|
DIVADLO A PREŠOVSKÉ DIVADELNÉ PRIESTORY
OČAMI HISTORIKA, DRAMATURGA A REŽISÉRA JÁNA SLÁDEČKA
KATARÍNA DUCÁROVÁ
|
V Prešove sa v roku 1992 začala rekonštrukcia historickej budovy divadla. Trvala desať rokov. Za ten čas sa činohra aj spevohra Divadla Jonáša Záborského (DJZ) usilovali udomácniť v novej divadelnej budove. Nikdy sa im to celkom nepodarilo. Stačilo počúvať ich spomienky na "staré dobré časy". Staré aj nové časy zažil v Prešove i divadelný
historik, dramaturg a režisér JÁN SLÁDEČEK. S činohrou DJZ dramaturgicky ako hosť pripravil Čechovovu Čajku (1980), Geľmanovu Prémiu (1980), Tajovského Hriech (1985) a režijne naštudoval Urbánkovu hru Beta, kde si? (1991), Tajovského Nový život (1992), Kováčikovho Božieho vtáka (1992) aj jeho Alžbetu Báthoryovú (1994), Shakespearove Veselé panie z Windsoru (1993) a Palárikovo Zmierenie (1993). A vo februári tohto roku ako prvý režisér vstúpil na obnovené dosky prešovskej historickej divadelnej budovy s klasickou drámou Victora Huga Mária Tudorová v hlavnej úlohe s jubilujúcou herečkou Kvetou Stražanovou. Myslím si, že to je dostatok podnetov na jeden rozhovor.
|
Pod náš estetický zážitok z návštevy divadla sa podpisuje aj kontakt s divadelnou architektúrou. Týmto chcem povedať, že sú divadelné prostredia, v ktorých sa my, diváci, cítime alebo necítime dobre, a preto sa neraz usilujeme zistiť, či majú podobné pocity aj tí, čo v divadlách pôsobia. Keďže o vás vieme, že divadlo je predmetom nielen vášho tvorivého ale aj vedeckého záujmu, pýtame sa: Čo ovplyvňuje váš vzťah k divadlu? Čím sa líšia pohľady praktického divadelníka a odborného vedeckého pracovníka na divadelný priestor?
- Pojem "divadelné prostredie" je veľmi vágny. Na prvý pohľad môže byť "divadelné prostredie" priam odstrašujúce - ale stretne sa skupina ľudí rovnakej divadelnej i ľudskej krvnej skupiny a vznikne medzi nimi nádherný tvorivý vzťah i vytvoria divadelné dielo (diela) mimoriadne osobité, originálne, sugestívne. Dielo (diela) takej estetickej sily, že tá sa prenesie i do hľadiska a to zabudne na nehostinné "prostredie", nechá sa "očarovať" touto mágiou a s potešením jej podľahne. Stáva sa - a to dosť často - i pravý opak: exkluzívne "prostredie", renomovaní tvorcovia a výsledkom sú - jemne povedané - rozpaky ... z dokonalosti. Z dejín divadla - i nášho slovenského - je na obidva prípady príkladov dosť. Pre mňa však (možno je to priskromné) optimálnym "divadelným prostredím" je také miesto, kde všetko profesionálne funguje. Kde každý vie, aké je jeho miesto vo vnútrodivadelnej štruktúre, je profesionálne i eticky na takej výške, že tvorivý kolektív všetky svoje sily môže sústrediť len na to jediné - na čo a kvôli čomu sa všetci zainteresovaní zišli - pripraviť také javiskové dielo, ktoré diváka po jeho stretnutí s ním nenechá ľahostajným. Myslím na ten pocit z divadelného diela, ktorý pre mňa najpregnantnejšie vyjadril slávny ruský spisovateľ a dramatik Anton Pavlovič Čechov. Bol raz na výstave obrazov a priateľ sa ho spýtal na jeho dojem z nej. A on, typicky "čechovovsky" odvetil: " Je to milé, je to pekné - ale chce sa ti pritom fajčiť ..." Čiže vidíte - v konečnom dôsledku ide mi len o to "nezapálenie si cigarety ..."
