|
ŠÉF OPERY ND PRAHA JOSEF PRŮDEK NA TÉMU:
PROBLÉMY OPERNÉHO DIVADLA
Hneď na začiatku súčasnej divadelnej sezóny hosťovala v Bratislave Opera Národného divadla z Prahy. Na javisku našej prvej divadelnej scény sa v rámci programu Bratislavských hudobných slávností prezentovala inscenáciou Janáčkovej Jej pastorkyne, ktorú malo možnosť vidieť operné a festivalové publikum už vo viacerých štátoch (Japonsko, Hongong, Portugalsko). Pri tejto príležitosti sa stretol so zástupcami slovenských médií aj šéf Opery Národného divadla v Prahe Josef Průdek. Keďže nehovoril len o spomínanej inscenácii, ktorú režíroval, ale dotkol sa širšieho okruhu problémov spojených s opernou tvorbou, rozhodli sme sa práve tieto jeho názory publikovať. A potom, bol na to ešte jeden dôvod. V nultom čísle TEATRA sme priniesli pohľad kritika Ladislava Čavojského na sezónu 1999 / 2000 v Opere SND, ktorý sa dotýkal takmer rovnakých problémov.
Šéf Opery ND Josef Průdek povedal:
Add: Sólisti a spevácka kríza prvej českej opernej scény.
- Dnes je opera medzinárodná záležitosť. Preto si prakticky nikto, keď dosiahne určitú úroveň, nedovolí stavať predstavenie už len na sólistoch z vlastného štátu, nieto z jedného súboru. Myslím si, že tento trend je u nás tiež zreteľný. No vyplýva aj z toho, že v súčasnosti nemáme dostatok vlastných vynikajúcich sólistov a preto ich pre svoje produkcie musíme hľadať v iných krajinách, najmä na Slovensku. Slovenskí umelci sú pre chod Oprery ND v Prahe nenahraditeľní. Táto téma je však veľmi zložitá a možno by sa jej dalo venovať jedno veľké sympózium, na ktorom by sa hovorilo aj o tom ako sa podieľa na výchove nových sólistov školstvo. Myslím si totiž, že naše hudobné školstvo pre nás nevychováva dostatok kvalitných spevákov. Vychováva spevákov pre zbor. My však potrebujeme, aby nám školy vychovali sólistov na svetovej úrovni spievajúcich napríklad českú operu. Prečo práve českú operu? Pretože svet hrá a chce hrať českú operu. Všade ju však chcú hrať len s vynikajúcimi sólistami.
Add: Dramaturgia a uvádzanie domácich autorov.
- Toto je jeden z najväčších problémov divadiel. Určite nie je problém postaviť dramaturgiu, ktorá bude zaujímavá z teoretického hľadiska. Takú, ktorou by sa rád pochválil každý šéf, lebo bude extravagantná, výbojná, neobvyklá. Ťažkosť je však v tom, ako to skĺbiť s diváckym záujmom alebo potrebami súboru, od ktorého sa okrem iného očakáva, že bude formovať kultúrne povedomie, napríklad takého veľkého mesta, akým je Praha. Musíte totiž plniť určité percento návštevnosti, ak nechcete začať okrádať svoj vlastný súbor. Musíte brať do úvahy, aké sú finančné zdroje divadla a pod. Ale toto nebudeme rozoberať, lebo je to mimo sféry umenia. Teda v rámci celej tejto situácie musíte zvažovať, čo vám návštevnosť vytvorí, čím si stabilizovať návštevnícky záujem aj pri uvádzaní titulov, ktoré sú dramaturgicky náročnejšie ako tie, čo tvoria klasický repertoár. Najmä, ak povinnosť nášho divadla je uvádzať aj náročnejšie diela a ich inscenácie pripraviť možno ešte lepšie, ako tie ostatné. No myslím si, že je smutné, ak v našej spoločnosti je takýmto titulom napríklad Julietta od Bohuslava Martinů. Ale je to tak, lebo diváka na toto dielo veľmi ťažko prilákate. A to už nehovorím o jeho nadchnutí sa ním. Možno je to tým, že svet si - špeciálne v oblasti Janáčka a Martinů - začal k týmto skladateľom vytvárať nové vzťahy a my sme uviazli v starých inscenačných klišé. Chceme robiť ich diela tak ako sa to nám páči, ako nás to hľadí a obávame sa akéhokoľvek inscenačného stretu. Kvôli reakcii publika, diváckej návštevnosti, tak aj kvôli kritike. Myslím si však, že najväčším problémom českej opery sa stáva Smetana. Je to zvláštne, lebo ide o zakladateľa českej opernej literatúry. Ale ako s ňou nakladať, aby naša doba prijala tie hudobne nádherné, ale pritom naivné príbehy? Koľko je divákov, ktorí si povedia, že Hubička má nádhernú hudbu, ale zároveň sa pýtajú, o čo v nej ide? Pritom je zaujímavé, že svet sa práve k takejto lokálnej hudbe začína obracať. Zdá sa mi, akoby mal plné zuby kmeňového operného repertoáru, aj keď ho všetci, samozrejme, musíme hrať. Dnes prežíva veľký boom ruská opera, a vari rovnaký záujem čaká operu českú. Preto sme sa rozhodli, že jej uvedenia na našej scéne budú realizovať špičkoví západní režiséri.
