|
Reportáž z generálky muzikálu na Novej scéne
HAMLET V SUGESTÍVNYCH SONGOCH
KATARÍNA DUCÁROVÁ
Na slovenské javisko vstupuje muzikál najčastejšie zásluhou bratislavskej Novej scény. Preto pred časom už takmer nikoho veľmi neprekvapila informácia, že práve z jej javiska sa od konca februára začne o priazeň slovenských fanúšikov uchádzať aj pôvodný český muzikál Janka Ledeckého Hamlet. O presťahovanie tohto hitu uplynulej pražskej divadelnej sezóny na Slovensko sa postarala produkčná spoločnosť Andy Hryca.
|
Na úvod dva protikladné obrazy - scény o chuti smrti a života - majú za úlohu vtiahnuť divákov do deja, ktorý sa odohrá v dánskom kráľovstve na hrade Elsinor. Do tragédie o princovi Hamletovi, z ktorého Shakespeare stvoril na divadelnej scéne najslávnejšieho Dána. A ani štyristo rokov, ktoré má už toto shakespearove dielo za sebou, na tom nič nezmenilo. Skôr naopak, pretože Hamletovo meno má svoj význam aj pre tých, ktorí nikdy nečítali ani nevideli v nejakej podobe inscenovaného Shakespeara.
Drsná, nevyumelkovaná pravdivosť Hamleta sa stala najväčšou výzvou už pre mnohých tvorcov. Nič by teda nemuselo byť čudné ani na fakte, že pred tromi rokmi očarila aj českého hudobníka a skladateľa Janka Ledeckého. Ale predsa to pre mnohých ľudí nezvyčajné bolo. Najmä téma sa im nevidela vhodná na muzikálové spracovanie. Prečo z nej však dnes neurobiť muzikál, keď kedysi na jej základe vzniklo už nejedno (aj operné) dielo? Kvôli úcte k textu alebo len kvôli inscenačnej tradícii Hamleta, hoci si dnes, tak či onak, z textu treba časť vybrať?
"Hamlet je obrovské a storočiami overené dielo. Netreba ho vylepšovať spájaním so súčasnosťou. Netreba ho zaťažovať alebo zľahčovať nejakými odkazmi na súčasnosť. To dielo platí v akejkoľvek dobe a v akomkoľvek zriadení." - povedal nám Janek Ledecký na tému Hamlet v predpremiérovom rozhovore. A mal pravdu, lebo Shakesparov príbeh o nešťastných láskach a mocenských intrigách z dánskeho kráľovstva, ktorým bol inšpirovaný pri písaní a komponovaní muzikálu, to nepotrebuje. Stačí ho v správnych tónoch vyspievať. Ledecký ich našiel v pop rockovej hudbe a v ďalších hudobných štýloch.
Na hradbách Elsinoru sa zjavuje duch nebohého kráľa. Na inom mieste hradu sa dcéra jeho najvyššieho komorníka, krásna Ofélia, pri kúpeli vyznáva priateľke Helene (dopísaná postava, ktorá dala prvú muzikálovú príležitosť Bibiane Ondrejkovej) zo svojej lásky k Hamletovi. A dej pokračuje tak, aby sa Ledecký, ktorý urobil rez Shakespearovou predlohou pod dramaturgickým dohľadom Jana Kačera, mohol na známu drámu pozrieť najmä očami jej záporných postáv akými sú kráľ Claudius (už v Prahe v tejto postave hosťoval A. Hryc) alebo dvorný radca Polonius. Aby v ňom láska mala viditeľnú prevahu nad zradou a smrťou.
Pod režijným vedením Zdeňka Trošku scéna strieda scénu v akýchsi clipoch. Podobne sa mení hudba. Rock sa strieda s džezom, svoj priestor v nej má flamenco aj stredoveké minesengry. Vďaka tomu sa na javisku okrem muzikálových hercov (napríklad Zdena Studenková a Sisa Sklovská ako kráľovné Gertrúdy, Ivo Heller, Henrich Šiška) môžu objaviť mnohí predstavitelia českej a slovenskej hudobnej scény. Polónia môže hrať jazzman Peter Lipa, úlohu jeho syna Laertesa Marián Greksa a uplatnenie nachádzajú aj Marcel Palonder s Bercom Baloghom v postave Horatia či svojrázne persóny našej pop music - Ján Lehotský a Marián Kochanský. V úlohách elsinorských hrobárov im stačí jeden song, aby si na svoju stranu naklonili publikum.
