Čajka často dotvára atmosféru niektorých miest. U nás napríklad dunajského nábrežia v Bratislave alebo skleneného mosta v Piešťanoch. Mne však najviac utkveli v pamäti obrazy čajok zo severu Európy. Tu som ich videla žiadostivo čakať na kúsky kreviet, ktoré rybárom spadli na palubu. A zažila som aj to, ako vedia žobrať o keks či pobiť sa o korisť. Bolo to počas plavby jedným z fjordov. Našu loď sprevádzala skupina čajok. Jedna z nich, zdanlivo tá šikovnejšia, zrazu vyletela z kŕdľa, aby uchmatla ponúkanú potravu. Napokon však nemala z úlovku nič. Vyšla naprázdno. Spomínam si, že som ju preto nazvala „Chamtivkou“. Prívlastok „Vytrvalka“ som zase dala inej čajke. Tá sedela osamotená na hladine mora a čakala na svoju príležitosť. Ale aj v momente, keď sa jej dočkala, tvárila sa, akoby bolo pod jej úroveň vrhať sa na hodené sústo. Zobla ho len ako čosi, čo náhodou plávalo okolo nej.
      Tanečné predstavenie Čajka je o niečom podobnom, ak nie o o tom istom. Teda o individualite. Prejavoch jedincov. Vypovedá o túžbach, snoch, očakávaniach, poznaní, ale aj o bolesti, útrapách, nedorozumeniach a samote. V jeho príbehu sa Čajka odtŕha od ostatných. Vyberá sa hľadať svoju identitu. V závere sa však vracia späť do kŕdľa. Je možno o čosi múdrejšia, skúsenejšia a lepšia. Rozhodne však INÁ.
     Čajka nerozpráva konkrétny príbeh. Je to poloabstraktné dielo, v ktorom každý percipient môže nájsť svoje individuálne zážitky a pocity. Vyvoláva ich choreografia, pohyb, ale aj výtvarná zložka tejto multimediálnej produkcie.
      Na horizonte scény visí obrovské plátno. Slúži na projekcie ilustrujúcich výjavov, hru tieňov, podfarbenie prostredia. Okrem neho sú na javisku v diagonále umiestnené dva mikrofóny. Do jedného z nich šepkať svoj príbeh tanečnica, ktorá predstavuje mladú, neskúsenú Čajku. Jej šepot je zámerne často nezrozumiteľný, preto spoluúčinkuje ako „hovorená hudba“, na ktorú sa tancuje. Prostredníctvom druhého mikrofónu naviguje hlasnými pokynmi už skúsená Čajka ďalšie.
      Rozhodujúcim predelovacím či náladotvorným prostriedkom je svetlo, ktoré odhaľuje alebo skrýva dôležité momenty. Tak je raz určujúcim prvkom, inokedy funguje ako sprievodný element.
      Hudba je nadčasová, skôr pocitová, v niektorých pasážach takmer ezoterická. Adekvátne charakterizuje let a život čajok.
      Kostým je zámerne strihovo i farebne (odtiene bielej a šedej) jednoduchý a nepríťažlivý, aby vyznel pohyb, charakterová i atmosferická konkretizácia výrazu čajok. Všetko vizuálne a akustické je oprostené od detailov. Všetko je jednoduché a čisté, aby mohla vyniknúť dominantná zložka predstavenia, tanec v celej svojej šírke a pohybové kreácie.
      Bravúrne výkony tanečníkov, ktoré sú základom pohybového i filozofického príbehu, nepotrebujú podporu v rekvizitách. Preto sú vlastne jedinou rekvizitou v ich rukách papierové lietadielka. Na začiatku predstavenia ich prináša na scénu a púšťa do vzduchu hlavná Čajka - čajka individualistika. Ďalšia zatiaľ lepí na podlahu pásku vo forme kríža - značky miesta, z ktorého sa Čajka odpichne, rozhodnutá nájsť si vlastnú cestu. A zároveň miesta, ktoré sa bude snažiť opustiť, ignorovať, hoci práve ono (neskôr už neoznačené) ju bude neustále priťahovať ako magnet. Tento silný moment (istá závislosť) je vyjadrený aj skríženými rukami Čajky - tanečnice, aby si divák uvedomil ako silno má túto značku (tento svoj kríž) zafixovaný kdesi hlboko v podvedomí.
