|
Hovoríme s umeleckým šéfom Činohry Štátneho divadla v Košiciach Romanom Polákom
DRAMATIKA 20. STOROČIA AJ OPERETA
KATARÍNA DUCÁROVÁ
|
Režisér Roman Polák (1957) predchádzajúce desaťročie strávil predovšetkým v bratislavskom Divadle Astorka - Korzo ´90. Okrem toho ako hosť pôsobil v Martine, Paríži, Chicagu, Brne a v Prahe. V roku 2001 však Bratislavu po takmer dvadsiatich rokoch opäť zamenil za Košice, v ktorých začínal. V súčasnosti je v nich umeleckým šéfom Činohry Štátneho divadla. Ale na začiatku tejto divadelnej sezóny nechýbal ani medzi hosťami martinských divadelníkov, ktorí už tradične na lodi Martin umožnili divadelným kritikom, publicistom a novinárom pôsobiacim v Bratislave nazrieť do svojho dramaturgického plánu. Prečo? "Prišiel som na loď, aby som aspoň svojou prítomnosťou podporil úsilie začať s rekonštrukciou Národného domu v Martine. Pretože v tomto divadle som svojho času strávil veľmi plodných šesť umeleckých rokov. A tak, napriek tomu, že som teraz umeleckým šéfom v košickom divadle, držím Martinčanom palce, aby sa Národný dom dostal do podoby, ktorú si zaslúži," - povedal nám režisér Polák na úvod rozhovoru o svojich súčasných divadelných aktivitách.
|
O svojom pôsobení v Divadle Astorka - Korzo ´90 zvyknete hovoriť ako o období ruskej klasiky. Dali by ste nejaký prívlastok napríklad aj svojim pomerne častým hosťovaniam v Divadle SNP Martin?
- Myslím si, že obdobie, ktoré som strávil v Astorke, bolo veľmi zaujímavé. Počas neho som postupne vytvoril najmä inscenácie s jedným spoločným menovateľom. Stala sa ním ruská klasika. Spontánne, neplánovane. Na jeho začiatku bol Čechovov Ujo Váňa. Inscenoval som ho len so zámerom oživiť ruskú klasickú drámu na našej divadelnej scéne bez významového posunu textu. Pretože Čechov, to je v dramatickej podobe život sám. Neskôr som po predlohách z ruskej dramatiky siahol už s úmyslom text niekam posunúť. Tak tomu bolo v prípade Ostrovského Lesa, Gorkého Meštiakov alebo nakoniec pri dramatizácii Dostojevského románu Zločin a trest, na základe ktorej vznikla inscenácia Vražda sekerou v Svätom Peterburgu.
Hľadať však prívlastok pre moje doterajšie hosťovania v martinskom divadle, to je trochu zložitejšie. Z postu interného režiséra a umeleckého šéfa v Martine som odišiel v roku 1990, ale odvtedy s martinskými divadelníkmi stále spolupracujem. Prvá inscenácia, ktorú som s nimi už ako hosťujúci režisér naštudoval, vznikla na základe Horákovej hry Divný Janko. Druhá inscenácia, "...Príď kráľovstvo tvoje ...", to bolo opäť spracovanie Horákovho diela. Takže tu som sa vlastne dostal k réžii hier, ktoré sa nejakým spôsobom pokúšali reflektovať súčasnosť, hoci na prvý pohľad to boli predlohy o Jankovi Kráľovi alebo o Ľudovítovi Štúrovi. Akási sonda do životov slovenských intelektuálov 19. storočia. Práve ona nám však umožnila urobiť na javisku konfrontáciu stavu minulého a súčasného politického a spoločenského myslenia.
Podobne by sa dalo hovoriť aj o ďalších tituloch, ktorý som ako hosť robil v Martine. Shakespearov Coriolanus bola takisto vlastne hra s politickým a spoločenským akcentom. Hovorilo sa v nej o voľbách, o tom ako sa manipuluje s ľudom, ako je tento ľud predajný atď. A to už sme pri inscenácii Don(a) Juan(a), ktorú som po úprave pôvodnej Moliérovej predlohy, režíroval ako hosť na martinskom javisku v uplynulej sezóne. Veď Moliére je autor, ktorý mal vždy so svojimi hrami problémy. Začali sa už pred storočiami vo Francúzsku a trvajú dodnes, pretože jeho texty ešte stále nastavujú zrkadlo morálke spoločnosti.
Takže v martinskom divadle som ako hosť doteraz urobil inscenácie, ktoré sa snažili reflektovať stav morálky. Dali by sa možno nazvať aj "politickým divadlom". V tejto divadelnej sezóne budem robiť inscenáciu, ktorá dá zrejme podnet, aby sa začalo hovoriť o mojej moliérovskej etape v martinskom divadle. S Martinčanmi sme dohodnutí na realizácii ďalšieho upraveného Moliérovho textu pod názvom Striptíz Tartuffe.
Teraz však najväčší priestor prezentovať vlastné názory na súčasné poslanie divadla máte v Košiciach. Funkcia, ktorú tu zastávate, si to dokonca vyžaduje. Na čo ste teda položili v Košiciach dôraz pri zostavovaní činohernej sezóny 2001/2002?
- Pretože je to prvá sezóna pod mojim šéfovským patronátom, chcel by som v nej dosiahnuť dve veci. V prvom rade to, aby sa v historickej budove Štátneho divadla Košice, ktorá má kapacitu asi 500 miest, nemrhalo s prostriedkami daňových poplatníkov. Preto by tu činohra striedajúca sa so súbormi baletu a opery, mala uvádzať také tituly, ktoré naozaj môžu prilákať diváka. Premiéra prvého z nich je už za nami. Myslím si, že bulvárna hra Vydrž pusinka autorskej dvojice Ray Cooney a John Chapman, ktorú režíroval Zdeněk Černín z Mestského divadla v Brne prebudila opätovný záujem Košičanov o činoherné predstavenia. Dobrým divadlom, ktoré divákom ponúkne najmä zábavu a uvoľnenie, by mal byť aj spoločný projekt všetkých troch súborov. Bude ním inscenácia Dusíkovej Modrej ruže v mojej réžii. V druhej časti sezóny by som rád na veľkom javisku uviedol nejakú svetovú klasiku.