Ako z odpovede máte možnosť vidieť, sám neviem presne rozlíšiť, nakoľko je tento môj pohľad ovplyvnený skúsenosťou praktického divadelníka alebo vedeckého pracovníka. Tie veci sa úplne prirodzene musia prestupovať a deliacu čiaru hľadať je nesmierne ťažké, možno i nepodstatné ...
Jedným z miest, v ktorých ste pôsobili ako dramaturg aj režisér, je Prešov. Mesto s dvomi divadelnými budovami. Jednou, ktorá sa svojho času zdala byť primalá a druhou, ktorá je ešte teraz akási priveľká. V ktorom z týchto divadelných priestorov, starom a historickom alebo novom a modernom, ste mali pocit väčšej tvorivej voľnosti?
- Oficiálne som si režisérske ostrohy začal brúsiť v prešovskej novej divadelnej budove. A práve pre ten obrovský javiskový priestor to nebola prechádzka "ružovým sadom". Keď som sa teraz po rokoch - ako hosť - vrátil do prešovského divadla a pozeral si v novej budove jeho repertoár, sedel som v hľadisku ako omráčený. Krútil som nad sebou hlavou a takmer som prestal veriť tomu, že som tam, na tom veľkom javisku, dokázal režijne pripraviť šesť inscenácií. Dnes už viem s istotou jedno: že by som sa na takéto dobrodružstvo znova nedal! To nie je priestor pre činoherné divadlo. To je priestor pre "komerciu", ktorá je dnes módou, to je priestor pre taký typ produkcie, kde nemusíte vidieť hercovi do tváre, kde ho nepotrebujete počuť vyslovovať najintímnejšie pocity šeptom, ale mu dáte mikroport a s istou nadsádzkou povedané, špičková moderná technika sa stáva jedným z najvýznamnejších režisérových prostriedkov pre zvládnutie tohto priestoru. A to ma neláka. Čo je to za divadelný priestor, kde nielen z poslednej rady sedadiel dobre na herca nedovidieť, kde hercovi, nech je akokoľvek kvalitne technicky pripravený, jeho hlasový fond nemôže vydržať permanentný dvojhodinový nápor a musí sa jedného zo základných vyjadrovacích prostriedkov zriecť, kde osobné auto na scéne pôsobí ako milá scénická rekvizita a nie ako nejaká obluda z iného sveta? Táto budova nie je divadelný dom, to je kultúrny dom pre všetky možné druhy produkcií - len nie pre činoherné divadlo.
Prešovské DJZ však opäť otvorilo i divadelný dom. Novozrekonštruované staré divadielko je nielen krásne, ale má i neopakovateľnú atmosféru. Po prvýkrát som sa s týmto priestorom stretol ešte ako vysokoškolský študent, keď som pohostinsky dramaturgoval Čechovovu Čajku a Geľmanovu Prémiu. Obidve inscenácie režíroval Eduard Gürtler - dnes už podnikateľ. Javiskový priestor i atmosféru tohto divadielka som na vlastnej koži začal vnímať, keď som pre DJZ dramaturgicky pripravil scénickú adaptáciu Tajovského jednoaktoviek, ktoré režijne pod názvom Hriech pripravil Emil Spišák - nedávno poslanec a dnes tiež podnikateľ. A vďaka jeho veľkorysosti som mal možnosť i prakticky do javiskového diania zasiahnuť. Tú atmosféru som si pamätal, a keď som dostal ponuku od dnešného nového vedenia DJZ (riaditeľ František Javorský) v tomto priestore pripraviť inscenáciu, tak som neváhal. To bolo pre mňa najpodstatnejšie - okrem opätovného stretnutia s herečkou Kvetou Stražanovou. Túžil som aspoň raz si v tomto či podobnom type divadla zarežírovať. Ja som totiž takmer všetky svoje doterajšie inscenácie pripravil len v nových divadelných budovách. Výnimku tvoria iba trnavské Divadlo Jána Palárika a martinské Divadlo SNP, ale to je tiež len adoptovaný bývalý spolkový Národný dom.