      Choreografia je rozdelená do troch častí. Prvú, o ktorej sme práve hovorili, tvorí obraz Odlúčenia. Každá z Čajok sa v nej charakterizuje svojou pohybovou skladbou. Každý z protagonistov tancuje vlastnú choreografiu, aj keď sa podchvíľou stretajú v „kŕdli“ a v spoločnom geste sú ako jeden.
      Druhá časť predstavenia má názov Zasvätenie. Vizuálne v nej dostáva scéna akýsi tajomný charakter. Svoju hru tu zohrávajú aj tiene tanečníkov, ktorí sa v prirodzených pohybových kreáciách nesnažia ísť za prah a hranice fyzických možností. V tomto labyrinte svetla, tieňa a pohybujúcich sa tiel nadobúda osobitý význam „nová“ postava. Predstavuje skúseného „učiteľa“, ktorý Čajke radí, usmerňuje ju, ukazuje jej a predvádza zložitú cestu, ba možno aj čosi našepkáva. Ďalší fenomén, ktorým sa objavuje v tejto pasáži, je čas - plynúci, zastavený, zvrátený. Nič nie je nemožné. Ručičky hodín - ruky tanečníka možno zmiasť, usmerniť, spresniť i zrušiť. Čas však plynie mimo hodín. Má svoje tempo, svoj stres i svoju harmóniu.
      V poslednej časti, v Návrate, je zobrazená prirodzená túžba Čajky opäť splynúť so svetom, ktorý opustila. Je skúsenejšia a túžiaca sa o túto skúsenosť podeliť s ostatnými. Kŕdeľ splýva v jednotných gestách, paralelne s letom čajok, ktorý púšťa projekcia na pozadí. Pohyb sa zjednocuje na horizonte plátna, v úzkom páse, v jeho prvej tretine. V mierumilovnom poetickom obraze súhry pohybu, myslí, duší, harmónií, pokoja, zmierenia a večnosti.
      Tanečné predstavenie Čajka dlho netrvá. Má len niečo cez hodinu. Aj tak je však silne nabité energiou. Napriek svojej vizuálnej čiernobielej jednoduchosti ponúka silnú ideu, pocit a filozofiu prostredníctvom dômyselných tanečných kreácií, reprezentatívnej choreografie a bravúrneho interpretačného prevedenia. Nie je to ale predstavenie, ktoré stojí na efekte. Preto neuspokojí tých, čo sú zaťažení na senzácie a veľkovýpravnosť divadelných projektov. Na svoje si naopak prídu tí, čo od umenia očakávajú, že pôjde do hĺbky a podstaty našich vnútorných svetov.
      Čajka je čisté, priame, a napriek otvorenej pravdivosti, snové a poetické predstavenie. Rozhodne svojou kvalitou plynulo pokračuje v oblúku tanečných projektov patriacich do repertoáru Bratislavského divadla tanca.
      Keď budete mať príležitosť pozorovať čajky, všimnite si, že v ich kŕdli je jedna vzdorovitejšia, zvedavejšia a odvážnejšia ako tie ostatné. Tá určite raz pôjde svojou vlastnou cestou. Aj BDT je istým spôsobom a v istom zmysle slova takou čajkou, o ktorej nám prostredníctvom tanca rozpráva.

      Balet SND naštudoval Spiacu krásavicu (alebo ak chcete Šípkovú Ruženku), tento vskutku rozprávkový titul na motívy Ch. Perraulta a hudbu P.I. Čajkovského, pod choreografickým vedením Bachrama M. Juldaševa z Ruska a Jozefa Dolinského st. podľa koncepcie Mariusa Petipu.
      Spiacu krásavicu možno zaradiť medzi základné diela svetovej baletnej literatúry. Je to nielen „Ballet á grand spectacle“ konca 19. storočia, ale aj titul, ktorý je stálou súčasťou repertoáru všetkých väčších divadiel na svete, ako informuje bulletin. Svoje stále miesto má aj v repertoári Baletu SND, ktorý ho doteraz uviedol v rokoch 1942 (ruský choreograf M. Froman), 1957 (český choreograf R. Macharovský) a 1968 (slovenský choreograf J. Zajko). Je teda zrejmé, že Spiaca krásavica sa v rôznych vývojových etapách nášho prvého baletného súboru stala organickou súčasťou jeho repertoáru.
