Koncom mája, začiatkom júna sa dve veci spojili: siedmy ročník medzinárodného festivalu pantomímy Kaukliar a druhá emigrácia Milana Sládka, inšpirátora, zakladateľa a organizátora tohto podujatia. "Ako keď studne vysychajú", pointoval Tajovský svoju poviedku o slovenských vysťahovalcoch. Žeby zasa? Alebo je všetko (aspoň trochu) inak?

     HLAS ZAUJATÉHO
     Vopred upozorňujem, že vo veci nie som nestranný. Vlani na jeseň usporiadali Slovenské pohľady anketu. Jedna z otázok znela: Čo považujete za mimoriadnu udalosť v našej literatúre, kultúre v roku 2001? Odpovedal som:
     "Mimoriadna udalosť? Radšej: mimoriadny čin. Za taký považujem rozhodnutie Milana Sládka neodísť späť do zahraničia (čo reálne hrozilo) a pokračovať v práci na domácej pôde. Napriek zle skrývanej averzii momentálnych mocipánov, napriek neprebudenosti bratislavského publika, napriek všetkému ... Je paradoxné, že práve predstaviteľ toho najláskavejšieho, najnežnejšieho, najmäkšieho zo všetkých dramatických umení, sa prejavil ako tvrdý chlap ... To by malo zaväzovať. Všetkých."
      To bolo vlani.

      DEŇ PRVÝ
      Festival Kaukliar ´02 sa začal 24. mája. Uviedlo ho predstavenie hostiteľov - súboru divadla Aréna a majstra Sládka. Dar. Touto pantomimickou groteskou sa umelec po dvadsaťročnej emigrácii znovu predstavil bratislavskému publiku, teraz, po ďalších dvadsiatich rokoch, sa novou verziou tej istej inscenácie lúčil.
      Príbeh je prostý. Klaun Kefka (celoživotné Sládkovo alter ego) dostáva do daru veľké vajce. Z vajca sa vyliahne obludný vták. Kefka sa oňho stará do roztrhania tela. Doslova - a roztrhané telo nenásytný vták postupne pohltí.
      Čím prostejší príbeh, tým rozmanitejšie bývajú interpretácie. Dar (jeho prvé náčrty vznikali ešte v počiatkoch prvej Sládkovej emigrácie) sa vykladal ako metafora okupácie Československa, ako obraz agresivity trhu, či agresivity ľubovoľnej ideológie. Pri sledovaní Sládkovho rozlúčkového predstavenia sa mi však vnucovala ešte iná interpretácia: nie je talent človeka takýmto zhubným, všetko požierajúcim tvorom? Nie je darom, pred ktorým nech nás chráni samo nebo? Nie je osud neboráka Kefku vážnou výstrahou? Nie je výhodnejšie byť sládkom ako Sládkom?

      AKO SA VIEME LÚČIŤ
      Priznám sa, rozlúčkové predstavenie som očakával so strachom a nechuťou. Pompéznosť, dážď superlatívov, manifestačne plagátové dojatie ... Niežeby si Milan Sládek určitú parádu nezaslúžil, je skutočne jeden z mála slovenských umelcov (reprezentantov!), čo sa dokázali presadiť v náročnej medzinárodnej konkurencii a ktorý dokonca opustil pohodlný život v cudzine a vrátil sa domov, aby pomohol; na veľkých ováciách je však vždy čosi falošné a neúprimné, toho som sa bál.
      Bál som sa zbytočne. Z ministerstva kultúry sa s odchádzajúcim umelcom neprišiel rozlúčiť nikto. (To neprekvapilo: pán minister sa vraj v Aréne neukázal ani raz.) Neprehovoril nikto z Divadelného ústavu ani z kolegov - významných javiskových tvorcov. (Na to si ešte len musíme privykať.) Bezprostredný Sládkov nadriadený, pán župan bratislavský, poslal iba subalterného úradníka. (Áno, ten istý pán župan, ktorý nášmu mímovi ponúkol, že po ňom pomenuje divadlo - len ak bude dostatočne povoľný a ústretový.)
      Situáciu zachránilo publikum. Preplnilo Arénu a usporiadalo odchádzajúcemu majstrovi mohutné a srdečné ovácie. Vďaka!

