovensku taká, že vzťah k národnej kultúre sa považuje za nejaký prejav úzkoprsého nacionalizmu a v móde je to, čo sa tvári veľmi otvorene k svetu a Európe, zdôrazňuje medzinárodnosť a výmenu skúseností. Iste, nič by sme proti tomu nemali, lebo sme si vedomí toho, že konfrontačné prehliadky v medzinárodnom kontexte sú potrebné a umožňujú aj istým spôsobom informovať svetovú verejnosť o úrovni slovenského divadla, prijímať podnety z iných, vyspelejších kultúr, keby tu nebol iný problém. Problém, ktorým je jednoznačné favorizovanie len tohto typu festivalového divadelného života. Pretože práve ono favorizovanie znemožnilo to, čo sme v uplynulých rokoch považovali a naďalej považujeme za mimoriadne dôležité pre psychohygienu slovenského divadelného života - totiž vytvoriť systém podujatí, na ktorých by mohlo dôjsť k istému prieniku nových pohľadov na domácu divadelnú tvorbu. Ten systém nebol vymyslený zle, pretože na Májovej divadelnej Nitre sa stretávali všetky činoherné súbory s vlastným výberom titulu a na Festivale inscenácií slovenských hier sa zas prezentovali inscenácie, ktoré vznikli na báze pôvodného textu bez ohľadu na to, či to bola žánrová podoba činohry, operety, muzikálu, opery, baletu. FISH poskytoval priestor aj na prezentáciu pohybových prestavení alebo na vystúpenia alternatívnych súborov. A tieto dve prehliadky ešte dopĺňala Bábkarská Bystrica, čiže podujatie, na ktorom sa zúčastňovali všetky slovenské bábkarské divadlá. Dohromady to vytváralo akúsi mozaiku, ktorá garantovala, že jednotlivé súbory nebudú tvoriť ako nejaké solitéry, izolované od ostatného vývoja v slovenskom kontexte. Teraz sme sa, bohužiaľ, dostali do situácie, že divák sa síce momentálne má možnosť zorientovať v tom, čo frčí v Európe, divadelníci majú možnosť spoznať predstavenia kolegov zo zahraničných súborov, ale pritom napríklad v Bratislave nebudeme vedieť, čo zaujímavé sa robí v Prešove alebo v Martine, čo inšpiratívne vzniká v Nitre a podobne.
Dovoľte, aby sme sa ešte na chvíľu predsa len vrátili k neuskutočnenému jubilejnému ročníku FISH. Zaujíma ma, ako sa črtal program prehliadky. Koľko inscenácií slovenských hier vzniklo v rokov 1997 a 1998, ktoré sa mohli na festivale prezentovať.
- Posledný ročník FISH sa uskutočnil v máji 1997. Odvtedy až do začiatku divadelnej sezóny 1998/99 sme evidovali minimálne pätnásť predstavení, ktoré prichádzali do úvahy na zaradenie do festivalového programu piateho ročníka FISH. No potom, ako došlo k personálnym presunom v rezorte kultúry, sa už dosť dobre nedalo sledovať, akým spôsobom sa situácia ďalej vyvíjala. Podľa pôvodných konkurzných podmienok sa na konci roka 1998 mali vyzvať divadlá, aby ponúkli tituly, ktoré by chceli prezentovať. Návrhy z divadiel sa vzápätí mali konfrontovať s názormi odbornej kritiky, aby sa vylúčila možnosť subjektivistického vkladu. Rozhodne som presvedčený o tom, že týždňový program festivalu by sa dal poskladať celkom zaujímavo.
Na konci roka 1998 vydalo Národné divadelné centrum knižný výber zo súčasnej slovenskej drámy. Nakoľko ste boli zostavovateľom výberu, dovoľte otázku: Čo rozhodovalo pri jeho zostavovaní - kvalita textu alebo kvalita jeho divadelného spracovania?