      Pri štvrtom vstupu Spiacej krásavice na scénu Baletu SND choreografická dvojica B. M. Judašev a J. Dolinský st. vychádzala Z a stavala NA klasickej koncepcii. To znamená, že dominantnou zložkou najnovšieho naštudovania diela je klasický tanec. Preto aj keď ho, pochopiteľne, vnímame komplexne, môžeme z neho jednotlivé časti (duetá, variácie) bez problémov vyňať alebo ich radiť za sebou v istej konkrétnej štruktúre a systéme. Každý výstup má v diele nielen dejový význam, ale aj svoju abstraktnú, dômyselne vykonštruovanú krokovú a gestickú skladbu.
      Scénu a kostýmy navrhol Jozef Jelínek. Skúsený scénický výtvarník, ktorý však tentoraz nedokázal dostať výraz scény do vzácnej jednoty s kostýmom. Scéna má byť pri takomto balete iba akousi nutnou kulisou, ktorá svojim riešením nebude pútať divákovu pozornosť. Monochrómne maľované drapérie (raz naznačujúce exteriér, inokedy zasa interiér) však materiálovo dosť rušivo a nekompaktne pôsobili s inými prvkami - napríklad so spustenými závesmi a svietnikmi, ktoré zbytočne umocňovali slávnostnú chvíľu. Kostým jednotlivých tanečníkov bol pôsobivý ako solitér. Avšak v celku, a najmä v kombinácii s farebnými svetelnými efektmi, hoci išlo o rozprávkovú tému, až priveľmi silno pôsobil dojmom „cukrovej vaty“, v ktorej sa utápala čistota, grandióznosť, krehkosť a gracióznosť tanca. Isteže, v rozprávke má byť všetko ľahké, optimistické, prežiarené, farebne veselá a snové. Na druhej strane by však ani z vizuálneho hľadiska nemalo ísť o neznesiteľný gýč. Myslím si, že tento balet podporu lacného scénografického pozlátka nepotrebuje.
      Sviežosť a mladistvú svižnosť dodalo baletu hudobné naštudovanie Martina Mázika, talentovaného dirigenta, ktorý doslova vložil do hudby svoje telo i dušu.
Zbory v balete majú viac štafážny, dekoratívny charakter (aj keď rozpohybovaný), ale na scéne sú prítomné takmer po celý čas, takže tvoria neodmysliteľnú a dôležitú zložku tanečného diania. Preto si vyžadujú maximálnu jednotnosť a synchrónne zladenie, ktoré nebolo vždy stopercentné. Nasadenie a vitalita všetkých účinkujúcich však bola jednoznačná.
      Spiaca krásavica je balet pre najlepších tanečníkov v jednotlivých postavách. Princeznú Auroru tancujú v alternáciách C.M. Zaharia a N. Stehlíková. Obidve na premiérach excelovali. Ich tanečná bravúra bola dokonalá. Do precízne naštudovanej role vložili aj kus princeznovskej krehkosti a noblesy. Zaharia bola „porcelánovejšia“, jej gestická grácia mala eleganciu, piruety esprit, skoky švih. Kreácie boli štýlové, zvládnuté s ľahkosťou. Trochu teatrálnejšia a vo výraze možno živšia bola princezná Stehlíkovej, ktorá podala aj vynikajúci tanečný výkon. Jej úsmev v tejto suverénne odtancovanej postave bol už tiež menej násilný. Určite poznáte hracie skrinky, z ktorých po otvorení veka „vytancuje“ krehká tanečnica. Práve takýmto dojmom na nás zapôsobila na premiére Stehlíková.
      Princ Desiré M. Blahutu bol Auróre na prvej premiére adekvátnym partnerom. Interpret svoje tanečné kreácie zvládol suverénne a spontánne, k technickej dokonalosti pridal šarm a eleganciu. Žiaľ, všetkého menej vložil do postavy J. Dolinský ml. To, že sa pri tanci dopustil niekoľkých chýb, by sa, vzhľadom na stres sprevádzajúci premiéru, dalo ešte prehliadnuť. Situáciu však nedokázal vyvážiť ani výrazom. Aj keď mu drobná partnerka pri zdvihoch a jeho fyzickej konštrukcii všetko značne uľahčovala, pôsobil pri jej efemérnosti a brisknom energickom prejave, ťažkopádne.
