|
Storočnica najobľúbenejšieho operného tvorcu
VIVAT VERDI!
LADISLAV ČAVOJSKÝ
|
Hneď na začiatku prvého roku tretieho tisícročia si celý hudobný svet pripomenul sté výročie úmrtia Giuseppe Verdiho (1813 - 1901), významného operného skladateľa. Verdiho operné diela patria medzi divácky najobľúbenejšie a tvoria v každom opernom dome základný repertoár. Preto sa rok 2001 považuje za Verdiho rok.
|
Staručký Maestro zomrel 27. januára 1901. Dielo tvorcu jeho smrť nijako nepoznačila.
Ostalo žiť a vďaka moderným zvukovým a audiovizuálnym technikám malo v dvadsiatom storočí oveľa viac divákov a poslucháčov než za života skladateľa. Na niektoré, najmä ranné opusy sa pozabudlo (Oberto, Deň vlády), nerehabilitovali sa opery, ktoré nemali úspešné premiéry (Alzira, Korzár). No dnes z necelej tridsiatky Verdiho opier sa viac než dvadsiatka hrá. Verdi je každodenným chlebom vari každého operného domu i domčeka. Miluje ho obecenstvo aj interpreti. Keby nebolo Verdiho, na mnohých miestach by sa opera hrala oveľa menej. V Európe sa sotva nájde divadlo, ktoré ho nemá každú sezónu na repertoári. U nás má Verdi domovské právo od nepamäti.
Často a hojne sa hrával v starom Prešporku i v Košiciach. Veď za Rakúsko-Uhorska on aj naši predkovia žili v jednej monarchii. Mali sme jedného cisára pána a s Talianmi sme mali aj spoločnú nenávisť voči žalárnikovi z Viedne. No Verdiho milovali rovnako Viedenčania ako Milánčania či Benátčania. Prirodzene, Verdiho opery s výzvami na zjednotenie Talianska sa v habsburgskej dvornej opere často neuvádzali. Na prelome storočí však už nik nemal bezmála deväťdesiatročného skladateľa za búrliváka a revolucionára. Tlieskalo sa iba Verdiho melódiám, nie jeho revolučným výzvam. Na milánskych uliciach davy vyprevádzali mŕtveho miláčika zborom Židov z Nabucca, pre našich operných nadšencov ako najdojemnejšia verdiovská smútočná hudba dodnes znie predohra k poslednému dejstvu Traviaty.
Traviata, to je hudobno-dramatická podstata, esencia diela najznámejšieho operného skladateľa pre našich verdistov. V SND ju síce pustili na javisko až po Rigolettovi a Maškarnom bále, ale doteraz tam mala spomedzi všetkých Verdiho diel najväčší počet predstavení. Mohli ju dať na plagát popoludní i večer, s hosťami aj s domácimi silami, vždy bolo plné hľadisko. V tejto opere sa často debutovalo aj lúčilo s javiskom, mohli ju použiť ako náhradný titul, diváci jej zostali verní v každom čase a v každom prevedení. Nebývali problémy s jej inscenovaním. V sklade boli poruke kulisy dajakého salónu, speváčky mali v šatníku viacero večerných rób a speváci frak. Opera sa vmestila nielen na veľké bratislavské a košické javisko, ale aj na malé banskobystrické, ba aj prešovské. Traviatu zvládol aj operetný súbor. Alfréda však vynikajúco v Prešove spieval začínajúci Imrich Jakubek. V Bystrici zase začínala ako Violetta Edita Gruberová. Traviata mávala aj v Bratislave často komorný ráz. Najúspornejšie ju v SND inscenoval Karel Jernek (1948). Architekt Václav Vích postavil na javisko neveľké pódium s portálom a oponkou. Pri predohre štatista maskovaný ako Verdi "komponoval" pri klavíri v popredí, za oponkou sťa za hárkom notového papiera mu prichádzala v ústrety silueta Violetty s kyticou kvetov. Na pódium postavili len najpotrebnejší nábytok (sofu, záhradnú hojdačku, kreslo pre zomierajúcu), zbory zoškrtali na minimum. Na plese u Flory neboli ani cigánky, ani toreadori. Dnešná Traviata režiséra Chudovského nie je v žiadnom smere chudobná, i v nej však pri predohre Violetta vychádza z lóže na scénu s kyticou kamélií. Traviata už nepatrí medzi "úsporné" tituly. Všetky tri slovenské opernú súbory ju momentálne hrajú. Stále u nás platí: keď povieš Verdi, ozve sa ti Traviata. Úvodný prípitok z opery sa stal záverečnou pointou všetkých estrád a koncertov s účasťou operných sólistov. Pravda, donekonečna ho opakuje aj terceto svetových tenoristov. Okrem prípitku z Traviaty kde-kto vám za stolom zaintonuje aj pár slov z
Vojvodovej áre o tom, aké je menivé to srdce ženy. Verdi nám prichádza na myseľ najmä v ružovej nálade. Z jeho operných zborov donedávna v rozhlase najčastejšie opakovali pieseň cigáňov - kováčov z Trubadúra, dnes zo všetkých kútov sa zborovo ozýva smutná duma Židov v babylonskom zajatí. Všeobecne známy je tiež triumfálny pochod z Aidy.