Add: Súčasné inscenovanie operných diel.
- Aj to je veľký problém. Vo svete sa inscenovanie operných diel už uberá aj takým smerom, ktorý nemá s hudbou ani s príbehom nič spoločné. Nemyslím si, že je to cesta hľadania. Správna cesta. Ale čo urobíme s operou? Darmo operné dielo urobíte tradične, a pritom dobre, keď to možno nikoho nezaujíma. No za dobré by sa rozhodne nemalo považovať len to, čo akosi "uletí". Pri inscenáciách by mala byť rozhodujúca kvalita prerozprávania príbehu a nie fakt, či ide o tradičný alebo moderný výklad. Napríklad príbehu Jenůfy, ktorý je sám osebe veľmi silný, lebo ide o ľudské osudy. Osobne totiž zastávam názor, že pri stvárnení ľudských osudov na javisku sú vždy najdôležitejší interpreti a ich emócie. Všetko ostatné by malo dopomôcť len tomu, aby ich mohli čo najlepšie vyjadriť.
Add: Koprodukcie.
- Trend koprodukcií je vo svete veľmi bežný, hoci u nás sa zatiaľ natoľko nepraktizuje. Prináša výhody ekonomické aj existenčné. No len vtedy, keď sa do tohto kolobehu koprodukcií dostanete aj so svojimi inscenáciami. Keď vás svet zoberie preto, že vaše inscenácie sú pre neho rovnako zaujímavé a finančne výhodné ako tie zo sveta pre vás. Pre nás je to výhodné napríklad pri dramaturgických tituloch, ktoré staviame na malý počet repríz. V tejto sezóne v koprodukcii s operou zo švédskeho Göteborgu pripravujeme uvedenie opery Albana Berga Wozzeck. Je to pre nás výhodnejšie, lebo vieme, že toto mimoriadne náročné operné dielo hrať dvadsaťkrát za sezónu nemôžeme. Takto môžeme ísť do piatich repríz s možnosťou, že ďalších päť repríz tejto jednej z najlepších inscenácií, ktorú možno v súčasnej opernej Európe vidieť, zaradíme do programu ďalšej sezóny. Zmysel koprodukcie je však aj v tom, že viete akú inscenáciu kúpite, v akej kvalite a nemusíte ju napríklad krátko po premiére likvidovať.
Add: Sponzorské dary a finančný príspevok štátu.
- To je, samozrejme, spoločná téma. Náš štátny príspevok je dostačujúci na pokrytie základných platieb, na to, aby sme ľudí mohli zamestnať. Nepostačuje však na tvorbu produkcií, ani na to, aby sme mohli vstúpiť na svetový operný trh. Preto napriek všetkej snahe nedokážeme obsadiť niektoré diela tými špičkovými sólistami, o ktorých vieme a chceli by sme ich mať, lebo nie sme schopní splniť ich finančné požiadavky. A sme odkázaní na sponzorské dary určené na hudobnú a dramtickú tvorbu.
Zaznamenala: KATARÍNA DUCÁROVÁ
(Aj vy sa chcete k tejto problematike vyjadriť? Napíšte nám.)
|
ročník V., číslo 0-1, september-október 2000
