|
Rozhovor s Darinou Abrahámovou o DRÁME 2000
PÔVODNÁ TVORBA JE
VO SVETE PROTEKČNÝM DIEŤAŤOM
KATARÍNA DUCÁROVÁ
|
V týchto dňoch Divadelný ústav a Divadlo SNP v Martine vyhlásili druhý ročník súťaže pôvodných dramatických textov napísaných v slovenskom jazyku Dráma 2001. Súťaž je anonymná. Texty môžu záujemcovia posielať v troch exemplároch s heslom Dráma 2001 na adresu Divadelného ústavu do 31. júla 2001. V rozhovore s dramaturgičkou a predsedkyňou šesťčlennej poroty Drámy 2000 Darinou Abrahámovou, sa však vraciame k výsledkom úvodného ročníka tejto súťaže.
|
Na začiatku tejto divadelnej sezóny vyhlásilo Divadlo SNP Martin v spolupráci s Divadelným ústavom Bratislava prvý ročník súťaže pôvodných dramatických textov(anonymní autori ich na adresu Divadelného ústavu mohli zaslať do 20. 10. 2000) . Aké boli jej ciele? Zohľadňovala ich aj porota pri posudzovaní zaslaných prác?
- Cieľom vyhlasovateľov bola podpora súčasnej národnej drámy, iniciovanie jej vzniku a cizelovanie kvality. Išlo o pritiahnutie záujmu potenciálnych dramatikov a zároveň vytvorenie priestoru pre konfrontáciu už renomovaných autorov. Zámerom bolo aj poukázať na význam pôvodnej drámy v národnej kultúre. Ak pôvodná tvorba v akejkoľvek umeleckej oblasti iba "tlie", istotne s tým treba niečo robiť. Jedným z momentov, pre ktoré som sa "zapálila" práve pre túto súťaž, bolo aj to, že odmenou pre víťaza je záväzok divadla (DSNP Martin - pozn. red.) zaradiť víťaznú hru do svojho repertoáru. To je ozaj stimulujúce! Výborným nápadom organizátorov bola trojdňová dielňa. Na verejných čítaniach vybraných hier vznikla inšpiratívna diskusia medzi autormi, divadelníkmi i divákmi. Považujem to za čosi nové v našich podmienkach.
Objavila súťaž ( jej výsledky sa verejnosť dozvedela 24. 11. 2000 na úvod tvorivej dielne pripravenej v Divadle SNP v Martine) pre slovenskú drámu nové mená?
- Dvaja víťazi - Viliam Klimáček a Silvester Lavrík, nie sú nové mená. Úspešne vyšli už aj z iných súťaži (Radokova cena), ale ten presah do divadelnej praxe, teda že ich hry divadlo uvedie (v tejto sezóne DSNP Martin), bol aj pre nich rozhodujúci a cenný. Janu Liptákovú poznáme skôr z dramaturgického prostredia, ako divadelná autorka sa zatiaľ neetablovala. Jana Bodnárová je tiež známou autorkou (najmä z rozhlasu), ale žáner divadelnej drámy je pre ňu novu výzvou. Páni Štepita či Malec sú známi z malých javiskových foriem, ale ich príspevky do súťaže boli smerované do veľkých divadiel. Ponúkli teda tiež čosi iné, také, čo sa v nich možno rodilo celé roky. Nikdy nie je neskoro začať písať hry. Novými autormi sú podľa mňa aj autori z iných literárnych žánrov či umeleckých profesií. Kto sú Roman Olekšák a Peter Borszék neviem v tejto chvíli vôbec, ale ich dramatické práce sa tiež dostali do skupiny desiatich najlepších. Určite by bolo dobré nadviazať kontakt aj s ďalšími úplne "novými menami", ktorých súťažné príspevky porotu zaujali. Myslím si, že sa na tomto projekte bude pracovať. Riaditeľka Divadelného ústavu Silvia Hroncová je, chvalabohu, veľmi otvorená voči novým aktivitám, ktoré by mali viesť k oživeniu záujmu o súčasnú drámu a naviac dobre pozná zahraničný kontext.
Na Slovensku sa pred časom udomácnil názor, že pôvodnej drámy u nás niet. Možno z tohto pohľadu 35 textov, ktoré autori zaslali do súťaže, považovať za prekvapivý počet alebo aj za vyvrátenie tejto mylnej domnienky?
- Áno, bolo to prekvapivé číslo, ale ešte príjemnejšie bolo, že minimálne polovica súťažných textov stála za úvahu, nielen prečítanie. Potenciál pôvodnej drámy tu nepochybne je, ale cesta od neho k tomu, pre mňa ideálnemu stavu, aby polovicu repertoáru divadiel tvorili domáce hry - je kľukatá. Nenaháňajme na nej vinníkov. Všetci sme v jednom divadelnom vreci. Skôr či neskôr, ak začneme myšlienkou presadzovania pôvodnej drámy prostredníctvom podobných netradičných projektov akým je táto súťaž žiť, ak urobíme viac pre propagovanie tejto myšlienky, aj špičkoví divadelníci, diváci, štátni i neštátni sponzori dospejú k väčšiemu pochopeniu a k tolerancii voči novým domácim titulom. V zahraničí, najmä vo Veľkej Británii, som pochopila, že pôvodná dráma potrebuje byť tak trochu protekčným dieťaťom. Nemôže však byť nanúteným deckom z domova. To nie!