Lebo tak je to: po Traviate sa u nás z odkazu roncolského rodáka najčastejšie hráva Rigoletto, Aida, Trubadúr. Najžiadanejší je dnes všade, u nás i vo svete, Nabucco. Pre naše divadlo ho objavili Košičania (1964). Odvtedy naše tri operné divadlá dielo inscenovali každé dvakrát. V SND bude mať bezmála päťsto repríz, dostane sa na čelo najhrávanejších svetových opier.
Košice Nabuccom urobili dieru do tradičnej a tradicionalistickej verdiovskej dramaturgie. Spomenuli si aj na Luisu Millerovú. Nemilosrdne ju zoškrtali a hrali pod názvom Schillerovej tragédie Úklady a láska, ktorá je podkladom libreta (1965). Do tretice boli originálni inscenovaním Dvoch Foscariovcov (1987). Štafetu originálnej verdiovskej dramaturgie po Košiach prevzali v Banskej Bystrici. Zamerali sa tam na rarity, no aj na neprávom obchádzané diela viacerých skladateľov. Z Verdiho naštudovali Arolda (1993), nezoškrtanú Luisu Millerovú (1995) a Ernaniho (1999). Z javísk všetkých troch scén je známy Maškarný bál, Otello, Don Carlos, Simon Boccanegra, kým Silu osudu videli iba bratislavskí a košickí diváci, Falstaffa po Bratislavčanoch aj Bystričania a Macbetha len obyvatelia hlavného mesta. Šestnástimi dielami sa Verdi stal najuvádzanejším autorom v slovenskej opernej histórii. Dlho sa spieval po česky, potom sa české preklady banálne poslovenčovali, dnes ho všade spievajú v origináli.
Slovenské mäkké, lyrické hlasy nie sú príliš vhodné pre verdiovskú dramatickú kantilénu, napriek tomu sme mali niekoľkých výnimočných verdiovských interpretov. Náš prvý tenorista Janko Blaho bol vynikajúci Alfréd, Vojvoda, ale najmä Manrico. Bez únavy opakoval pred oponou strettu, smelo bral všetky trojčiarkové céčka, aj to korunné nad zborom vojakov. Alfréda krátko pred emigráciou do Ameriky s gráciou spieval aj Rudolf Petrák. Legendárna bola Violetta Anny Polákovej v Košiciach. V Bratislave najväčšie kúzlo slávnej kurtizáne dala Mimi Hubová. Vysokú úroveň košickej inscenácii Sily osudu garantovalo trio Anna Poláková, Imrich Jakubek a Gejza Zelenay. Edita Gruberová začínala svetovú kariéru banskobystrickou Traviatou. Našou najväčšou verdiovskou divou a heroínou bola Margita Česányiová v kostýmoch Leonory, Alžbety, Aidy, Abigail či Amélie. Dedičkou jej trónu sa stala Ľubica Rybárska, ktorá sa zaskvela v rovnakých postavách ako jej predchodkyňa. Najviac verdiovských vavrínov nazbieral Peter Dvorský. Najprv očarúval poslucháčov ako Alfréd, Vojvoda, neskôr sťa Alvaro, Gabriele Adorno a Riccardo, teraz našou nádejou je, že ho budeme počuť aj ako Otella. Ušľachtilý bas Petra Mikuláša sa naplno rozozvučal v úlohách Fiesca, Zachariáša, Filipa II., pátra quardiana aj Falstaffa. Z množstva barytonových úloh nám v trvalej pamäti zostal v hre i v speve elegantný Posa Bohuša Hanáka. Laureátsky titul "verdiovský" dirigent by si zaslúžil Ondrej Lenárd.