      Rozprávky sa samozrejme neobídu bez kráľovského dvora, a tak výsostne výrazové - až herecké postavy sú kráľ (F.Šulek / A. Milo) a kráľovná (S. Bartošková / E. Kňažková - na premiérach sme videli iba prvú). F.Šulek na prvej premiére pravdepodobne nedokázal potlačiť trému, preto sa jeho figúrka zúžila na pár rámcových gest bez konkrétnej mimiky. Pomerne „kráľovskejšie“ pôsobil A. Milo. Prezentoval sa zjavnou snahou hrať, hoci sa v tomto smere neprekonal ani on. O to kontrastnejšie bolo k ich výkonom herectvo S. Bartoškovej. Vďaka nemu bola kráľovná výraznou výrazovou postavou. Interpretka rozohrala jej citové polohy a situácie do jemných nuáns bez zjavnej teatrálnosti. Svoju rolu zjavne nechápala ako štafážny prvok, ale plnohodnotný vstup do diania. Podobne sa zhostil úlohy ceremoniára V. Kotrbanec. Bol ako vystrihnutý zo starých filmových rozprávok.
      V balete sa to vílami len tak hemží. Dominantnou z nich je však víla Orgován. V podaní A. Svobodovej je táto postava disciplinovane a programovo technicky zvládnutá. Je to hrdá a dôstojná, hoci už menej prívetivá víla. Tanečne menej výrazne v tejto úlohe pôsobila L. Macíková. Bola takmer bez výrazu. Obidve baletky však splnili svoje poslanie.
      V balete nepochybne zaujmú aj Variácie a Drahokamy (majú mimoriadne výpravné a reprezentatívne kostýmy, výrazné je aj ich líčenie). Sú diferencované v charakteroch a atmosfére, ktorú navodzujú (vo farbách, tanci i výraze). Pohľad na ne je rozhodne estetickým zážitkom.
      Možno trochu nečakane a atypicky boli do postavy víly Carabosse obsadení muži (I. Holováč, J. Vasilenko). Tancovali ju však dobre. Jeden aj druhý tanečník v nej využil svoje fyzické danosti. Holováč svoju pružnosť a mäkkosť gest, vo výraze sklon k akejsi kreatúrnosti až deformácii celej postavy. So škodoradostným výsmechom ju kreoval do urazenej a pomstychtivej malosti škriatka. Vasilenko zasa ťažil zo svojej urastenej postavy. Jeho Carabosse bola ladená viac humorne, gesticky i mimicky karikovaná. Zatiaľ, čo divák v prvom prípade ľahko prehliadol, že pod výpravným kostýmom sa skrýva muž, v tom druhom to také jednoduché nebolo. Hoci tanečná plocha Carabosse nebola veľká, evidentne však bola výrazná.
      Súčasťou baletu sú mnohé ďalšie postavy, do ktorých boli obsadení sólisti baletu, členovia zboru a ako spoluúčinkujúci aj študenti z Tanečného konzervatória či komparzisti. Jednoducho, Spiaca krásavica je nabitá postavami rovnako ako tanečnými variáciami. Má úžasné pas de deux Aurory a princa Désiré, ale aj zbory.
      O kvalitách tohto baletu niet pochýb . No keby bol oprostený už od spomenutej farebnosti, pôsobil by čistejšie a väčšmi by dal vyznieť klasickému tancu. Teda tomu, o čo v tomto type baletu predovšetkým ide.
      Súčasná inscenácia Spiacej krásavice sa vyznačuje vysokou choreografickou a interpretačnou úrovňou. Jej úskalia sú však vo výtvarnej a výrazovej zložke. Napríklad dejový predel pred usnutím a po zobudení princeznej je takmer nepatrný. Pritom scéna, v ktorej Spiaca krásavica zaspí a s ňou celé kráľovstvo ostane umŕtvené, je materiálom, ktorý možno spracovať s úžasnou tvorivosťou.
      Balet Spiaca krásavica by sme mohli prirovnať k pohľadnici zďaleka. Pozdravu, ktorý nám urobil radosť už tým, že prišiel. Preto, aj keď nás trochu sklamal výber obrazového motívu, zasunieme si ho za zrkadlo. Tak ako si Balet SND založil do svojho repertoáru Spiacu krásavicu.