Dovoľte mi jednu trochu špekulatívnu otázku: mohol byť počet prác ešte väčší, keby bola súťaž vyhlásená na dlhšie obdobie? Neposlali autori do súťaže len texty, ktoré už mali uložené kdesi v šuflíkoch?
- To nie je špekulácia. To je najskôr pravda. Ale nevadí. Začať treba. Ďalší ročník už bude v iných časových horizontoch. Keby sa chýb Divadelný ústav a Divadlo SNP Martin vopred báli, asi by sa do toho nepustili. Istotne išlo väčšinou o "šuflíkové" texty - s niektorými som sa už v iných verziách stretla ako dramaturgička. A fakt, že sme päť textov zo súťaže úplne vylúčili, svedčí o tom, že niekto chcel zo starého variť nové. Táto detektívna rola ma pri "porotovaní" nebavila vôbec. Na druhej strane sme vylúčili zo súťaže aj iné výborné texty len preto, že už boli v nejakej podobe verejne prezentované alebo nešlo o pravý autorský text, ale napríklad o veľmi zaujímavú rekonštrukciu Hry o sv. Dorote, inokedy skôr o prozaický útvar ... Jeden z víťazov Drámy 2000 - Viliam Klimáček však po vyhlásení výsledkov súťaže povedal, že hru Rozkvitli sekery napísal vyslovene kvôli súťaži, dokonca v zámerne zmenenom autorskom štýle. Prečo nie?
Aké témy dominovali v textoch? Prevládal v nich pohľad na súčasnosť napríklad nad námetmi z histórie?
- Prítomnosť výrazne dominovala nad reminiscenciami či históriou. To je skvelé. Hovorí sa, že ak sa autori masovo utiekajú k historickým paralelám alebo dramatizáciám, je to znak vyčerpanosti, krízy. My sme skôr v štádiu predrenesančnom. Možno ešte nešikovne, možno nepoučene, akoby nanovo, ale veľmi úprimne, slobodne a priamo sa skoro všetci súťažiaci vyslovovali k súčasnosti. Veľa satiry, veľa smútku, veľa sexu, ale aj veľa citu, veľa poézie a veľa chuti zviditeľniť sa originálnym obrazom, netradičným slovníkom.
Čo sa dá dnes po prečítaní súťažných textov povedať napríklad o príklone autorov k dramatickým žánrom? K čomu sa prikláňajú, aký žáner im najviac vyhovuje? Klasická dráma to zrejme nie je ...
- Z hľadiska žánrov išlo o veľmi rôznorodú a proporčne vyrovnanú vzorku. Veľmi zaujímavú: silný prúd tvoria netradičné, nepravidelné hry s obrazným, poetickým slovníkom bez tradičného príbehu, s intelektualizovanou výpoveďou zväčša nepochopeného hlavného hrdinu (hrdinky bývajú menej chaoticky stratené a zúfalé ...). Sú pomerne zložité na prvé čítanie, ale majú výrazný autorský rukopis, ovplyvnený aj modernými formami iných umení. Zjednodušene povedané - akoby sme mali veľa autorov á la Stoka, ale bez hercov a divákov. Zhruba rovnaký počet tvorili hry realisticko-satirické, teda "klasické" v duchu toho, čo sa hrávalo pred novembrom 1989 nielen v divadlách, ale najmä v televízii. Také zeitstűcky. V nich divadelné postavy žijú sociálnymi problémami, kriminalitou, stratou morálnych hodnôt, ale snažia sa to brať s humorom. Žiaľ, tento prúd sa javí ako dosť nudný, málo originálny formálne i obsahovo. Hoci napríklad hra pána Štepitu Vo veži (nad ktorou, ak sa nemýlim, autor rozmýšľal dlho) akoby až teraz dostala tú správnu okolitú realitu. Ďalej sa našli texty veľmi pedagogicky, nábožensky či inak moralizátorsky propagačne zamierené. V nich bolo najviac grafomanských tendencií, ale opäť s čistotou úmyslu či osvety. Našli sa aj maloformistické folklórne paródie - mne dosť blízky komediálny žáner, v ktorom sa reflexii národnej mentality darí najlepšie. Prekvapivo málo bolo vážnych psychologických dramatických analýz. Šokovala nás naturalistická aktovka Eutanázia nastoľujúca opäť otázku o hraniciach medzi životom a umením. Hry expresívne dekadentné, ale aj fantasticko-filozofické, dramatizácie detektívky, variácia faustovského námetu, symbolické morality, životopisné koláže, zápletkové komédie ... Pestré, či nie?