Po rekonštrukcii historickej budovy prešovského divadla ste ako prvý režisér dostali príležitosť v ňom naštudovať divadelnú inscenáciu. Čo pre vás znamenala táto ponuka?
- Pre mňa je divadlo niečo ako chrám. Svetský chrám. Aj ten má mať svoju atmosféru, svojho génia loci. Má byť uspôsobený na estetickú a duchovnú rozpravu o človeku - nezáleží na tom, či je veselá alebo vážna. Divadelníkov i divákov má povznášať, zosviatočňovať ich pocit života, robiť ho čímsi výnimočným, neopakovateľným, nevšedným. Takúto atmosféru nové divadelné budovy nevytvárajú alebo len vo veľmi malej miere, nech sú akokoľvek veľkolepo koncipované. Pôsobia netajomne. Prešovské staré divadlo malým divadelným chrámom je. Chcel som byť účastníkom i spolutvorcom tej nádhernej atmosféry, ktorá vzniká počas tých dvoch hodín, keď nastáva splynutie duší tých, ktorí sa chcú stretnúť a chcú prežiť niečo, čo sa nedá nikde inde, len v divadle dosiahnuť.
Čo sa podľa vás zlepšilo rekonštrukciou historickej budovy prešovského divadla? Čomu ste sa v nej potešili, respektíve chýbalo vám v nej niečo?
- Divadlo po rekonštrukcii celé skrásnelo, omladlo. Ešte tam všeličo treba dotiahnuť, aby bolo všetko ako má byť a najmä dúfam, že sa odstráni technická chyba - zúženie portálu asi o 90 cm a tiež sa doplní svetelný park modernou technikou. Potom sa bude môcť povedať, že je vo vnútri chrámu všetko ako má byť. Myslím si, že sa oplatí investovať niekoľko miliónov i do novej prístavby budovy (skúšobne, skladu kostýmov) a tiež do úpravy okolia, aby tento divadelný chrám mohol slúžiť svojmu poslaniu v plnej kráse.
V súčasnom období sa realizujete predovšetkým ako divadelný vedec a o ponukách na divadelnú réžiu hovoríte, že ich považujete za možnosť rozšírenia vlastnej sebarealizácie. Nakoľko vtedy do vašich režisérskych postupov presakujú výsledky vedeckého bádania?
- Všetko so všetkým súvisí - ako raz povedal významný nemecký filozof Hegel. A tak iste ako každý človek je všeličím ovplyvňovaný i ja nie som výnimkou. Ale aký je podiel z môjho "vedeckého bádania" v inscenáciách - to neviem odhadnúť. Na tomto základe si však jasnejšie uvedomujem význam i kontinuitu či diskontinuitu vývinu slovenského divadla a táto "vedecká" skúsenosť mi umožňuje dívať sa na súčasné divadelné dianie s istým nadhľadom. S úsmevom sa pozerám na súčasné avantgardné tzv. "postmoderné" snaženia - skvele mediálne pokryté - ktorým chýba elementárny profesionálny remeselný základ a pritom je to také malé slovenské "geniálníčenie" ... Čo všetko sa vydáva za veľké umenie ... A pritom i u nás už všetko bolo. Aj takéto "avantgardy" i skutočné "avantgardné" umenie. Tie prvé odišli s dobou, tie druhé ako inšpirácia a trvalá hodnota ostávajú. Len by sme ich nemali obchádzať, ale hlbšie poznať - aby sme neopakovali omyly a blúdenia našich predchodcov. Ale skúsenosti z môjho "vedeckého bádania" mi hovoria, že Slováci sú nepoučiteľní. Teda predsa len ma "vedecké bádanie" niečím obohatilo ...
Historická budova prešovského divadla bola otvorená historickou drámou. Čo rozhodlo v prospech tohto žánru a výberu Hugovej Márie Tudorovej?