V pražskom divadle Kalich, ktoré bolo špeciálne vytvorené kvôli tomuto projektu, sa hrá Hamlet od roku 1999. Na mimoriadne invenčnej a pôsobivej scéne, ktorú navrhol popredný český scénograf Šimon Caban, má za sebou už tristo repríz. Jej striedmosť slúžiacu ako kontrast k hudbe a deju využívajú inscenátori aj v Bratislave. Slovenskú verziu českého originálu teda ozvláštňuje len jedno - choreografia Jána Ďurovčíka.
"Nechcem porovnávať pražskú a slovenskú inscenáciu. Bola by to taká Sofiina voľba. Z obidvoch mám veľkú radosť. "- začal diplomaticky na bratislavskej pôde odpovedať Janek Ledecký na otázku smerujúcu k jedinej zmene, ktorá sa na slovenskej pôde odohrala v Hamletovi. "Od začiatku sme vedeli, že musí nastať zmena v choreografii, pretože my máme iné rozmery divadla a iné možnosti. Z toho vyplýva aj to, že pražská "kompánia" je o čosi viac herecká a spevácka ako bratislavská. Oceňujem však odvahu Jána Ďurovčíka robiť niektoré veci netradične. V prípade Hamleta jej výsledkom je choreografia, ktorá pomáha vysvetliť a vygradovať dej na scéne."
Hamlet sa spieva v češtine. Preto protagonisti českej inscenácie môžu prichádzať na vystúpenia do Bratislavy a slovenskí interpreti zas hosťovať v Prahe. Svoju obrovskú šancu medzi nimi dostali aj mladí - v úlohe Ofélie napríklad len pätnásťročná Miroslava Partlová (alternuje o niečo staršia a skúsenejšia Lucia Šoralová). No paradoxne, vari najťažšie sa na Slovensku hľadal predstaviteľ Hamleta. V Čechách ho stvárňuje predovšetkým sám autor muzikálu, ktorý síce nehral ani v jednej z bratislavských premiér, ale aby si ho vedeli diváci v tejto postave predstaviť, pri klaňačkách im zaspieval jednu z Hamletových piesní. Preto bol dlho jediným slovenským Hamletom len herec Martin Kaprálik.
"Určite je to moja životná úloha. O možnosti zahrať si Hamletovi sníva veľa hercov. Mne sa to splnilo. A som veľmi rád, že som túto príležitosť dostal práve v muzikáli. V žánri, ktorý mi je veľmi blízky, nakoľko spev som mal ako hlavný odbor popri herectve aj na škole. A možno o niekoľko rokov budem hrať túto postavu aj v činohre," tvrdil nám M. Kaprálik o postave. Hamleta napokon naštudoval aj Dušan Cinkota.
Ak má byť Hamlet Hamletom nemôžu v ňom chýbať niektoré notoricky známe pasáže. Napríklad otázka "Byť či nebyť?", ktorá je nositeľom dramatična a vyjadrením všetkých pochybností o zmysle života a smrti. V Ledeckého muzikáli sa však Hamlet na záver pýta "Ako inak žiť?"
Dôvod, prečo je tomu tak treba hľadať napríklad v tomto Ledeckého názore: " Ja som ju úmyselne posunul otázku o bytí či nebytí do momentu, keď si už Hamlet nemôže vyberať. Keď je už po súboji a vie, že svojou nešťastnou povahou a súhrou okolností došlo k tragédii, ktorú na začiatku nikto nemohol predvídať. Hamlet si ju kladie v momente, keď na ňu presne pozná odpoveď. Pretože si myslím, že človek si ju najľahšie zodpovie v momente, keď mu už nič iné neostáva, hoci by si veľmi prial byť."