Košická činohra má k dispozícii dve scény. Doteraz ste hovorili len o dramaturgickom pláne postavenom pre javisko v historickej budove. Ako však využijete priestor v divadelnom štúdiu, v známom Smere?
-Ťažisko umeleckej tvorby činohry by sa v tejto sezóne malo sústrediť práve do tohto priestoru. Chcel by som tu so súborom prezentovať diela súčasných autorov aj tvorbu našich mladých divadelníkov. Začali sme s niečím ľahším, ale určite zaujímavým. Bola to hra Colina Higginsa Harold a Maude v réžii Petra Mankoveckého. V postave Maude u nás dostala príležitosť Kveta Stražanová, výborná herečka - nemyslím si, že iba východoslovenského regiónu. Harolda stvárnil mladý herec Alexander Bárta, ktorého diváci zatiaľ poznajú najmä z filmu Vadí, nevadí.
Keďže projekty v štúdiu by mali byť i náročnejšie, ako druhú novú inscenáciu v ňom uvedieme hru Roberto Zucco. Je to dielo francúzskeho dramatika Bernarda Marie Koltésa, ktorý sa na Slovensku ešte nehral. Divadelní kritici ho svojho času označili za jeden z najväčších talentov európskej dramatiky 20. storočia. Roberto Zucco je posledná hra, ktorú napísal pred svojou tragickou smrťou vo veku 41 rokov. Predstavuje akési Koltésovo zúčtovanie so životom. Vymyslel som k nej podtitul Vrah na úteku, čistič blúdi mestom. Aj keď to znie komerčne, je to hra s filozofickým základom. (Inú Koltésovu hru - Návrat do púšte režíroval R. Polák v uplynulej divadelnej sezóne v Činohernom klube v Prahe a do hlavných úloh obsadil E. Vášáryovú a P. Nárožného - pozn. redakcie).
Americkú dramatiku v tejto sezóne u nás zastúpi hra Sama Sheparda Pochované dieťa v réžii Valentina Kozmenku-Delindeho. A v závere sezóny, prostredníctvom veľmi polemickej hry Bližšie od teba Patrika Marbra by sme sa mali vrátiť k dramatike britskej. Okrem toho sme zatiaľ s mladým režisérom Patrikom Lančaričom dohodnutí, že u nás naštuduje hru Josefa Topola Hodina lásky. To znamená, že v štúdiu je dramaturgia orientovaná na určitú vzorku dobrej a overenej dramatiky 20. storočia, najmä zo západnej Európy. V ďalších sezónach by som však zasa rád siahol po tvorbe autorov zo stredoeurópskeho regiónu. Publiku, ktoré sa chce venovať spoznávaniu a sledovaniu činohry, chceme ponúknuť zaujímavé predlohy z maďarského, poľského či rakúskeho prostredia.
Zdá sa, že najväčším projektom košickej činohry v tejto sezóne bude Dusíkova Modrá ruža. Bude to opereta?
- Áno, bude to opereta, lebo dielo bolo napísané ako opereta a preto ho aj ako operetu zrežírujem.
Na nedávnej konferencii venovanej aj operete sa časť jej účastníkov priklonila k názoru, že je to "mŕtvy žáner". Vy mu veríte? Veríte ešte v jeho silu vo vzťahu k dnešným návštevníkom divadla?
- Pozrite sa, žiaden žáner sa nedá pochovať z niekoho vôle. Pretože žáner existuje dovtedy, kým má svoje publikum. A aj keď je opereta ako žáner na Slovensku trocha umŕtvená, myslím si, že si znovu môže nájsť svoju cestu. Inou otázkou už je, aká tá opereta bude, do akej miery zreformovaná alebo ovplyvnená svetovou muzikálovou tradíciou. Ale nemyslím si, že jeden žáner môže len tak z ničoho nič zaniknúť. Podľa mňa opereta nezanikne, podobne ako opera, hoci ja som nikdy nebol a ani nebudem veľkým milovníkom opier. Avšak aj to je legitímny žáner, ktorý existuje vlastne na celom svete a existovať bude ďalej. Podobne ako opereta alebo muzikál či činohra. Takže skôr si myslím, že do operety treba vložiť nové impulzy, aby nebola ponímaná v klasickom prevedení.
Ak si dobre pamätám, pokusy uviesť Modrú ružu už boli niekoľko a stroskotali na odmietavom stanovisku autorových príbuzných. Vám sa podarilo získať ich povolenie na uvedenie titulu alebo zatiaľ o ňom hovoríte len z hľadiska perspektívy?
- Chápem, že dedičia sa obávajú priveľkej inovácie textov. Lenže moja réžia nechce byť inováciou tohto diela zvonku. Myslím si, že pri ňom vystačím so svojou réžiou. Takže povolenie na jeho uvedenie od pani Dusíkovej máme a som tomu veľmi rád. Veď aj operetu ako žáner treba rozvíjať. No nie tak, aby ju režisér svojim videním zničil a vysmial sa z nej. V prípade operety tiež musí platiť, že to, čo je cisárovo bude cisárove a to, čo je božie, bude božím. Čiže mám záujem na tom, aby sa z našej inscenácie operety Modrá ruža, stal divácky kus s profesionálnou výtvarnou a režijnou koncepciou.
|