- Táto otázka patrí vedeniu prešovského Divadla Jonáša Záborského, resp. dramaturgičke Alžbete Verešpejovej. Ja viem, že podnetom bolo nadchádzajúce jubileum dlhoročnej členky DJZ a vynikajúcej herečky Kvety Stražanovej, ktorej vedenie divadla chcelo ponúknuť takú hereckú príležitosť, kde by sa jej výnimočný talent, herecké majstrovstvo i veľká životná a umelecká skúsenosť mohli v plnej šírke zaskvieť. Takýto postoj vedenia divadla k svojim osobnostiam treba len oceniť. Vo veľkých divadelných kultúrach je samozrejmosťou. U nás vzácnosťou. Pozrite sa okolo seba ...
O predstavení, ktoré ste vytvorili v Prešove, sme si mohli prečítať, že jeho hlavným cieľom bolo, aby v naštudovaní diela vynikli herci. Aké motívy vás k tomu viedli? Súviseli nejakým spôsobom aj s hracím priestorom, do ktorého ste sa dostali?
- Hugov dramatický text Mária Tudorová mi svojou štruktúrou pripomínal libreto pre operu. A v opere sa musia zaskvieť najmä speváci, hoci ani zbor nie je zanedbateľný. Ja som však v úprave hry na "zbor" rezignoval a pripravil som "komornú" verziu tejto drámy. Vytvoril som priestor na to, aby sa zaskveli herci - v hlbokej dôvere v autora i jeho tému. Vzdal som sa tzv. režisérskeho "čarovania" a spolu so svojimi spolupracovníkmi sme všetku energiu dali do služieb autora a hereckej tvorby. Nakoľko sa táto investícia zúročila a či bolo toto moje rozhodnutie šťastné už musia posúdiť diváci na reprízach.
Ako režisér sa cieľavedome zameriavate najmä na uvádzanie slovenskej dramatickej tvorby. Prečo? Ostatní dramatici vás tak silno neoslovujú?
- Režíroval som v piatich slovenských profesionálnych divadlách a tá žatva za tých dvanásť rokov nie je veľmi bohatá - pripravil som šesťnásť inscenácií a z nich bolo šesť od svetových klasikov, teda "slovenské" inscenácie tvoria len 60 % z tejto úrody. A z tých desiatich "slovenských" boli iba štyri od žijúceho autora - čo zasa nie je až tak veľa. Pravdou však je, že tie "slovenské" (najmä klasika) sa tešili väčšej pozornosti divákov i kritiky - a preto tá Vaša otázka môže čitateľa trochu zavádzať. To len na upresnenie. (Pritom ja si - paradoxne - najviac cením práve jednu inscenáciu zo svetovej klasiky.)
Ale poďme domov, poďme k veci.
Uvádzanie pôvodnej domácej dramatiky považujem za niečo absolútne samozrejmé. Tak ako sa to vníma i realizuje vo všetkých vyspelých divadelných kultúrach - okrem našej. U nás sa na uvádzanie domácich diel od žijúcich alebo nežijúcich klasikov pozeráme, ak nie s pohŕdaním a cez prsty, tak nanajvýš podozrievavo. Je to niečo "neeurópske", menej hodnotné, niečo čo "neexistuje". Taká je už dlhší čas naša kultúrno-spoločenská klíma. A väčšina divadelníkov, ktorí túžia, keď už nie po "európskom", tak aspoň po momentálnom "slovenskom" úspechu - ten je tiež cestou k zlatému "slovenskému" teľatu a zároveň i možnosťou ďalšej existencie - vyberú si radšej autora i titul módny alebo známy, overený a preverený. Pritom keď z javiska vidíte i počujete, čo z veľkého klasika sa ponúka, čo z neho zostalo, tak vo väčšine prípadov to nedosahuje ani úroveň tých domácich tzv. priemerných a "neexistujúcich" autorov. ("Čaruje" sa na motívy.) Ale to už nikoho až tak veľmi nezaujíma.
Čo sa týka budúcnosti - som pesimista. Na Slovensku nie je šanca, aby sa zrodila kvalitná dráma. Na to, aby sa tak stalo, treba splniť niekoľko základných podmienok, ktoré sú dnes, podľa mňa, v nedohľadne.