      DEŇ DRUHÝ
      Druhý večer festivalu patril hosťom zo Sankt Peterburgu, Divadlu pantomímy ŠKIDY. Názov súboru neznie veľmi po rusky, titul predstavenia (Puky Star) ešte menej. A pritom jedno i druhé vyrastá z domácich koreňov.
      Podobný charakter mala aj ich inscenácia ako celok. Škrupina globalizovaná, anglofónna, jadro - rossijskoje. Štvorica mladých, ale dokonale vytrénovaných klaunov pripravila pásmo výstupov, pohybových skečov a atrakcií, ktoré nemalo jednoznačne vystopovateľný príbeh. Sami tvorcovia charakterizujú svoje predstavenie ako "filozofujúcu klauniáda, ktorá sa usiluje nadviazať na staré, ba najstaršie vrstvy ľudovej jarmočnej zábavy". Rovnako ruskej ako západoeurópskej - hoci je zrejmé, že medzi kaukliarom gotických námestí a skomorochom stepných trhovísk zasa až taký rozdiel nebol.
      Publikum sa v zložitej štruktúre diela zorientúvalo iba postupne. Je zaujímavé a poučné, že aplaudovalo predovšetkým tým miestam, kde tradičné Rusko zjavnejšie vystupovalo na povrch. "Čím hlbšie načriete, tým zjavnejšia je jednota človečenstva," povedala umelecká vedúca Škidov. "A to povzbudzuje."

      HLAS NEZAUJATEJ
      Keď prišla reč na Sládkovo rozhodnutie odísť po druhýkrát do emigrácie, povedala mi istá redaktorka, ktorá dlhší čas žila na Západe:
      "Vôbec sa mu nečudujem. Tam si ho vážia. Tam ho milujú. V Nemecku som bola na jeho predstavení, na záver mu usporiadali standing ovation. A tamojšie publikum býva zvyčajne chladné. Koniec koncov, každý má ísť do takého prostredia, ktorému optimálne umožní rozvinúť jeho schopnosti. Toto nie je nijaké globalizačné horlenie, to je pravda, ktorá platí už od antiky. Tunajšie prostredie nedorástlo na jeho úroveň. Tu sa musel podkladať. Mocipánom i publiku. Nech len ide tam, kde si dokážu oceniť, kde mu dokážu vytvoriť optimálne podmienky. Potom bude osožnejší aj pre nás. Samozrejme, na druhej strane ma to hnevá. Keď z FAZ poslali reportéra, aby o Bratislave napísal niečo pozitívne, našiel tu iba tri či štyri atrakcie hodné zmienky. Jednou z nich bola práve Sládkova Aréna. Chudobní schudobneli."

      DEŇ TRETÍ
      Na tretí deň, v nedeľu, sa predstavili hostia z Poľska. Varšavský Wspólczesny Teatr Pantomimy, ktorý patrí medzi pravidelných hostí Kaukliara a dosiaľ vždy zaujal jednoznačnou orientáciou na súčasné témy a na moderné výrazové prostriedky. Svoje zameranie potvrdil i najnovšou inscenáciou, príznačne nazvanou Bábel. "Každý človek si pre seba buduje nikdy nedohotoviteľnú Babylonskú vežu," uvádza ako motto predstavenia jeho hlavný tvorca Józef Markocki. Buduje si ju z rinčiacej ocele, buduje si ju ako nedobytnú pevnosť - z tej sa však stáva absurdná klietka, nemilosrdné väzenie. A napokon sa rozpadá - ako sa rozpadáva pod detskou päsťou vežička z piesku ... Nie je to radostné a povznášajúce posolstvo: pravdy však bývajú trpké a lieky horké.