Porota z 35 dramatických textov napokon päť vybrala do finále a ďalších päť zaradila do užšieho výberu. Čo rozhodlo v prospech finalistov?
- Pôvodne sme mali vybrať len päť finalistov. Vyšlo nám však, že minimálne desať textov by si zaslúžilo aspoň zverejnenie názvov a mien autorov. Veď aj to je vari povzbudzujúce. Finalisti vzišli zo spoločnej debaty porotcov. Pri úzkom výbere sme sa už neriadili aritmetickým priemerom. Na priemerných veciach sa zhodne väčšina, aj na vyslovene zlých. Tie najlepšie dramatické práce vyvolávajú polemiky. Takže sme polemizovali, argumentovali. Porotcovia mali svoje kvalitatívne preferencie, ale kolektívne, väčšinové rozhodnutie je vždy veľký kompromis.
Martinské finále napokon nemalo jedného, ale až dvoch víťazov. Prečo ste rovnakým dielom prvenstvo prisúdili textom Viliama Klimáčka (Rozkvitli sekery) a Silvestra Lavríka (Uschni láska moja)? Aký prospech môže priniesť takéto riešenie? Umožní napríklad väčšiemu počtu súťažných prác dostať sa v budúcej sezóne na martinské javisko?
- Prvá cena znamená, že divadlo hru zahrá. Obidve hry väčšina porotcov považovala za vhodné odporučiť na inscenovanie a Martinčania sú skvelí, že sa na to dali! Peter Kováč, riaditeľ DSNP, má okolo seba skvelý tím, generačne dynamicky rozložený (aby som sa vyhla módnej propagácii mladej krvi za každú cenu).V budúcnosti však môže byť všetko inak, môžu byť tri prvé ceny alebo aj žiadna. Lavrík a Klimáček - to sú dva odlišné texty (Uschni, láska moja a Rozkvitli sekery), veľmi perspektívne cesty novej slovenskej drámy. Jednoducho povedané Lavrík dá divákovi viac "zabrať", kým Klimáček mu ide v ústrety. Spája ich kvalita. Tieto dve tendencie sú v živom divadle veľmi inšpiratívne, ale väčšinou sa navzájom vnímajú nepriateľsky. Aj preto sa u nás pôvodnej dráme nedarí. Ako dlhoročná herečka a dramaturgička Radošinského naivného divadla žasnem nad odborným podceňovaním systematickej tvorby Stanislava Štepku, ako dramaturgička SND sa snažím presadiť nové hry. Mám kvôli tomu aj trpké zážitky, ale ešte ťažšie nesiem hrubšie útoky na kolegov -hercov, preto, že vraj opovrhujú domácou drámou. No oni hovoria - chceme dobrú hru. Ja vravím - chcime najlepšiu slovenskú hru. Skôr či neskôr z toho vznikne dohoda. Potrebuje to viac osvety pre všetkých. A trpezlivosti (to vravím ako žena na materskej).
Javisko nespomínam náhodou. Domnievam sa totiž, že práve javisko je ten magnet, ktorý každého autora priťahuje k písaniu pre divadlo. A z tohto zorného uhla sa pýtam, či si myslíte, že novú dramatiku a vôbec slovenskú pôvodnú dramatickú tvorbu, stačí prezentovať len povedzme formou scénických čítaní alebo by sme mali začať uvažovať aj o nejakej jej festivalovej podobe?
- Scénické čítania sú skvelé. Verejné, ba aj štúdiové, uzavreté. Dodnes ma mrzí, že som sa svojho času nechala odradiť zlým, posmešným ohlasom niektorých kritikov na našu prezentáciu dramatických textov zo súťaže Literárneho fondu v SND. Vtedy bola v slovenskom divadelníctve príšerná atmosféra (poľovali na nás vraj "národne orientovaní" kritici staršej generácie). Dnes je to oveľa lepšie, generačná výmena nám prospela. V Martine sa počas divadelnej dielne nehovorilo ani o politike, ani o peniazoch. Hovorilo sa o nových hrách pôvodných autorov. Festival, ak nie je príliš oficiálny, je dobrá vec. Tieto moje slová však nemajú znamenať, že festivaly, ktoré máme, sú zbytočné či zlé! Chcela som len povedať, že nám chýba taký festival, aký by potrebovali divadelníci. Festival pre nich a nie pre nejaké mesto či raz takú a raz inú skupinu. Veci sa však majú meniť. Zlepšovať. Podľa mňa, nám preto najviac chýba štúdiové divadlo s proporčne opačným garde v dramaturgii. Priestor pre novú drámu, v ktorom by boli za sezónu napríklad 2-3 premiéry novej, domácej hry (na národnosti, rase a pohlaví autorov nezáleží ... i keď ženy nám začali akosi dobre písať) a 1-2 premiéry ozaj novátorskej hry, ktorá vystihuje aktuálne trendy v zahraničí.
|