- Pri zostavovaní výberu treba vždy brať ohľad na viacero aspektov. Môže sa, samozrejme, použiť aj jediné kritérium - potom je však otázne, či ten zborník bude odzrkadľovať situáciu na slovenskou autorskom trhu. Ako zostavovateľ tohto zborníka som dal prednosť tomu, aby sme predstavili drámu v tej čo najširšej škále ponuky, ktorú dáva slovenským divadlám a ich dramaturgiám. Pretože napríklad Krupovej čierna groteska Posledná Amazonka je nesporne textom dosť svojským, osobitým, a preto som ho do zborníka zaradil. Vlastne rozvíja líniu, ktorá zatiaľ nie je v slovenskej dráme mimoriadne obsadzovaná, frekventovaná. Je to niečo na pomedzí bulváru a "streštenej" komédie, ale je to niečo, zdá sa, čo je divácky dosť príťažlivé. Mám pocit, že v tomto smere som sa nemýlil. Ono nakoniec sme sa vždy pri zostavovaní bilančných zborníkov usilovali ísť nielen po spoľahlivých a overených hodnotách, ale pokúšali sme sa do nich zaradiť aj text, ktorý bol skôr provokujúci a inšpirujúci. Tak sa dostali do zborníkov v predchádzajúcich rokoch aj hry filozofické, ktoré sa dodnes nezdajú divadelníkom veľmi vhodné na uvádzanie akou je napríklad Štefankovičova Hra so slovami, ktorá mňa osobne už niekoľko rokov prenasleduje. Preto, keby som mal vplyv, tak by som sa asi pokúsil v niektorom z divadiel ju uviesť. Zrejme v každom zborníku sa takáto rarita, ojedinelosť, vybočenie alebo čosi menej kreatívne má právo ocitnúť, aby to trochu aj provokovalo.
Z vašich slov teda vyplýva, že pri zaradení titulov do zborníka ste sa riadili inými kritériami ako len predpokladmi ich divadelnej úspešnosti alebo neúspešnosti ...
- Zborník vlastne bilancuje to, čo slovenskí autori ponúkli divadlám. Pri zostavovaní toho posledného - Slovenská dráma 1997 - 98 - som sa mal možnosť zoznámiť s viac ako dvadsiatimi novými hrami. Z nich som do prvého zväzku vybral šesť (historických) hier a do druhého štyri hry, čiže spolu desať titulov. To samozrejme nemá znamenať, že je to bilančný zborník, v ktorom sa bude zásadne uverejňovať vždy všetko. Jednoducho nie je v silách ani dobre fungujúceho vydavateľstva získať na to finančné prostriedky - veď niekedy bývali sezóny, že za desať mesiacov sme zaznamenali 35 - 40 premiér nových textov, pretože musíme brať do úvahy aj hry, ktoré vznikajú pre bábkové divadlá, pôvodné libretá a pod. Taký zborník je skôr sumarizáciou istých podnetných textov, ktoré slovenskí dramatici vytvorili a takýmto spôsobom zverejnenia sa hádam utvárajú aj podmienky na to, aby sa ich divadelníci "chytili" a skúsili, čo sa s nimi dá urobiť na javisku.
KATARÍNA DUCÁROVÁ
(Poznámka: Príspevok vznikol na konci minulého roka na ozrejmenie situácie, čo sa stalo s jedným divadelným festivalom, ktorý sa nenápadne "stratil zo sveta". Vtedy sme však ešte netušili, že v roku 2000 sa z divadelnej mapy nenápadne vytratí ďalšia festivalová prehliadka slovenských profesionálnych divadiel - Májová divadelná Nitra).
FESTIVALOVÁ INVENTÚRA V ASTORKE
Minimálne dvanásťkrát zišli hostia aj bežní priaznivci divadla (od študentov až po známe či menej známe osobnosti z kultúrneho, politického alebo spoločenského života) do bratislavského podzemia poznamenaného atmosférou Festivalu Astorka. V podzemí sa totiž pri príležitosti desiateho výročia založenia Divadla Astorka-Korzo ´90 (DAK ´90) nielen hralo, ale aj rôznymi formami spomínalo. Alebo ak chcete, robila sa inventúra, ktorú naznačoval i názov fotografickej výstavy pod pivničnou kamennou klenbou galérie Michalský dvor. Pretože podzemie je už desať rokov priestorom, v ktorom je toto divadla doma. Aby však nedošlo k omylu - doma je a zrejme ešte dlho bude v podzemí nie preto, že by sa za to, čo ponúka divákom, museli jeho herci, režiséri či dramaturgičky hanbiť. Skôr naopak a na tom má svoju zásluhu aj ono podzemie, do ktorého divák ako hosť vchádza po úzkych mramorových schodoch spolu so svojim hostiteľom, teda hercom. Lebo to je z hmotného bohatstva divadla vlastne všetko. Ostatné sa nachádza len v umení tých, ktorí ho sem, do svojich skromných priestorov, pozývajú.
Festivaly bývajú rôzne - aj osožné, aj zbytočné. Festival Astorka bol z tohto uhla pohľadu skôr osožný ako zbytočný, hoci možno mnohých z tých, čo poznajú súčasný repertoár divadla, neoslovil. No na druhej strane až pri takejto prehliadke si človek zrejme intenzívnejšie uvedomí koľko tvárí a podôb môže mať jeden súbor, koľko myšlienkových vrstiev či obrazov vie ponúknuť alebo na koľko zaujímavých a rôznorodých scén možno premeniť inak nie veľmi príťažlivý a chudobný javiskový priestor, prečo práve v ňom nadobúda divák pocit spolupatričnosti s tvorcami. A zrejme práve o to organizátorom výročného festivalu išlo, keď sa do jeho programu rozhodli zaradiť trinásť inscenácií, z ktorých napokon jedenásť divákom aj ponúkli.