Po prvé:
Umelecké vedenie divadla musí mať konkrétnu predstavu o koncepcii a programe svojej divadelnej inštitúcie. Súčasťou tohto programu by malo byť vyslovovať sa k základným problémom nášho bytia, našej existencie - jej zviazanosti s minulosťou, jej hľadaním, blúdením, zápasmi v súčasnosti i jej očakávaniami v budúcnosti. (Nie je to o žánri). K našej realite v jej komplexnosti je nemožné sa vysloviť cez oči cudzinca - viac či menej úspešného a talentovaného. Tu je potrebná domáca skúsenosť, domáce oči, domáce pero (počítač). Ak by divadlo takýto program malo, črtá sa tu priestor, priam potreba vstupu domáceho autora. Ani ten však veľa nezmôže. Musí to byť režisér (režiséri), ktorého vnútornou umeleckou a duchovnou potrebou je túžba prostredníctvom domácej autorskej skúsenosti vysloviť sa k našej realite.
Po druhé:
Divadelné hry sa píšu, vydávajú sa knižne a sem - tam sa niektorá z nich aj v divadle zahrá. Ale s akým ohlasom? Akú majú tieto inscenácie životnosť? Radšej nespomínať. Kde je chyba? Prečo sa v divadlách i na tých niekoľko textov, ktoré sa pripravujú na inscenovanie, pozerajú herci i divadelníci s nedôverou? Nie je to aj tým, že v tých textoch absentuje elementárna, remeselná znalosť základných pravidiel kompozície drámy? Prečo sa tu nezrodilo nové operné dielo alebo kvalitný, dnes módny, muzikál? Ich vytvorenie, okrem prirodzenej podmienky talentovej, vyžaduje úmornú, dlhodobú prácu na kompozícii. O divadelnej hre panuje akási všeobecná predstava, že ide len o napísanie niekoľkých vtipných scén a dialógov, ktoré režisér už nejako "obalí". Že je to naivná, neproduktívna predstava, netreba hovoriť. Žiaľ, je to realita. Cesta z nej je len jedna, overená divadelnými dejinami - autor musí sedieť v divadle. Dobrá divadelná dráma sa nedá napísať ako "fuška" či "chlebovka". Kým autor - myslím tu na talentovaného autora, nie grafomana - nebude poznať divadlo zvnútra (nie cez známosť s herečkami, hercami, režisérmi) ako dramaturg, režisér či herec, nemá šancu napísať plnokrvnú divadelnú hru. Koľko autorov pracuje dnes v profesionálnom divadle? Noví riaditelia, ktoré po prevrate v roku 1989 do funkcií nastúpili, z veľkej väčšiny boli divadelné neosobnosti, ktorí netušili i netušia, čo inštitút dramaturga obnáša a najradšej by túto funkciu zrušili - naivne si mysliac, že by ušetrili. Ich programové, koncepčné problémy svojich inštitúcií netrápia. Je to akoby začarovaný kruh. A cesty z neho von momentálne niet.
Uvádzanie domácich autorov, ale aj zahraničných, nie je vecou mojej dobrej vôle. Dnes rozhoduje ponuka z divadiel viac ako ponuka režisérova. Ak by však náhodou režisér ponúkol domácu pôvodnú hru - tak sa mu (česť výnimkám) pekne poďakujú. A autorom ostanú oči opäť len pre plač. Čiže vidíte, je to všetko veľmi jednoduché, až smiešne - keby to nebolo smutné ...
Ďakujeme za rozhovor.
DIVADLO
NA NOVOM RÁZCESTÍ
KATARÍNA DUCÁROVÁ
|
Bábkové divadlo na Rázcestí už niekoľko sezón výrazne a úspešne profiluje tandem Iveta Škripková a Marián Pecko. V sezóne 2001 / 2002 však divadlo upútalo na seba pozornosť nielen objavnou dramaturgiou a divácky atraktívnymi inscenáciami, ale aj viacerými netradičnými projektmi. Hovorili sme o nich s riaditeľkou a dramaturgičkou divadla Ivetou Škripkovou.
|
Bábkové divadlo na Rázcestí vo svojej 42. sezóne zrealizovalo viacero predstavení, ktoré mali jedného spoločného menovateľa. Bola ním kampaň proti násiliu páchaného na rôznych skupinách tvoriacich našu spoločnosť, najmä na ženách a deťoch. Prečo sa dramaturgia rozhodla činnosť divadla orientovať týmto smerom? Je to „ďalšie“ rázcestie, na ktoré ste sa dostali?