Janek Ledecký je podľa Andyho Hryca fenomén svojej doby. V rytme podmanivej hudby dokázal prerozprávať všetko o osudových témach našich čias. A to rozhodlo o hraní Hamleta, nesmrteľnej drámy, ktorú zhudobnil a premietol do sugestívnych songov, na Novej scéne v Bratislave.
Poľské bábky na slovenskej pôde
ĽUDIA Z BETLEHEMA
KATARÍNA DUCÁROVÁ
Minulý rok začali v bratislavskej BIBIANE, medzinárodnom dome umenia pre deti, pripravovať sériu výstav o bábkovom umení v strednej Európe. Vznikol medzinárodný projekt krajín V4, ktorý odštartovala výstava pod názvom BOLO, NEBOLO... s podtitulom Rozprávka o bábkach a bábkovom divadle na Slovensku ponúkajúca zaradenie slovenského bábkového umenia do stredoeurópskeho kontextu. Ďalšie výstavy približujúce bábkové umenie u našich susedov na ňu mali nadviazať v roku 2001. Preto neprekvapilo, že prvým výstavným podujatím na pôde BIBIANY v tomto roku sa stala výstava poľského bábkarského umenia.
|
Vraví sa, kto prv príde, ten prv melie. Aj v prípade súčasnej prezentácie poľských bábkarov sa dá toto príslovie, pravda v trochu poopravenej forme, použiť.
Pretože bolo naozaj len otázkou času, kto skôr z okolitej bábkarskej komunity na ponuku z Bratislavy zareaguje. A keďže najpohotovejší boli Poliaci, tak aj dostali slovo prví. Na momentálne prebiehajúcej výstave prezentujú umelecké smerovanie poľského bábkového divadla v druhej polovici dvadsiateho storočia.
Súčasné poľské bábkové divadlo má za sebou viac ako polstoročnú históriu. Špecializované bábkové divadlá pre deti aj tu, podobne ako v iných krajinách strednej Európy, vznikli využívajúc vzory sovietskeho divadla až na prelome rokov 1940 - 1950. To však neznamená, že v Poľsku už dávno predtým neexistovalo a nebolo známe bábkové divadlo. Potvrdili to aj slová Agnieszky Koecher-Hensel, ktorá spolu s výtvarníkom a režisérom Wojciechom Wieczorkiewiczom pripravila scenár výstavy: "Po celé stáročia bola u nás jeho tradícia, ktorá sa odvodzovala z mystériového divadla a z betlehema, živá v rôznych laických a náboženských obmenách". My ich samozrejme nepripomíname náhodne, ale preto, že autori výstavného podujatia venovaného bábkam z Poľska si zvolili podobný princíp ako predtým naši - predstaviť celý vývoj tohto žánru v kontexte národných tradícií. "Ak súčasní umelci poľského bábkového divadla hovoria: ,My všetci sme z betlehema´, tak myslia tým nielen na scénu predstavujúcu Svätú rodinu pri jasličkách, ale aj na rôzne typy ľudí. Myslia tiež aj na svojich predchodcov, anonymných tvorcov, ako aj na veľkých umelcov, ktorí prostredníctvom umenia, poctivo, veľmi osobne, často s humorom komunikovali s divákom o pre nich najdôležitejších problémoch. Na takto poňaté vlastnosti druhov betlehemov a ich živej tradície upozorňujeme aj my našou výstavou."
Každého, kto vstúpi do priestorov Malej galérie BIBIANY, čaká "sprievod" mytologických a literárnych postáv inšpirovaných predstavami súčasných umelcov o svätých a hriešnikoch. Sprievod postáv vytesaných z dreva či vytvorených z koreňov a palíc, plátna, kože, prútia alebo plastov, ktorý môže vyvolať radostný úsmev alebo posmešný úškrn či grimasu plnú horkosti. Tvorí ho vyše sto bábok od najvýznamnejších zástupcov troch generácií poľských scénografov (Mikulski, Serafinowicz, Strzelecki, Mydlarska, Kowal, Braun, Malezsa, Kubick-Fik, Wierzbiecki), ale ako prvý je tu predsa len betlehem.