Festival bol rozdelený do niekoľkých tematických blokov, z ktorých sa dala vyčítať dramaturgická koncepcia divadla: orientácia na inscenovanie slovenských hier, ruskej klasiky i európskej dramatiky a jej konkrétny odraz v tvorbe troch režisérov (Vladimír Strnisko, Juraj Nvota, Roman Polák), ktorí svojimi režijnými vstupmi doteraz najväčšmi poznačili tvár tohto divadla.
Slovenská dramatika v Divadle Astorka - Korzo ´90 bola donedávna spätá najmä s menom spisovateľa Ruda Slobodu, mimoriadne originálneho autora, ktorý svoj tragický osud premietol do analýzy existencie dobra a zla v hrách Armagedon na Grbe a Macocha (obidve réžia Juraj Nvota). Druhá premiéra DAK ´90 v tejto sezóne však obohatila jej zoznam o ďalší titul - dramatizáciu Grosmanovej novely Obchod na Korze od Alty Vášovej (réžia Jaroslav Rihák). A akoby symbolicky sa práve týmito inscenáciami, ktoré sú aj o hľadaní životnej cesty, festival začal (Armagedon na Grbe) aj skončil (Obchod na Korze).
Voľná tetralógia režiséra Romana Poláka (A. P. Čechov: Ujo Váňa; A. N. Ostrovskij: Les; M. Gorkij: Scény z domu Bessemenovovcov - Meštiaci) a zdramatizovaný román F. M. Dostojevského Zločin a trest Janom Novakom, ktorý v DAK ´90 pod názvom Vražda sekerou v svätom Peterburgu tiež inscenoval, ponúkla neobvykle ucelený (pre bežné repertoárové divadlo) výber z diel ruských klasikov. Bola to výnimočná príležitosť zoznámiť sa s ruskou klasikou v odpatetizovanom šate a v novej interpretácii.
A akoby do tretice, blok európska dramatika, kam divadlo zaradilo svoje inscenácie Matka, Cintorín slonov, Historky z Viedenského lesa (všetky réžia Juraj Nvota) a Cyrano (réžia Roman Polák) ponúkajúce groteskný pohľad na osudy jednotlivca a jeho miesto v dnešnom svete.
Už z tohto výpočtu však možno vytušiť, že nie všetky festivalové zámery sa podarilo zrealizovať a z programu pre zranenie Milana Lasicu nakoniec vypadli práve najstaršie inscenácie divadla, ktoré vznikli pod režijným vedením Vladimíra Strniska (Tartuffe, Mŕtve duše) ešte v roku 1988, ale dodnes sú súčasťou repertoáru DAK ´90. No nie náhodou. Režisér Strnisko bol totiž jedným zo zakladajúcich členov Divadla na korze, ku ktorému sa hlási DAK ´90 a jeho tvorba výrazne podmienila divadelnú estetiku súboru. Navyše, výpovedné hodnoty týchto inscenácií nestratili nič na platnosti. Pred revolúciou u nás existovali vrstvy ľudí, ktoré si nemohli dovoliť žiť život podľa vlastných predstáv, a ostali existovať aj po nej. Pred revolúciou sa dalo hrať o našom spoločenskom a politickom pokrytectve a dá sa hrať o ňom aj po nej. Pretvárka, pokrytectvo či zvrátená morálka jednoducho ostali, aj keď ich dnes vnímame vo svetle nových realít.
Z najdôležitejších sprievodných akcií týždňového festivalu treba spomenúť výstavu fotografií z Astorky pod názvom Inventúra vo výstavných priestoroch bratislavskej galérie Michalský dvor a teatrologickú konferenciu zameranú na zmapovanie tvorby divadla v predchádzajúcich desiatich rokoch v kontexte slovenského a európskeho divadla, ktorá sa uskutočnila deň pred záverom týždeň trvajúcej prehliadky. Obidve akcie totiž môžu poslúžiť ako exemplárny príklad rozdielnych prístupov k rovnakej udalosti - objektívneho a subjektívneho. Pretože, kým fotografická výstava venovaná histórii divadla divákovi nič iné ako dokumentárne zábery z inscenácií alebo umelecké momentky zo života súboru z tvorby fotografov (Peter Breier, Juraj Kolenčík, Jana Nemčoková, Matúš Oľha, Ingrid Patočková, Anton Sládek, Jozef Uhliarik a Filip Vančo) či umelcov (maskér Martin Blizniak, herec Boris Fakraš, scénograf Aleš Votava) nepodsúvala, už výber vystupujúcich na konferencii bol výsledkom značne subjektívneho výberu jeho organizátorov (divadlo v spolupráci s Divadelným ústavom). Inak by sa totiž nestalo, aby medzi hosťami chýbali teatrológovia a kritici, ktorí tvorbu divadla systematicky sledovali niekoľko sezón a navyše jej fandili. A táto poznámka má rovnakú platnosť aj v súvislosti s výberom citácií z kritík k jednotlivým inscenáciám uverejnených vo festivalovom bulletine. Pri ich čítaní ste, hoci nechtiac, nadobúdali dojem, že niektorí autori sú na indexe.