      POLOHLASY
      Teraz nebudem uvádzať autorov. Tieto hlasy a polohlasy zaznievali už dlhší čas a v rozličných kuloároch - iba v poslednej fáze spornej kauzy sa objavili aj v tlači. Prejavuje sa v nich kolektívne stanovisko určitého prostredia a vari práve preto, že boli tak dlho anonymné, získali značný vplyv.
      Dúfam, že sa mi ich podarí zreprodukovať neskreslene:
      "Milan Sládek zďaleka nie je takou veličinou, ako sa nám tu sám prezentuje, takých sú v Nemecku tucty. Imponovať môže len nerozhľadeným provincionálom. Aj s tou jeho údajnou profesúrou je to akési pochybné ..."
      A ešte:
      "Bol to veľký talent, ale už vystrieľal svoj prach. Do nemožnosti sa opakuje. Je zaujímavý už len ako historická kuriozita, do budúcnosti sa s ním rátať nedá."
      A ešte:
      "Má neúmerné finančné nároky a naše možnosti sú obmedzené. Či azda chcete, aby sme kvôli jednému Sládkovi ožobračili všetky ostatné divadlá?"
      A ešte:
     "V danej chvíli má naša kultúra celkom iné priority. Pantomíma je srdečnou záležitosťou niekoľkých desiatok snobov. Chcú ju mať? Nech si ju majú, prosím, sme predsa demokrati. Ale nech si ju aj platia!"
      A ešte:
      "Sládek je SNS-ák. Má niečo s pátrom Hlinkom!"
      A ešte:
      "Sládek je protinárodný. Paktuje s odrodilcom, janičiarom, pochybným emigrantom Feldekom!"
      A ešte?
      Stačilo!

      DEŇ ŠTVRTÝ
      Počas všetkých predstavení tohtoročného festivalu bola Aréna zaplnená (čo je veľmi pozitívnym posunom voči ročníkom predchádzajúcim), raz sa však sedelo aj na schodoch a stálo v chodbičkách. Na predstavení Divadla Bolka Polívku.
      Inscenácia Pro dámu na balkóně, v podstate monodráma, možno trochu sklamala divákov, ktorí si zamilovali Polívku ako televízneho klauna a zabávača. Perfektné gagy nechýbali, bolo to však skôr predstavenie melancholické, lyrické, akési predbežné a predčasné bilancovanie čerstvého päťdesiatnika . (Premiéra sa konala pred tromi rokmi.) Napriek tomu ovácie nemali konca. Bol to prosto veľký divadelný sviatok. Pre publikum a myslím, že i pre Bolka Polívku.

      OBEŤ?
      Stal sa Milan Sládek obeťou politických treníc? Aj také hlasy sme mohli počuť. Vraj sa v nesprávnom čase exponoval za nesprávnych ľudí a za vopred odsúdené koncepcie. Aj keď by bolo efektné vydávať ho za politického štvanca, pravda je zrejme inde. Terajšia mocenská garnitúra sa k nemu skutočne správala nevľúdne a macošsky, problémy mal však aj s ľuďmi okolo ministra Slobodníka. Manažéri našej kultúry (česť nepočetným výnimkám!) chcú mať predovšetkým pokoj. Kto sa veľa mechrí, ten obťažuje, ruší. A Sládek sa mechril. Nie, o politiku v tomto prípade rozhodne nešlo. On sám bol krajne zdržanlivý, až v ostatnom čase, keď sa z jeho (v podstate osobnej) kauzy stal verejný škandál, začal uvádzať konkrétne mená a konkrétne príčiny nezhôd. Ukázalo sa, že vlastne nikdy nešlo o veci koncepčné, podstatné. S politikou nesúviseli vôbec.