- Zrejme máte na mysli dve inscenácie z poslednej produkcie BDNR. Tretiu časť Šamaniek uvedenú pod názvom Neplač, Anna pre dospelých a Liliputánsku rozprávku určenú deťom. Teda inscenácie, ktoré vznikli ako súčasť prvých časovo náročných projektov s presne stanovenou témou pre zámerne vymedzené vekové skupiny. Tieto projekty v divadle prebiehajú už viac ako rok a myslím si, že sú veľmi dôležité pre našu tvorbu. Okrem iného aj tým, že sú výsledkom našej spolupráce s inou, nedivadelnou inštitúciou. Doteraz sme takto nepracovali.
V tomto zmysle sme sa naozaj ocitli na novom „rázcestí“, aj keď to nie je rázcestie v pravom zmysle slova, ale iba ďalší krôčik smerom k našim divákov. K tomu, aby sme na ich adresu len nehovorili, nech sa cítia u nás dobre, nech ich ovanie pocit - energia priestoru, čo im dovolí príjemne dýchať, rozmýšľať o väčších možnostiach ... a iné nadšené slová. Čiže začali sme im konkrétne dávať možnosť, aby sa divadlo stalo súčasťou, malinkou časťou ich sveta.
Uvedomili sme si, aké je dôležité tvoriť si publikum, spoznávať publikum. ( Napríklad aj počas Dní otvorených dverí divadla. Organizujeme ich v decembri. Banskobystričania vtedy môžu prísť do divadla, zadarmo v ňom alebo mimo neho vidieť rôznorodé produkcie. Zúčastniť sa práce v rôznych ateliéroch divadla a potom nám napísať odkazy do knihy návštev.)
Inscenácia Neplač, Anna uzatvorila projekt Šamanky, na realizácii ktorého spolupracoval umelecký súbor BDNR so študentmi Katedry anglistiky a amerikanistiky FHV Univerzity Mateja Bela. Jeho témou bola ŽENA. Odštartovala ho prednáška PhDr. Kataríny Feťkovej. Projekt mal tri časti. Každá časť projektu však bola iná, formálne i obsahovo. Prvá mala názov Objavenie témy. Išlo vlastne o inscenovanú prednášku na tému Žena a jej hlas v literatúre a umení. Druhá sa volala Spovede. Boli výsledkom tzv. divadelno-univerzitného workshopu, ktorého sa zúčastnilo 45 študentov. Ich práce do spoločnej výpovede s hercami BDNR poskladal režisér Marián Pecko. Záverečná divadelná inscenácia hry Júliusa Meinholma Neplač, Anna v Peckovej réžii bola našou výpoveďou na tému Žena.
Hlavná hrdinka našej inscenácie, herečka - Anna, prežíva násilie, krutosť, manipuláciu, bolesti, smútok. Čo mám na to povedať? Vari stačí, ak pripomeniem, že nie náhodou sme toto predstavenie pohostinne hrali v bratislavskom Divadle Aréna v rámci kampane proti násiliu páchaného na ženách Piata žena. Pretože neprežijeme deň bez násilia, poníženia, nezmyselných príkazov, osočovania, osobných urážok, neschopnosti riešiť naše ľudské problémy. Anna je o tom, ale aj o nás. V nej nie sme normálni. Nechcime takto žiť. To je všetko.
V divadelnej sezóne 2001 /2002 ste však nespolupracovali len s banskobystrickými vysokoškolákmi. Na jej začiatku ste začali spolupracovať aj s Detským krízovým centrom Srdiečko. Výsledkom vašej spolupráce sa stal projekt Modrý telefón. Čo vás viedlo k neštandardnému spojeniu divadla so sociálno-psychologickou prácou centra? Naplnila táto netradičná spolupráca vaše očakávania?