Betlehem, v ktorého štruktúre možno nájsť svet rozdelený na Nebo, Zem a Peklo, svoje symbolické miesto majú Dobro a Zlo. Spája sa tu náboženstvo so svetskou filozofiou, história so súčasnosťou. Niekomu sa tento mikrokozmos umiestnený na akomsi veľkom kolotoči páči. Inému prekáža spojenie svätej rodiny, troch kráľov, pastierov, čertov a anjelov s postavami bohatierov, kupcov, sedliakov, Poliakov, Slovákov, Židov, Turkov, Maďarov či iných reprezentantov národov a jednotlivých remesiel. Jedno je však isté, každý si ho všimne. Podobne ako si pri predchádzajúcom rozprávaní o bábkovom divadle musel všimnúť rozprávkové klbko. Kolotoč je akýmsi univerzálnym znakom, ktorý umožňuje formou rozprávky komunikovať s detským aj dospelým divákom.
Kolotoč za dominantný prvok výtvarno-priestorového riešenia výstavy navrhol Wojciech Wieczorkiewicz, žijúca legenda poľského bábkového divadla. Ako výtvarník a režisér pôsobil v divadlách vo Vroclave, Banja Luke, Poznani aj vo svete. Jednou z jeho najznámejších inscenácií u nás je Jánošík z roku 1975, projekt troch špičkových divadiel z Poľska, Čiech a Slovenska, v ktorom každé z nich spracovalo časť zo života tohto spoločného národného hrdinu.
Jánošík, dokonca vo viacerých podobách, nechýba ani vo výstavnom súbore. Nemôže, lebo v obidvoch krajinách je symbolom ľudového hrdinu. A spomínaný cyklus výstav o bábkovom divadle je práve o hľadaní jeho spoločných koreňov. My sme však využili prítomnosť režiséra Wieczorkiewicza na otvorení podujatia, aby sme sa opýtali na iné - na súčasné postavenie bábkového divadla v Poľsku. Pretože je zaujímavé porovnať napríklad aj to, aký zástoj má bábkové divadlo v jednotlivých krajinách dnes.
"V súčasnosti máme v Poľsku približne 30 štátnych bábkových divadiel a takmer rovnaký počet bábkových divadiel súkromných, ktoré hrajú pre deti aj pre dospelých. Je to tak preto, lebo toto divadlo sa veľmi silne zapísalo do povedomia našej spoločnosti. Stalo sa nevyhnutnou súčasťou jej života, čo sa odráža aj na zvyšujúcej sa návštevnosti v týchto divadlách."
Pri koncipovaní výstavnej kolekcie preto režisér Wieczorkiewicz, ktorý je aj prezidentom poľskej UNIMY, nemal problém s tým, čo do nej zaradiť, ale s tým, čo vynechať. Napokon ju zostavil tak, aby tvorila prierez poľskými výbojmi v bábkovom divadle a hľadaním nových foriem i ciest v ňom. Tými sú Poliaci známi. Získali za to na rôznych festivaloch vo svete významné medzinárodné ocenenia.
"Najmä v súkromných bábkových divadlách je priestor na experimentovanie. Tu vznikajú predstavenia, v ktorých sa prejavuje avantgardné umenie. Z nich by som rád spomenul divadlo Wierszalin, ktoré dvakrát za sebou vyhralo na off-festivale v Edinburghu. Divadlo Tadeusza Wierzbického, ktoré sme žiaľ, na tejto výstave, nemohli predstaviť. Je to divadlo jedného herca. Veľmi zaujímavé optické divadlo. Alebo Teatr Niemozliwy, ktorý je divadlom vyslovene pre dospelých a nedávno bol veľmi dobre prijatý aj u vás, na bábkarskom festivale v Banskej Bystrici."
Najstaršia bábka vo vystavenej kolekcii je z roku 1958. Pochádza z inscenácie waršavského Teatra Lalka O Zwyrtale muzykancie uvedenej aj prehliadke Divadlo národov v Paríži, ktorá stála na počiatku poľských medzinárodných úspechov. Najmladšie sú z poznaňského Teatra Animacji a sú len dva roky staré. Bežný návštevník výstavy si možno ani neuvedomí o čom všetkom dokáže vypovedať tento časový oblúk. Že to nemusí byť len o zmene používaných materiálov pri výrobe bábok, ale napríklad aj o postavení bábok v divadle.