Na našich javiskách sme Verdiho radšej počúvali než sa na jeho diela pozerali. Napriek tomu, že to bol zhudobnený Shakespeare, Schiller, Hugo, Dumas, silných dramatických zážitkov sme sa dočkali iba výnimočne. Divákov silne oslovili inscenácie, na ktorých okrem excelentných sólistov a s partitúrou zžitého dirigenta mali výrazný podiel režisér so scénografom. Tak Miloš Wasserbauer s Josefom Svobodom po ére popisných inscenácií vytvorili výtvarne kultivované predstavenie Dona Carlosa (1956) na základe päťdejstvovej verzie diela. V Košiciach rovnakou cestou štylizovaného divadla išiel Kornel Hájek s Jánom Hanákom pri zdivadelnení Sily osudu (1957). Trubadúr Júliusa Gyermeka a Pavla Gábora sa presadil takmer oprostenou scénou a moderným svietením (1963). V Rigolettovi, inšpirovanom televíznou podobou Viscontiho, Marián Chudovský s Jaroslavom Valekom prekonali zakorenené inscenačné konvencie (1987). Kritika bola nadšená, vedenie divadla pobúrené. Inscenácia dodnes nezostarla. Netradičná banskobystrická dramaturgia našla si výraz aj v novom inscenačnom tvare. Zvlášť sa darilo Martinovi Bendikovi a Alešovi Votavovi pri realizácii Luisy Millerovej (1995).
Storočnica Verdiho smrti nezrodila u nás žiadne nové inscenácie. V Košiciach sa uspokojili s koncertom (Rigoletta iba študujú), v Bystrici zopakovali málo reprízovaného Ernaniho, v SND sa vzdali plánovaných Dvoch Foscariovcov a sto rokov mŕtveho génia oslávili inscenačnými "trvalkami". Verdiovský týždeň od 22. do 27. januára 2001 začali takmer od konca zavŕšeného diela. Festival otvorili Aidou, pokračovali Falstaffom, Rigolettom, Nabuccom, v deň Verdiho úmrtia hrali Traviatu. Nehrali Otella, hoci dávnejšie na tento termín ohlasoval svoj debut v hlavnej úlohe Peter Dvorský a obišli aj Dona Carlosa. Po Aide a Nabuccovi dve ďalšie grand opery boli asi nad sily súboru v rozpätí týždňa. O všetky opery bol divácky záujem, iba Falstaffa muselo divadlo ponúknuť za polovičné vstupné. To však nevrhá zlé svetlo na Operu SND, ale len na bratislavské publikum, ktoré posledné Verdiho dielo neuznáva ako "echt" verdiovské. Stále sa mu otáča chrbtom. Preto sa asi v divadle ostýchajú uviesť aj niečo z neznámeho, mladého Verdiho.
V týždni plnom harmónie zaznel teda aj disharmonický tón. Opäť sa potvrdilo, že naše operné obecenstvo je veľmi konzervatívne. Falstaff je preň viac wagnerovský než verdiovský. A naše obecenstvo nemá len obľúbené verdiovské tóny a témy, ale aj svojskú predstavu o jeho inscenačnom tvare. Nepriťahuje ho Bednárikova opulentná, "muzikálová", hýrivo ilustrovaná verzia Dona Carlosa. Pritom Bednárik ešte veľmi zaostáva za samoľúbymi vykladačmi a násilníckymi aktualizátormi opernej klasiky. Vedenie inštitúcie, aj väčšina divákov si želá, aby sa hral iba Verdi tradičný a tradične. A tak z Verdiho u nás ešte asi dlho nebude hudobné divadlo, ale iba opera. Preto si pri výročí Verdiho skonu túžobne spievame spolu s ujarmenými Židmi Leť, myšlienka ...
Myslíme pritom na rozlet hudobného divadla, ktorému by starý, dobrý Maestro nemal stáť v ceste. Za ďalších sto rokov bude možno všetko ináč. No ak vtedy bude opera žiť aj Verdi sa hrať bude.
Verdi na slovenských javiskách
1/ Rigoletto (1920, SND)
2/ Maškarný bál (1921, SND)
3/ Traviata (1922, SND)
4/ Aida (1922, SND)
5/ Trubadúr (1924, SND)
6/ Otello (1925, SND)
7/ Sila osudu (1928, SND)
8/ Simon Boccanegra (1932, SND)
9/ Falstaff (1933, SND)
10/ Don Carlos (1938, SND)
11/ Nabucco (1964, Košice)
12/ Luisa Millerová (1965, Košice)
13/ Macbeth (1968, SND)
14/ Dvaja Foscariovci (1987, Košice)
15/ Aroldo (1993, Banská Bystrica)
16/ Ernani (1999, Banská Bystrica)
(Autor je divadelný vedec a kritik.)
|