      DEŇ PIATY - DEŇ ŠIESTY
      Tieto dva dni boli dňami oddychu - pre publikum. V divadle samom sa však intenzívne pracovalo - konali sa dielne, workshopy, počas ktorých uznávaní majstri svetovej pantomímy zasväcovali domácich adeptov do tajov a fajnovostí svojho umenia.
      O čo išlo? Predovšetkým o rozvíjanie a kultivovanie schopnosti prehovoriť telom. Telom, napokon, komunikujeme stále. Ale tá úroveň! Mimochodom: všimli ste si, v koľkých kultúrach a kultoch bola reč tela, bol pohyb, bol tanec najspoľahlivejšou formou komunikácie medzi človekom a Božstvom? A boli to kultúry harmonickejšie, citovo plnšie ako tá naša. Máme čo naprávať!

      TAKŽE - PREČO?
      Milan Sládek teda nie je obeťou politických štvaníc. Ak však predsa po desiatich sezónach balí kufre a odchádza do "druhej emigrácie", čosi sa nevydarilo, čosi zlyhalo. Čo?
      Koľko ľudí - toľko odpovedí. Pokúsim sa sformulovať a zdôvodniť svoje stanovisko.
      Obávam sa, že Milan Sládek v eufórii návratu do vlasti nedocenil závažnosť niekoľkých vecí.
      Prezieravo sa ujal Arény, v podstate historickej ruiny, nerátal však s tým, koľko času a energie ho bude rekonštrukcia stáť.
      Podcenil zotrvačnosť myslenia potenciálneho publika: už po niekoľko generácií sa v Bratislave za kultúrou na pravý breh Dunaja jednoducho nechodilo. A na pantomímu tobôž nie.
      Napriek svojim dlhoročným pedagogickým skúsenostiam podcenil ťažkosti pri budovaní súboru "od nuly", a pritom - kvôli finančnej mizérii - musel dvakrát už temer vychovaný ansámbel rozpustiť.
      Mienil vybudovať medzinárodný inštitút pohybového divadla. Z hľadiska geografického bola voľba sídla na osi Viedeň - Bratislava - Györ - Budapešť správna; podcenil však historicky podmienenú vzájomnú nedôveru relevantných troch partnerov.
      Tieto štyri bremená by ohli aj mocnejšiu šiju ...

      DEŇ SIEDMY
      One-man-show Američana Janga Edwardsa, nazvaná krátko Classics, bola predstavením, ktoré vyvolalo vari najviac sporov. Podľa niektorých patrí Jango a jeho show medzi vrcholy v celosvetovom meradle, iným zasa prekážala klaunova krajná expresivita a agresívnosť (aj voči publiku), drsnosť na hranici hrubosti, priam obsesívne zameranie na všetko fyziologické v človeku. Priznávam, že som patril k tým druhým.

      SMUTNÝ PARADOX
      Čo človeka vari najviac mrzí, čoho mu je najviac ľúto, je smutný paradox: maratónca opustili sily, vzdáva svoj pretek vo chvíli, keď je už méta na dohľad. Naozaj:
      Rekonštrukcia Arény je už temer dovŕšená. Z ohyzdnej ruiny sa stala reprezentatívna perla. (Už len aby sa mesto rozhýbalo a zrušilo lunapark na jej prahu. To nie je smietka v oku, to je päsť do zubov!)
      Stará Bratislava s novou Petržalkou sa zlievajú do jedného celku. Fakticky, ale najmä psychologicky. Čo bolo ešte nedávno územím nikoho, zanedbanou perifériou (pri Aréne vám nezastavila ani MHD!), získava charakter a prestíž centra. A Bratislavčania si do Arény skutočne našli cestu: o tom svedčí i návštevnosť počas festivalu.
      A posledné dve prekážky, o ktorých bola reč, sa tiež pomaly odstraňujú. Pomaly - to je to prekliate slovo! Potrebuje čas. A čas sa stáva pre nášho takmer šesťdesiatpäťročného míma tým najdeficitnejším tovarom. Kto sa ešte čuduje, že to vzdal?