- Projekt Modrý telefón realizujeme v spolupráci s Detským krízovým centrom Srdiečko v Banskej Bystrici v dvoch líniách. Prvou je práca s deťmi z centra. To znamená, že deti z DKC (zatiaľ jediného z niekoľkých zariadení pre týrané a sexuálne zneužívané deti na Slovensku), môžu pravidelne a bezplatne navštevovať divadelné predstavenia BDNR, pracovať v tvorivých dielňach a v ateliéroch divadla (bývali 2x do mesiaca) alebo sa zúčastňovať hereckých workshopov (raz mesačne) vedených členmi BDNR v spolupráci so psychológmi a vychovávateľmi centra. Ale to nie je všetko. Naším cieľom je spojiť túto prácu s našim ďalším divadelno-edukatívnym projektom - divadlom Teatrium, v ktorom sa venujeme deťom z prvej súkromnej základnej školy Slniečko (navštevujú ju nadané deti solventných rodičov). Boli by sme radi, keby práca s deťmi v obidvoch spomínaných projektoch vyvrcholila spoločnou divadelno-dramatickou prezentáciou detí a hercov BDNR.
Druhou líniou projektu je tvorba predstavení s témou rodiny, o snoch a detských problémoch. Túto líniu momentálne zastupuje Liliputánska rozprávka. S Modrým telefónom ju spája téma - vzťahy medzi ľuďmi, stret dobra a zla. (Aj keď o ňom je vlastne každá rozprávka.) Táto téma je však základom nielen divadelného zobrazenia, ale aj s ním súvisiacich „nedivadelných“ besied, ktorých sa zúčastňujú deti po organizovaných predstaveniach. Divadlo ich pripravuje v spolupráci so psychológmi z DKC pre deti, ich učiteľov, ale aj pre širokú verejnosť. Na besedách sa hovorí napríklad o tom, ako sa brániť proti násiliu a čo robiť, keď sa niečo také deje niekomu z nás alebo komusi v našom okolí.
A či sa spĺňa to, čo sme od spolupráce očakávali? Takéto projekty sa nedajú robiť formálne. Preto sa medzi deťmi, ľuďmi z centra a nami z divadla vytvorili veľmi blízke kontakty. To nás viedlo k tomu, aby sme požiadali o predĺženie projektu aj na budúcu sezónu. Jednoducho nám pripadalo nemožné všetko zrazu skončiť. Pravda, kým projektu Modrý telefón nebolo, nikto o tom nemusel neuvažovať. Teraz musí. Inak nám zrazu bude niečo chýbať.
V priestoroch vášho divadla sa príjemne cítia rôzne vekové kategórie návštevníkov aj tvorcov. Môžete prezradiť v čom je tajomstvo tohto úspechu? Čím do svojej vily Dominiky viete pritiahnuť deti, stredoškolskú a vysokoškolskú mládež, ba aj zástupcov starších ročníkov?
- Dúfam, že je to programom a divadelnými inscenáciami. Ale neviem, či to nie je veľmi trúfalé tvrdenie. Isté je, že vila Dominika je v Banskej Bystrici nový priestor. Neokukaný, preto sú ľudia možno aj trochu zvedaví... Vila má svoje zvláštnosti a my sme to nielen chceli, ale aj mali možnosť využiť. Už pri projektovaní Marián Pecko „dýchal na krk“ všetkým architektom nakoľko sme chceli, aby sa vo vile hralo divadlo a pritom sa v nej každý cítil dobre, neformálne, „nenaleštene“. Aby tu mohol žiť hovoriaci papagáj, mohli tu byť ryby v akváriu, mohol horieť oheň v kozube v Teatriu ...
V otázke však spomínate aj staršie ročníky. Pravdupovediac, neviem ako sa oni cítia vo vile. Starší ľudia si totiž spájajú bábkové divadlo s niečím iným. S drevenými bábkami, zakrytým vodením, s gašparkom.... s tým, čo zažili v detstve. A veľmi im chýba táto nostalgická spomienka. Klasické bábkové divadlo. Chápem to. Nechcem tým povedať, že nemôžu vnímať svet aj inak, cítiť krásu v inom, ale spomienky sú spomienky a v nich je všetko akési krajšie.