Aké je v súčasnosti Divadlo Astorka - Korzo ´90? Kam patrí medzi divadlami na Slovensku? Čo ponúka divákom v porovnaní s ostatnými bratislavskými činohernými scénami? Aká je dramaturgia tohto divadla? Prečo sa dokáže vyhnúť lacnej popularite či bulvárnosti a uvádzať rovnako dobre známe diela svetovej klasickej literatúry aj súčasné dramatické texty alebo pôvodnú tvorbu? Čo dáva súboru vedenie režisérskym tandemom Nvota - Polák? Akí sú herci Astorky - kam až siahajú hranice ich herectva? Čím sa v tomto divadle vyznačuje scénografická tvorba? Hľadať odpovede na tieto a im podobné otázky sme počas festivalu mohli naraz vo viacerých rovinách - najskôr na predstaveniach, neskôr aj na besedách s jednotlivými osobnosťami súboru alebo na stretnutiach s niektorými dramatikmi (napríklad francúzskym autorom P. Daumasom) a nakoniec najmä na konferencii. Príspevkom s názvom Desaťročie Astorky ju otvorila a potom ďalej viedla Zuzana Bakošová - Hlavenková (VŠMU). Referáty nasledujúcich autorov (Dagmar Inštitorisová, Martin Porubjak, Géza Hizsnyan, Peter Janků, Peter Michalovič) sledovali skôr jednotlivé vývojové črty divadla - uvádzanie slovenských hier v divadle; režijné prístupy Juraja Nvotu a Romana Poláka k dramatickým textom, ich práca s hereckým súborom a optika videnia sveta; možnosti a výsledky tvorcov scénografie v Astorke; základná stratégia divadla smerom k divákom. Výpoveď Miroslava Marcelliho s tajuplným názvom Dvaja pisári v Astorke, ktorá na ne nadviazala vo forme akejsi filozofickej performance, však sústredila pozornosť opäť smerom k širším súvislostiam tvorby v DAK ´90. Na ne napríklad témou Astorka v kontexte slovenského divadla 90. rokov upozornila Dagmar Podmaková a podľa prvotného avíza chcela tiež Zuzana Uličianska. Žiaľ, jej príspevok napokon nehovoril o ohlasoch zahraničných kritikov a teatrológov na inscenácie, ktoré divadlo odohralo v zahraničí, ale o príspevkoch skupiny slovenských kritikov v českých periodikách.
Desať rokov nie je z časového hľadiska až také dlhé obdobie. Ale aj na postihnutie príčin javov a udalostí, ktoré sa počas neho odohrali na pôde DAK ´90, predsa len treba mať viac času ako tie necelé tri hodiny, ktoré sa v celkovom programe ušli konferencii. Zrejme preto sme sa nedozvedeli z akých dôvodov medzi pozvanými nakoniec chýbal režisér Vladimír Strnisko. Nebol priestor na diskusiu a nehovorilo sa nič o hereckej práci jednotlivých členov súboru - herečkách Zite Furkovej, Zuzane Kronerovej, Marte Sládečkovej, Anne Šiškovej, Szidi Tóbiás a hercoch Mariánovi Zednikovičovi, Borisovi Farkašovi, Miroslavovi Nogovi, Peterovi Šimunovi, Matejovi Landlovi, Vladimírovi Hajdu, Ľudovítovi Moravčíkovi i ďalších. Myslím si, že by si to boli zaslúžili a pri svojej prítomnosti na kolokviu takéto povzbudenie do ďalšej práce aj očakávali. Veď týždeň neschádzali z javiska a hrali. Ukazovali široký register svojho hereckého umenia a diváci si s nimi mohli rovnako dobre zaplakať ako sa zasmiať, aj keď im z tém inscenácií bolo pritom možno neraz smutno na duši.
KATARÍNA DUCÁROVÁ
|
ročník V., číslo 0-1, september-október 2000