      DEŇ ÔSMY
      Dva obdobné programy sa dostali do tesného susedstva; ťažko si však predstaviť väčší kontrast. V porovnávaní s energickou a agresívnou show Janga Edwardsa sa vystúpenie Brita Johnnyho Melvilla nieslo v znamení detinsky čistej, radostnej hravosti. Johnny sa hral už pred predstavením, keď v operetnej uniforme policajta kontroloval, usmerňoval a komandoval (mierne zarazených) návštevníkov. Hral sa i na scéne a podarilo sa mu strhnúť k veselej, spontánnej spolupráci celé hľadisko. A to sa (najmä u nás) naozaj nestáva často!

      ČO ZOSTÁVA?
      Čo zostáva po človeku, keď sa vzdiali? Najmä po takom, ktorého dielo sa rodí s okamihom a v tom istom okamihu zaniká? Čo zostane po kaukliarovi, po klaunovi?
      Je paradoxné, že po sochárovi preludov Milanovi Sládkovi zostane čosi masívne a hmotné. V čom nevidel svoj cieľ, iba prostriedok. Zachránené a vzkriesené divadlo Aréna. Zostane späté s jeho menom, aj keď ho (zrejme) už po ňom nikto nepomenuje.

      DEŇ DEVIATY
      Americká (presnejšie: americko-poľská) dvojica Adam Darius - Kazimir Kolesnik sa v predposledný večer predstavili inscenáciou Smrť strašiaka. Šlo vlastne o skladačku ôsmich dramatických epizód, napospol sólových, iba v jednej účinkovali spolu. Niektoré z epizód mali charakter klauniády, iné nadväzovali na pierrotovskú tradíciu, ďalšie zasa odrážali našu hektickú súčasnosť. Všetky boli vysoko kultivované, koncipovali ich však zrejme pre komornejšie prostredie a na priestrannom javisku Arény sa trochu strácali.

      ČO EŠTE ZOSTÁVA?
      Čo ešte zostáva po človeku? No predsa nádej! Nádej, že zo skyprenej pôdy vyrastú nástupcovia. Zatiaľ na nich ešte nemožno ukázať prstom, ale dobré dozrieva pomaly.
      Pred mnohými rokmi postretol útly mladík z trenčianskych Streženíc režiséra E. F. Buriana. Zaiskrilo sa. Chýrny avantgardista dal mladíkovi impulz, čo ho vyniesol na orbitu, po ktorej sa pohybuje dodnes. A možno celkom nedávno postretol iný, dosiaľ neznámy mladík, chýrneho svetobežníka Milana Sládka. Zaiskrilo sa? Dal impulz, vďaka ktorému raz uvidí svet?

      DEŇ DESIATY
      Vieme, že Traja mušketieri boli vlastne štyria: budapeštianska skupina Sofa Trio je ešte veľkorysejšia - ako trio vystúpila celá pätorka umelcov. (Pravdaže, pri svojich začiatkoch triom naozaj bolo.) Ich inscenácia Kukučkin vrah (v origináli to znie zvučnejšie a krajšie - A kakukkölö) priniesla tému ekologickú: zeleň, hlasy vtáctva a Schubertova hudba predstavovali ohrozovanú prírodu. A predstavovala ju i láska muža a ženy, ktorá akiste patrí medzi najpôvabnejšie prírodné javy a zrejme ju už tiež treba chrániť. Je zaujímavé, že spomedzi všetkých predstavení festivalu iba toto posledné tému lásky neironizovalo a nezhadzovalo. A tak uzavrelo prehliadku naozaj peknou, dôstojnou pointou.
      Žiaľ, prehliadku poslednú.

      HĽADISKÁ HĽADISKA
      Posledné dva hlasy som si vypísal z pamätnej knihy priateľov Divadla Aréna.
      "Pán Sládek, ste úžasný, máme Vás radi, vráťte sa!"
(D. L.)
     "Leťte ďalej na krídlach lásky a prajnosti svojich obdivovateľov!"
(A.T.)

(Text sme prevzali so súhlasom autora, dramatika, dramaturga a publicistu, z Literárneho týždenníka č. 25 / 2002.)