Najčastejšie k nám chodia deti zo základných škôl. V poslednom období sme si však všimli, že nás objavili aj mnohí mladí rodičia s deťmi, a radi sa k nám vracajú vysokoškoláci.
Deti Liliputániu ako rozprávkovú krajinu zrejme najlepšie poznajú z knižiek o Gulliverových dobrodružstvách. Inšpiroval vás tento fakt pri písaní vášho rozprávania z Liliputánie?
- Na moje veľké prekvapenie deti Liliputáncov z Gullivera nepoznajú. Je to skúsenosť z besied. Teraz poznajú Harryho Pottera. V predstavení Liliputánska rozprávka však nejde o legendárneho Gullivera ani o jeho Liliputáncov. Oni nás neinšpirovali. Luliputkovia, to sú podľa nás malí, drobní ľudkovia. Liliputánia je zasa pre nás vysnívaná krajina, kde sa žije všetkým ľuďom dobre, bez ohľadu na výšku a veľkosť.
Liliputánsku rozprávku ste tvorili s istým zámerom. Na čo ste pritom kládli väčší dôraz: na prvé alebo na druhé slovo, ktoré ste použili v názve? Išlo vám skôr o vyrozprávanie istého príbehu alebo riešenie „malých“ problémov?
- Na divadlo. Snažili sme sa vytvoriť komediantské predstavenie. Nadtitul Miniatúra II., ktorý názov titulu dopĺňa, má za cieľ upozorniť, že v divadelnej práci kladieme dôraz na prácu herca s rekvizitami, rôznymi predmetmi, bábkami. Ale aj pekné slovo tam má svoju moc, hoci nie väčšiu ako herečky, ktoré hrajú divadlo a komunikujú s deťmi.
V názve váš divadla je aj slovíčko bábkové. Držíte sa ho aspoň trochu aj pri zostavovaní dramaturgických plánov jednotlivých sezón? Aké nové bábkové predstavenia pribudli v poslednom období do vášho repertoáru?
- V súčasnosti sa naša dramaturgia orientuje na dva tematické kruhy. Prvým je tvorba pre deti, druhým tvorba v DramaKlube. V ňom sa postupne formuje program najmä pre mladých ľudí a dospelých, ktorý je výsledkom našej spolupráce s rôznymi združeniami. Zakladajú ich najmä študenti herectva a réžie na AMU v Banskej Bystrici z presvedčenia, že toto je jedna z foriem, ktorá im umožňuje vypovedať... Takto prišli na svet už dve predstavenia Radugy - S.P.O.R od P. Marivauxa a Večera nad mestom Laca Keratu. Ďalšiu inscenáciu nám ponúklo združenie TeARTon. Bola to inscenácia Bukovčanovej hry Slučka pre dvoch.
Takže, v DramaKlube by sme radi rozvíjali dramaturgiu komorného divadelného priestoru, v ktorom je dominantný herec. Po rokoch, môžem to tak povedať, dlhej praxe, sme sa presvedčili, že predsudky a predpojatosť voči tomu, čo je bábkové a pre koho to je, sú natoľko silné, že nemá význam bojovať s veternými mlynmi. Bábkové divadlo alebo „babkáč“ mladých ľudí a dospelých neoslovuje, nezaujíma. Nechcem tým povedať, že v našich predstaveniach pre mladých ľudí a dospelých v budúcnosti (ak pánbožko dá…) nebudú aj bábky, ale musia sa do nich dostať v takej forme, ktorá dokáže osloviť aj tých, čo o nich nič nevedia.
V tvorbe pre deti jednoznačne pracujeme a budeme pracovať s bábkou. Už dva roky si pošepkávame o veľmi lákavej téme. Je ňou PINOCCHIO - BURATINO. Žiaľ, z finančných dôvodov sme ju zatiaľ nemohli zrealizovať. V rámci projektu Modrý telefón nám ešte zostala na realizáciu tretia, posledná Miniatúra - Tato, mama a bociany. Obidve inscenácie by mal režírovať Marián Pecko.
Ďakujeme za rozhovor.
|