"Povedal by som, že problém postavenia bábok v divadle je problémom veľmi širokým. Na poslednom kongrese UNIMA, minulý rok v Magdeburgu, bola napríklad práve táto téma jedným z hlavných tematických okruhov. Hovorilo sa tu o tom, čo urobiť, aby sa bábka vrátila späť na scénu, plnila si svoju úlohu v divadle a nevystupovala len ako rekvizita. Aby sa jej vrátila tá úloha, ktorú kedysi v bábkovom divadle mala. Prvé signály hovoria o tom, že situácia sa začína zlepšovať. Móda tzv. činoherného kabaretu s bábkami sa končí. Bábka sa opäť stáva hercom. V bábkovom divadle sa opäť vracia k pôvodnému hraniu s bábkou. Aj na tejto výstave vidno, že napríklad najmladší scénografi (Mikolaj Malesza, Joanna Braun) sa vracajú v posledných rokoch k realistickým bábkam. Začínajú hľadať to, na čo sa v divadle zabúdalo a zisťovať, že aj takéto bábky v ňom môžu vystupovať."
V sprievode zostavenom režisérom Wieczorkiewiczom majú svoje slovo známe či nemej známe postavy z ľudových legiend a bájok i bytosti z klasických rozprávkových príbehov. Ťažko povedať, ku ktorým si divák najľahšie našiel cestu, ktorá z vystavených bábok získa najväčšiu popularitu medzi návštevníkmi výstavy. Dá sa len tipovať, že by to mohla byť figurína chlapca stojaceho pod dáždnikom, ktorá zosobňuje Stanislawa Witkiewicza vo veku, kedy pre svojich rodičov napísal Komédiu pre matku a tatka . Bol vtedy taký starý ako väčšina malých návštevníkov BIBIANY. Teda je im veľmi blízky. Možno bližší ako čert, drak či bohatier. Kto však pozná pravdu o tom, akých hrdinov majú deti rady?
"Myslím si, že to neraz závisí od ponuky, od výberu dramatických titulov, od práce dramaturgie jednotlivých divadiel. V súčasnosti sa predovšetkým adaptujú rôzne tradičné rozprávkové predlohy pre divadlo. Pôvodných nových titulov je málo. To je tiež prejav komercionalizácie divadla. Pretože učitelia aj rodičia privádzajú deti do divadla radšej, keď je v jeho ponuke známy názov rozprávky. A tak hráme Andersena, Grimma, Perraulta alebo tradičné poľské témy. Vychádzame z tém, ktoré od nás očakáva publikum."
Témy teda ostávajú, hoci ich interpretácia sa mení. Výtvarníci vyrábajú bábky napríklad do rozprávok Kráska a zviera, Kresadlo, Škaredé káčatko, Pinochio, Alibaba a štyridsať zbojníkov a ďalších. No dokážu nimi osloviť deti aj v prípade, keď nie sú súčasťou hry, ale výstavného priestoru? Upútať ich pozornosť natoľko, aby si vybrali bábkové divadlo ako jeden z dôležitých zdrojov impulzov svojho duševného rozvoja popri tom všetkom, čo sa na ne "valí" z médií, reklám a iného prostredia?
"Deti nás stále niečím novým prekvapujú. Myslím si, že práca v bábkovom divadle je preto taká zaujímavá, lebo divák je pre nás stále neznámy. Dokonale ho nikdy nepoznáme. Z jeho strany však cítime veľký záujem o mágiu divadla."
Hoci v BIBIANE doposiaľ pripravili len dve rozprávania o bábkovom divadle, už tu zaznamenali záujem o reinštalácie výberu z každej časti projektu po svete. Možno preto, že aj takáto forma prezentácie bábkového divadla dáva ľudom príležitosť stretnúť sa s ničím iným než ponúka každodenný život. A do toho patrí aj rozprávkové klbko, kolotoč či ďalšie metafory plynutia času, ktoré nám môžu bábkari ponúknuť.
|
